Prieskum Eurobarometra z februára tohto roka okrem iného ukázal, že naša dôvera v Európsku úniu prevyšuje celkový priemer. Dokonca jej inštitúciám veríme viac ako vlastným. Presnejšie, v porovnaní s predchádzajúcim prieskumom podiel ľudí, ktorí vnímajú EÚ pozitívne, vzrástol o dve percentá – na 38 percent. Stúpla aj naša dôvera k EÚ, a to zo 43 na 48 percent.
Kým európsky priemer dôvery je na úrovni 41 percent, Slováci veria viac, ako je momentálny štandard. A pritom máme za sebou troje eurovolieb, v ktorých najvyššia volebná účasť neprekročila 20 percent a najnižšia klesla takmer pod 13 percent.
Pri týchto číslach, z ktorých vyplýva, že napriek nezáujmu o voľby veríme systému ako takému, časť europoslancov vidí dôvody očakávanej nízkej volebnej účasti v konkrétnych faktoroch. Jednak v slabej komunikácii, potom v nedostatočnej informovanosti, ale aj v mediálnom nezáujme, prípadne v apatii z politiky či v laxnom postoji strán, ako aj v nedostatočnej diskusii o EÚ. Svojimi postojmi ukázali prstom na všetko možné. Majú na to právo, veď niektorí v europarlamente pôsobia štyri roky a máme aj takých, čo v ňom pôsobia od prvých eurovolieb v roku 2004. A máme aj takých, ktorých by ľudia v prieskume nedokázali do skupiny europoslancov ani zaradiť. Lebo o nich nevedia.
Prieskum Eurobarometra z februára tohto roka okrem iného ukázal, že naša dôvera v Európsku úniu prevyšuje celkový priemer. Dokonca jej inštitúciám veríme viac ako vlastným.
Samozrejme, práca v Bruseli či Štrasburgu nie je to, čo by lámalo priečky sledovanosti v správach. Ale tváriť sa, že „oni si za nás zodrú ruky a my o to nestojíme“, je nekorektné. Úprimne treba konštatovať, že všeobecné vnímanie europoslancov je aj vysvedčením ich vlastných strán, ktoré ich zrejme považujú za kolegov na dlhodobej služobnej ceste. Veď ako často koordinujú svoje mediálne výstupy a výjazdy po regiónoch? K tomu ešte treba pridať aj osobnú schopnosť našich volených zástupcov priniesť témy, ktoré pohnú ľuďmi, a nielen ich žlčou. Dôvodov, prečo očakávať vysoký nezáujem voličov o budúcoročné voľby do Európskeho parlamentu, je omnoho viac. Ukazovať prstom iba na niektoré príčiny je ako hľadať ospravedlnenia za vlastné výsledky.
Europarlament nikdy nebude v centre všeobecnej pozornosti. Je odkázaný na to, aby zostal v tieni domácej politiky a správ z prostredia, ku ktorému máme najbližšie. Ale veľkosť tieňa závisí aj od toho, koho pošleme reprezentovať našu krajinu do snemovne Európskej únie. Či politikov, ktorí chcú vytvoriť záujem o voľby tým, že voličom ponúknu napríklad to, aby dňom volieb bol voľný piatok, alebo máme záujem o takých, ktorí prídu s užitočnými témami.
Je pravda, že europarlament je v porovnaní s Národnou radou Slovenskej republiky inou „ligou“, kde sa pozornosť orientuje na myšlienky, nie na zvuk. Na riešenia a nie na problémy. Možno aj to je ďalšia z príčin, prečo sú informácie z tohto prostredia len zriedka prvé v televíznych správach. A jeden z dôvodov na to, aby Slovenský parlament vytváral čo najväčší priestor pre našich europoslancov.
Pravdou však zostáva, že nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu budú testom mobilizácie straníckych značiek, možno aj úsilím obmeniť kolegov na dlhodobej služobnej ceste, a napokon aj kandidatúrou tých, ktorí sa chcú dočasne presťahovať na vlne kritiky voči Európskej únii. Ani jeden z dôvodov nie je dostatočný na to, aby sme utiekli z chvosta volebnej účasti členských štátov.