Slováci tri razy hlasovali vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP), a vždy s najnižšou účasťou. Dá sa síce povedať, že aj nevoliť je voľba, ale vnímajú to partneri Slovenska v Európskej únii ako čierny bod pre krajinu?
Určite. Možno nie až ako čierny bod, ale ako otáznik, a pridávajú nechápavý pohľad. Vo všetkých prieskumoch vychádza, že postoj veľkej väčšiny slovenskej verejnosti k Európskej únii je pozitívny.
Priamo aktívne pozitívny je vždy u viac ako 50 percent ľudí a štandardne vyše 70 percent opýtaných tvrdí, že bolo dobré, že krajina vstúpila do EÚ. Keď tieto čísla porovnáme s 13-percentnou účasťou na voľbách do EP, tak je to nepochopiteľné.
Predsa len, ako si to vysvetľujete?
Vidím niekoľko dôvodov. Myslím si, že čo sa týka volieb v roku 2014, tak v nich chýbala veľká téma. Konali sa ešte pred migračnou krízou, ale už v podstate po finančnej kríze. Kandidujúce strany nemali principiálne rozdielne postoje k EÚ.
Okrem toho, keďže väčšina ľudí je v podstate spokojná so slovenským členstvom v únii, v zásade vnímali situáciu tak, že ju netreba príliš meniť. Preto v týchto voľbách trochu chýbal motivačný faktor.
Dôležité tiež bolo, že ani strany do tohto hlasovania nešli s nejakou veľkou vervou a často neponúkli špičkových či verejne známych kandidátov. Všetko toto ešte aj v kombinácii s dobrým počasím vytvorilo smrtiaci mix pre voľby. Ľudia mali pred piatimi rokmi jednoducho iné priority.
Je to teraz iné?
Neviem, či to naozaj iné bude, ale je šanca, že áno. Vidíme jedno zásadné politické delenie, ktoré môže silno vnímať aj volič, ktorý nepríde hlasovať. Teda, že v spoločnosti sú významné skupiny ľudí, ktoré sú jasne proeurópske.
A na strane druhej sú tu také, ktoré podporujú antisystémové sily. Myslím si, že ľudia si uvedomujú, že výsledok volieb bude aj o tom, do akej miery nás budú zastupovať práve tieto antisystémové prúdy.
Chceme, aby nás verejne vnímali tak, že hlasujeme za to, aby nás zastupovali napríklad fašisti? Je to pre mňa veľmi silný motivačný faktor. Myslím si tiež, že politické strany sa k voľbám postavia predsa len trochu inak.
Prečo?
Možno aj z dôvodu, ktorý som už spomenul, že vidíme nástup antisystémových síl. Okrem toho sme rok pred veľmi dôležitými parlamentnými voľbami. Je tu vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorá naštartovala občianske postoje.
Existuje veľká skupina ľudí, ktorá očakáva nejakú zmenu. Myslím si, že mnohí vrátane politických strán si veľmi dobre uvedomujú, že európske voľby budú istým testom budúcich parlamentných volieb. Trošku asi ukážu, či sa na Slovensku preskupujú politické sily.
Hlasovanie bude mať aj vnútropolitický rozmer. Po zvolení prezidentky Zuzany Čaputovej sa tiež naďalej hovorí o slušnosti a o témach, ku ktorým má blízko alebo ich dokonca reprezentuje EÚ. Očakávam, že ľudia, ktorí volili novú prezidentku a mobilizovali sa, môžu mať rovnaké pocity v súvislosti s európskymi voľbami.
V druhom kole prezidentských volieb boli Zuzana Čaputová a eurokomisár Maroš Šefčovič. Boli to dvaja jednoznačne proeurópski kandidáti, čo by sme asi nevideli vo všetkých krajinách únie. Zdá sa, že na Slovensku naozaj existuje solídna proeurópska väčšina.
Vyzerá to tak, že slovenská spoločnosť je akoby viac polarizovaná. Ale možno je to len pocit z toho, že súčasný vývoj dáva ľuďom viac možností sa vyjadriť. Keď máte len nejakú beztvarú voličskú masu, tak je ťažšie odhadnúť, čo si myslí.
Prezidentské voľby však do istej miery dali väčší priestor tomu, aby sa ukázalo, aké silné sú antisystémové, protieurópske zložky spoločnosti, a ako to vyzerá s tými proeurópskymi. Dopadlo to v pomere tri ku jednej. Na jednej strane je to hrozivé, veď okolo 25 percent voličov ukázalo, že sú antisystémoví a protieurópski. Na strane druhej to už nenecháva priestor na špekulácie, kam sa prikláňa tá známa mlčiaca väčšina.
Som veľmi rád, že prezidentské hlasovanie bolo tentoraz aj voľbou medzi proeurópskymi a antieurópskymi postojmi. Je to ďalší faktor, ktorý by mohol pomôcť voľbám do europarlamentu, pretože je to téma, ktorá sa objavila už oveľa skôr. Nie je záležitosťou len posledných týždňov pred hlasovaním do EP.
Určite sa v kampani pred voľbami do europarlamentu budú riešiť domáce témy. Ale na čo by kandidáti do EP mali vedieť odpovedať v súvislosti s tým, ako si predstavujú budúcnosť EÚ?
Je to veľmi dôležitá otázka. Voličom by nemalo stačiť jednoduché konštatovanie, že niekto je za alebo proti EÚ. V konečnom dôsledku to veľa neznamená. V únii sme v stave, že budeme mať novú Európsku komisiu (EK) s novým šéfom, nový sedemročný finančný rámec, skôr alebo neskôr budeme v postbrexitovej situácii a budeme mať diskusiu o budúcnosti EÚ v rámci scenárov, ktoré navrhla eurokomisia.
Všetko sú to zásadné otázky. Ovplyvnia dianie v únii nie na rok či dva, ale možno na desaťročia. Podľa toho, koho občania zvolia, sa bude dať do istej miery povedať, ako si predstavujú EÚ, v ktorej budú žiť, čo chcú, aby niekto presadil, ako sa budú používať naše peniaze. Bude to o tom, či chceme úniu okliešťovať, zužovať, či úplne meniť. Na to, ako si to predstavujú, by mali kandidáti do EP vedieť odpovedať, lebo súčasťou týchto diskusií budú aj v europarlamente.
Stáva sa, že ľudia argumentujú, že pár europoslancov zo Slovenska v EP aj tak nič nezmení. Je to tak?
Keď však volíme našich zástupcov do slovenského parlamentu, tak sa tiež stane, že ľudia hlasujú za stranu, ktorá možno bude mať päť percent. Nijakým zásadným spôsobom neovplyvní prácu parlamentu, ale napriek tomu jej voliči chcú, aby zaznel jej názor, aby sa pokúsil presadiť. To je jeden argument.
Druhý je, že EP nefunguje úplne rovnakým spôsobom ako národné parlamenty. Počet subjektov zo všetkých členských krajín je príliš veľký na to, aby sme hovorili o ich jednoduchej priamej spolupráci. Europarlament funguje na základe politických frakcií, ktoré majú nejakú základnú orientáciu a ku ktorým sa strany pridávajú. Znamená to, že keď zvolíme slovenského europoslanca do frakcie, tak trochu môžeme počítať aj s počtom jej hlasov. Niektoré tieto frakcie budú mať určite viac ako 100, aj 150 členov.
To je už z hľadiska dôležitosti v EP ťažká váha. Či to budú sociálna demokracia, ľudovci, zelení, alebo liberáli. Myslím si, že tieto štyri frakcie, a možno ešte európska ľavica, by mohli vytvoriť budúcu väčšinu v EP.
Antisystémové strany sa môžu podieľať na niektorých rozhodnutiach, ale v zásade nebudú mať možnosť ovplyvniť fungovanie europarlamentu. Je to tiež argument na zamyslenie. Môže sa stať, že Slovensko vyšle možno aj polovicu poslancov do skupiny, ktorú bude hlasno počuť, ale v podstate nebude mať reálny vplyv na to, čo sa bude schvaľovať. Tým by sme sa však sami zbavili možnosti ovplyvňovať rozhodovanie.
Je, samozrejme, otázne, ako sa budú správať tieto antisystémové strany a aké budú mať zastúpenie v EP. Nebude im však stačiť, že budú hlasno kričať a sem-tam niečo zablokujú?
Určite pre nich zastúpenie v EP prinesie zásadné zviditeľnenie sa a jednoznačné zvýšenie prístupu k médiám. Ide im o to. Reálne nemajú a nebudú mať silu na to, aby rozbili EÚ.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Najhoršie scenáre ukazujú, že tieto antisystémové strany by mohli mať okolo 20 percent europoslancov. Zúži to manévrovací priestor pre hľadanie dohôd v Európskom parlamente. Ja osobne dúfam, že to bude len okolo desať percent pre antisystémové strany. Keby to však bolo tých 20 percent, tak dôjde k tomu, že doteraz dve najväčšie frakcie ľudovci a socialisti budú musieť hľadať podporu u iných.
Doteraz to neraz bolo tak, že mohli odhlasovať spoločne, čo chceli. Teraz to vyzerá, že tretia najväčšia frakcia budú po voľbách liberáli a že posilnia. Môže to byť paradoxom týchto volieb. Aj počas prezidentskej kampane na Slovensku sme videli snahy obmedziť vplyv liberálov. Ale môže sa stať, že práve oni budú v budúcom EP jazýčkom na váhach.
Existuje teória, že je možné antisystémové strany vtiahnuť do politických procesov a rozhodovaní, a tým ich zmeniť. Je to možné urobiť aj v EP?
V europarlamente nikoho z ničoho nevylučujú. Pozrite sa na Nigela Faragea, aký mal priestor v EP a ako ho vedel využiť, hoci to bolo totálne deštruktívne. Nie je to však tak, že niekto eliminuje antisystémových hráčov. Budú mať aj úlohy vo výboroch, funkcie, dostanú spravodajské príležitosti.
Podstatné však je, a to je aj ďalšia rada pre voličov, že pri rozhodovaní na európskej úrovni nemôžu byť zvolení europoslanci len reprezentantmi nejakého viac či menej vyhraneného názoru. Musia mať schopnosť rozprávať sa s inými a hľadať riešenia a kompromisy aj so svojimi politickými oponentmi. Musia byť teda konštruktívni.
Okrem tejto schopnosti počúvať iných a hľadať s nimi kompromisy si práca europoslanca vyžaduje aj technické zručnosti, expertízu v istej oblasti. A tiež jazykové a rokovacie schopnosti. Všetko sú to veci, ktoré by nás mali zaujímať. Naozaj europoslancovi nestačí len byť za niečo alebo proti niečomu. Ak sa tak správa, je skutočne len jeden zo 751 členov EP a jeho sila je minimálna.
V prípade, že je odborníkom v nejakej oblasti a vie vyjednávať, tak môže reprezentovať frakciu či istý myšlienkový prúd. Názor takého europoslanca potom môže zvíťaziť aj v celkovom hodnotení.
Asi ste práve opísali dokonalého europoslanca.
Ešte je tu však jedna vec. Je to sila mandátu. Väčšina zástupcov v EP sú veľmi skúsené politické osobnosti a uvedomujú si, že nie všetci môžu mať v absolútnych číslach rovnaké množstvo voličov za sebou. Nedá sa v tomto zmysle porovnať napríklad Malta a Nemecko.
To, čo však ctia, je sila mandátu v relatívnom vyjadrení pre každú krajinu. Znamená to, že keď Slováci dali pred piatimi rokmi svojim zástupcom mandát 13 percent, oslabuje to europoslancov. Všetci si uvedomujú, že ani približne nereprezentujú väčšinu Slovenska. Obrazne by som povedal, že stačilo mať väčšiu rodinu, kamarátov a spolužiakov a stali ste sa europoslancom. Nad tým by sme sa mali zamyslieť.
Aká je vaša úloha v týchto voľbách?
Historicky to bolo nastavené tak, že voľby do EP boli záležitosť kolegov z Kancelárie Európskeho parlamentu. Teraz však hovoríme o budúcnosti EÚ, o jej fungovaní, o rozpočte.
Tieto voľby ovplyvnia dianie v únii nie na rok či dva, ale možno na desaťročia. Podľa toho, koho občania zvolia, sa bude dať povedať, ako si predstavujú EÚ, v ktorej budú žiť, čo chcú, aby niekto presadil, ako sa budú používať naše peniaze. Bude to o tom, či chceme úniu okliešťovať, zužovať, či úplne meniť.
Bezprostredne sa to týka toho, ako bude pôsobiť Európska komisia. Spolupracujeme aj s Európskou investičnou bankou. Inštitúcie teda nerobia separátne aktivity. Sú veci, v ktorých štandardne pokračujeme. Diskusie, Café Európa, stretnutia so študentmi či občianske dialógy. Robíme ich aj naďalej, ale motivujú nás voľby. Robili sme si prieskumy, aby sme vedeli, čo voličov zaujíma.
K tomu všetkému sme pridali iný druh kampane, takzvanú road šou. Sme presvedčení, že pre väčšinu ľudí je skutočne dôležité, aby mali možnosť rozprávať sa priamo s predstaviteľmi Európskej únie. Aby mohli prísť a mohli sa spýtať na to, čo im nie je jasné, čo ich zaujíma, čo chcú skritizovať a dostať na to odpoveď.
Je to kontaktná kampaň, ktorá nie je v prospech žiadnej strany ani skupiny. Ide o vysvetľovanie, prečo je EÚ dôležitá, akú úlohu má Európsky parlament a prečo je potrebné voliť. Je to inštitucionálna kampaň na podporu volebnej účasti.
Voliči majú dosť rozumu, aby si vybrali medzi stranami. Ale chceme im dať možnosť, aby sa rozhodovali na základe faktov, nielen preto, že im niekto niečo povie.
Ktoré témy zaujímajú Slovákov?
Z prieskumov nám vyšiel silný signál, že veľká väčšina Slovákov si myslí, že je dobré, že je krajina v EÚ. Keď sa ich však opýtate na to, či je niečo konkrétne pozitívne, alebo aj negatívne, čo im EÚ dala, tak 60 percent ľudí nepovie nič. Vedia teda, že únia existuje, je to asi dobré, ale vlastne sa ich to netýka.
Odkaz toho je, že nevidia dosahy členstva Slovenska v EÚ, aj keď existujú. Môžete si ráno zobrať isté lieky, v obchode máte nejaký výber tovaru a telefón, ktorý vyrobili v Amerike, si kúpite rovnako v Nemecku, ako aj v Bratislave, Prešove či Spišskej Novej Vsi.
Toto všetko však vyplýva z jednotného trhu, jednotnej únie a že máme nejakú pozíciu na globalizovanom svete. Keby sme neboli v EÚ, tak by sme to nemali. Jedna z hlavných tém kampane je upozorňovať, v čom únia súvisí s naším každodenným životom, aby si to ľudia uvedomili. Ďalšou témou je váha a postavenie europoslanca v systéme a že je dôležité, koho si ľudia vyberú, o čom sme už hovorili.
Slovensko je v únii 15 rokov. Prečo 60 percent Slovákov nevie povedať nič konkrétne, čo im prináša?
Dá sa to vysvetľovať rôzne. Svojím spôsobom je to však dôkaz úspešnosti EÚ. Lebo sme prijali jej výhody ako každodennú samozrejmosť. Nepripadá nám ako niečo špeciálne, je to jednoducho súčasť nášho života.
Ako som povedal, je to vlastne pozitívny vývoj. Je však dobré pripomínať, že keby sme úniu nemali, tak by sme nemuseli mať ani všetky tie všedné samozrejmosti, o ktorých si myslíme, že už ani nemá cenu o nich hovoriť. Chýba akési prepojenie na to, aby ľudia stále mali vôľu ovplyvňovať dianie v rámci EÚ a Európskeho parlamentu.
Pozrite sa do rubriky kto zomrel v nejakých miestnych novinách. Porovnajte rok 1970, rok 2000 a teraz, objektívne sa dožívame oveľa vyššieho veku. So vstupom do únie vek dožitia narástol o osem až desať rokov. Každý z nás žije dlhšie, a keď to poviem expresívne, môže aj dlhšie na úniu nadávať.
Nespájame si to s lepšími normami súvisiacimi so životným prostredím, s bezpečnosťou potravín. Vďaka tomu, čo nám únia v úvodzovkách diktuje, žijeme dlhšie a lepšie. Niekto tvrdí, že by to bolo aj bez nej. Ale to nie je pravda.
Spoločný projekt Zastúpenia EK na Slovensku a denníka Pravda
