Podľa ruského politológa Jevgenija Satanovského pravda je aj to, že každý z aktérov operácie sleduje svoj cieľ.
„Prezident Obama chce pravdepodobne všetkým dokázať, že mu nechýba rozhodnosť lídra tzv. slobodného sveta. Len tak mimochodom, od soboty je rozdiel medzi mierotvorcom Obamom a agresorom Bushom nulový,“ tvrdí Satanovský pre RIA Novosti. Sarkozyho snahu „udrieť si za každú cenu“ spája s blížiacimi sa voľbami a úsilím nabrať čo najviac volebných bodov.
Zároveň chce vraj pravdepodobne čo najskôr vyvrátiť tvrdenie Tripolisu, podľa ktorého mu Kaddáfí 50 miliónmi dolárov prispel na predchádzajúcu predvolebnú kampaň. „A Berlusconi? Ten má zase svoje problémy so škandálmi okolo dievčaťa z Maroka. Potrebuje, aby všetci na to čo najskôr zabudli,“ hovorí o možných dôvodoch niektorých najväčších aktérov líbyjského ťaženia ruský politológ.
Mnohí sa však dnes zamýšľajú aj nad samotným zmyslom najnovšie vedenej operácie Úsvit odysey. Ešte do minulého piatka bola situácia viac-menej jasná. Boli sme svedkami občianskej vojny. Proti dlhoročnému a kontroverznému panovníkovi sa postavili nielen líbyjskí vzbúrenci v Bengázi, ale z rôznych dôvodov ho mali po krk aj niektoré arabské krajiny. Bezpečnostnou radou schválená bezletová zóna nad krajinou mala v tejto občianskej vojne zabrániť vojenským akciám a prinútiť znepriatelené strany sadnúť si za rokovací stôl a dosiahnuť politické riešenie. Napríklad odchod Kaddáfího do politického dôchodku a nástup nových ľudí do vedenia krajiny.
Tak si to predstavovala väčšina vrátane arabských krajín. Kaddáfího vojaci však po prvých náletoch západných spojencov prenikli na predmestie Bengázi. A od tej chvíle to už nebola občianska vojna a nik nevie, čo vlastne. Najskôr vari začiatok procesu zvrhnutia Kaddáfího režimu. Je tu však aj ďalšia otázka. Muammar Kaddáfí sa napokon rozlúči s viac ako štyridsaťročným vládnutím. A čo ďalej? Kto ho nahradí? Nájde sa niekto, kto bude ako on napríklad pokračovať v bránení prieniku afrických migrantov do Európy?
Otázok je viac ako odpovedí. Aj to svedčí o tom, že skôr, ako dopadli prvé rakety spojencov na Líbyu, mali sa pripraviť na situáciu nielen vojaci. Premyslieť dopredu aspoň jeden a pol kroka. V tejto súvislosti majú mnohí analytici pochopenie pre postoj Ruska, Číny, Brazílie a Nemecka, ktoré na uponáhľanosť Washingtonu, Londýna, a najmä Paríža reagovali iba neveriacky pokrčením pliec. Akoby chceli povedať: ak niekto chce hrať futbal na zamínovanom ihrisku, tak nech sa páči. Na druhej strane je pravda aj to, že Kaddáfí sa ich podpory sotva dočká. Veď kvôli nemu si predsa nebudú kaziť vzťahy so silnými tohto sveta. Aj keď v prípade Ruska, konkrétne najnovšej slovnej prestrelky Putin – Medvedev, týkajúcej sa pohľadu na konflikt v Líbyi, to nie je úplne jednoznačné.