Pokusov o zjednotenie nacionalistických, krajne pravicových či vyhranene euroskeptických strán v EP už bolo niekoľko. Aj pred budúcoročnými voľbami môžeme očakávať volania po jednotnom postupe strán, ktoré spája xenofóbia (premietnutá najmä do protiimigračných nálad) a pocit, že európska integrácia „zašla priďaleko“. Ich samozvaným lídrom sa stáva taliansky minister vnútra, líder krajne pravicovej Ligy, Matteo Salvini. Je pripravený postaviť sa na čelo spoločnej kampane a uchádzať sa o post šéfa komisie.
Krajne pravicové, nacionalistické a explicitne euroskeptické strany môžu očakávať dobrý výsledok vo viacerých krajinách. Preferencie nemeckej AfD sa pohybujú na úrovni sociálnych demokratov, okolo 20 %. V Taliansku sa stala Liga najsilnejšou stranou. Francúzsky Národný front je možno nateraz na ústupe – po prehre v prezidentských voľbách a vnútrostraníckych konfliktoch – no eurokritická a antiimigračná kampaň mu ešte môže priniesť dobrý výsledok. Ďalšie mandáty prídu z menších krajín – z Holandska, zo Švédska…
Výsledkom nebude krajne pravicová väčšina v europarlamente, ale výrazné oslabenie tzv. mainstreamových strán. Žiadna z politických skupín pravdepodobne neobsadí viac ako 30 % kresiel. A je možné, že na dosiahnutie väčšiny nebudú stačiť ani kombinované hlasy dvoch najväčších skupín – konzervatívcov a socialistov. Pohodlná vláda „veľkej koalície“ bude vecou minulosti.
Tu by sa mohol príbeh skončiť. Konzervatívci a socialisti priberú do partie ďalšieho, napríklad liberálov. Pokusy o zjednotenie „extrémistov všetkých krajín“ sa skončia tak, ako v minulosti. Časť sa k spolupráci nikdy nepridá: rozdiely medzi liberálnymi euroskeptikmi, nacionalistami a fašistami sú stále veľmi veľké. Ostatní sa rozhádajú neskôr: názory západo- a východoeurópskych xenofóbov na „imigrantov“ sú možno podobné. No tí prví medzi „imigrantov“ bez problémov zaradia aj robotníkov z Rumunska, Maďarska či zo Slovenska.
Také jednoduché to však nie je. Nacionalizmus, xenofóbia či neférová kritika eurointegrácie sú už dávnejšie doma aj v takzvaných mainstreamových politických stranách. Konzervatívci majú svojho Seehofera a Orbána a ani jedného z nich sa tak skoro nezbavia. Nové vedenie stáča výrazne doprava francúzskych republikánov i španielskych ľudovcov. A pokiaľ ide o socialistov, náš bývalý premiér nie je zďaleka jediným (nominálne) stredoľavým politikom, ktorý sa utieka k šíreniu konšpiračných teórií, vyvolávaniu strachu z cudzincov či útokom na menšiny.
Ak to spočítame, môžeme sa tešiť na živú predvolebnú kampaň. A jej výsledok môže posilniť dezintegračné tendencie – ak sa extrémistom podarí stanoviť agendu a ďalej rozbíjať jednotu politických skupín, ktoré sa vyhlasujú za „proeurópske“. Zatiaľ im to ide.