Kedysi bývali červené máje. Ale aj biele

Paródiami na komunistické prvomájové sprievody sa dnes pokúšajú zaplniť vyprázdnený Sviatok práce organizátori osláv v niektorých slovenských mestečkách. Ibaže na Prvého mája sa pochodovalo už za Masarykovej republiky. A diali sa pritom priam neskutočné veci. Tiež by možno stáli za pripomenutie...

01.05.2012 07:00
1. máj v Zlíne Foto:
Takto vyzeral prvomájový sprievod zamestnancov firmy Baťa v Zlíne v roku 1934.
debata (52)

Alexander Bachnár si dodnes uchováva v pamäti svoj prvý Prvý máj. Mal vtedy iba šesť rokov, ale už kráčal ulicami rodných Topoľčian na čele sprievodu po boku svojho oveľa staršieho brata, ktorý niesol červenú zástavu. Neďaleko námestia dav narazil na kordón žandárov. Ich náčelník najprv čosi vykrikoval a potom prikázal strieľať.

"Strieľali zrejme do vzduchu, lebo nikoho nezranili, iba nás rozohnali,“ spomína dnes 92-ročný Bachnár.

Vtedy sa písal rok 1925, v Čechách už prekonali prvú povojnovú hospodársku krízu a tamojší priemysel práve vstupoval do obdobia svojich "zlatých rokov“. Agrárne Slovensko však naďalej väzelo po uši v recesii a v takých Topoľčanoch väčšina chlapov márne hľadala prácu. Cukrovar, jediný priemyselný podnik v tomto regióne, už dávno neprijímal. Prvého mája preto demonštranti požadovali predovšetkým "viac práce“ a pomoc v nezamestnanosti.

Rok 1925 bol z hľadiska našej témy významný aj tým, že československý parlament schválil v marci zákon o úprave sviatkov. Prvý máj si zachoval postavenie štátneho sviatku a dňa pracovného pokoja, ktoré získal ešte v roku 1919. O tento status však prišlo zrazu sedem cirkevných sviatkov, najmä mariánskych.

Zrejme aj takto sa napĺňalo heslo prezidenta Tomáša G. Masaryka "Pryč od Říma“ (rozumej od Vatikánu). Ale zatiaľ čo v Čechách mali podobné opatrenia pomerne priaznivý ohlas, na katolíckom Slovensku vyvolávali odpor. Poslanec za Ľudovú stranu kňaz Andrej Hlinka práve pri schvaľovaní zákona o sviatkoch povedal prorockú vetu:

"Zbavili sme sa Viedne, zbavili sme sa Berlína a Pešti, ale môže to priviesť aj k tomu, že sa zbavíme tiež Prahy. No Rím nepovalíte!“

Biele máje boli usporiadanejšie

Zákon o úprave sviatkov pripravila a presadila vtedy vládna sociálnodemokra­tická strana. Na Slovensku to viedlo k ďalšej eskalácii nepriateľstva medzi ľudákmi a socialistami, ktoré sa nemohlo neprejaviť práve 1. mája.

Ľudáci im nadávali do "marxistov“ a tvrdili, že znesvätili ideu práce a že vyradením niektorých cirkevných sviatkov spomedzi štátom určených pripravili robotníkov o voľné dni. Socialisti zase rozdávali ľudákom nálepky farizejov a "černokňažníkov“.

Neskôr sa vyskytli roky (napríklad 1931 až 1932), keď Ľudová strana a kresťanské odbory upustili 1. mája od sprievodov a akýchkoľvek verejných zhromaždení. "Odborová organizácia kresťanských robotníkov považuje ho za sviatok sociálnych demokratov, ktorí si ho presadili po vzniku ČSR,“ napísal denník Slovák.

V predvečer prvomájových osláv v roku 1932 však tento denník HSĽS vo svojom úvodníku uviedol iný dôvod neúčasti: "Divne padne dnes človekovi oslavovať sviatok práce pri myšlienke na nezamestnaných, ktorých je v našej republike takmer tri štvrte milióna.“

O rok neskôr však v Československu vrcholila veľká hospodárska kríza a kresťanské odbory znovu zorganizovali na viacerých miestach oslavy 1. mája. "Dáme si však veľký pozor, aby sa líšili úrovňou a dôstojnosťou od osláv domácich marxistov, pre ktorých je Sviatok práce príležitosťou robiť hluk a lomoz.“

Ľudáci oddeľovali svoje "biele máje“ od "červených májov“ komunistov a socialistov. Pôvod tohto rozlíšenia treba hľadať ešte v parlamentných voľbách v apríli 1920. Ľudová strana v nich skončila až na treťom mieste. Presvedčivo zvíťazili sociálni demokrati s viac ako o polovicu vyšším ziskom hlasov.

"Budeme pracovať vo dne v noci dovtedy, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, slovenské a kresťanské,“ vyhlásil vtedy Hlinka.

(Pripomeňme si, že v nedávnych predčasných voľbách sa k bielej farbe vrátilo Kresťanskodemo­kratické hnutie…)

"Biele máje“ ľudákov v medzivojnovom období boli naozaj usporiadanejšie a prebiehali vo všetkej počestnosti. Ráno sa začínali svätou omšou vo vybraných kostoloch, nasledovalo zhromaždenie pod holým nebom, na ktorom vystúpil nejaký kňaz poslanec a po ňom predstaviteľ kresťanských odborov. Nasledoval sprievod kresťanských, zväčša mládežníckych spolkov mestom. Bez hurhaja…

Už vtedy bol častým rečníkom na prvomájových oslavách Dr. Jozef Tiso. Napríklad v roku 1935 vystúpil najprv na zhromaždení v Topoľčanoch a po niekoľkých hodinách aj v Zlatých Moravciach.

"Manifestácia katolíckej mládeže bola taká mohutná, že pred ňou bledli všetky pochody a reči marxistov,“ napísal Slovák. Podľa Bachnára však v Topoľčanoch boli najpočetnejšie prvomájové sprievody komunistov.

Keď nie je čo parodovať

Ako sme si už povedali, za hospodárskych kríz sa tieto demonštrácie menili na takzvané hladové pochody, ktoré sa v ojedinelých prípadoch končili konfliktmi so štátnou mocou.

Počas veľkej krízy sa však z výnimky stávalo priam pravidlo. Napríklad už v roku 1931 sa za jeden jediný mesiac uskutočnilo 12 pochodov hladu a máloktorá z týchto akcií sa obišla bez zrážky s políciou. Na príčine bola predovšetkým masová nezamestnanosť a "deravá “sociálna sieť.

Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV odhaduje, že počet nezamestnaných na vrchole krízy v roku 1933 dosiahol takmer 300 000 osôb a miera nezamestnanosti vyše 25 percent.

(Pre zaujímavosť, v súčasnosti je na Slovensku 375 000 nezames­tnaných. Pred 80 rokmi však malo Slovensko o dva milióny menej obyvateľov ako dnes, z nich asi 1 140 000 v p­ovolaní činných.)

A čo sa týka podpory v nezamestnanosti, platil takzvaný gentský systém, podľa ktorého musel žiadateľ spĺňať dôležité podmienky na priznanie podpory, napríklad mal byť dobrovoľne poistený a najmenej šesť mesiacov predtým vstúpiť do niektorého odborového zväzu. Navyše nárok na podporu stratil každý, kto sa zapojil do štrajku alebo odmietol prácu ponúkanú sprostredkova­teľňou.

Preto sa registrovalo málo zamestnaných, ale aj z tých, čo sa zaregistrovali, dostával podporu málokto. Podľa zistení historika Jána Mlynárika poberalo v roku 1931 na Slovensku podporu iba 3 770 registro­vaných. Vtedy ju vyplácali odbory zo štátnej dotácie. Príspevok sa však pri stále rastúcej armáde ľudí bez práce rýchlo vyčerpal. Komu sa nič neušlo, ostával na krku obce či mesta. Ich krízou postihnuté pokladnice však zívali prázdnotou

Vláda si to uvedomila neskoro a keď začala problém hasiť žobračenkami, oheň už bol na streche a napálení ľudia v uliciach. Prvý máj bol pre ľavicové strany príležitosťou mobilizovať aj tú časť nespokojných, ktorí inokedy sedeli radšej doma.

Krízy s masovou nezamestnanosťou už začínajú zažívať na vlastnej koži aj súčasné generácie Slovákov. Etnologička Zuzana Beňušková zo Slovenskej akadémie vied preto nepovažuje paródie na prvomájové sprievody za najšťastnejší ná­pad.

"V čase hospodárskej krízy, keď mnohí prichádzajú o prácu, si častejšie uvedomujeme, že práca a zdravie sú to najdôležitejšie, čo človek potrebuje pre dôstojný život,“ vysvetľuje. "V takejto situácii môže parodovanie socialistického Sviatku práce vyvolať najmä u starších divákov celkom opačný efekt, ako jeho organizátori očakávajú. A mladí už nevedia, čo sa vlastne paroduje. Takže otázka je, či úsmevné pripomenutie našej nedávnej minulosti je skutočne až také úsmevné.“

Baťa vedel, ako na to

Kedy sa vlastne prvomájové oslavy zvrhli na preorganizované, zhora nadekrétované sprievody? Ukazuje sa, že oveľa skôr ako po februári 1948, keď sa u nás začal vo veľkom kopírovať sovietsky vzor.

Prvomájové oslavy na Slovensku v minulosti. Foto: Archív autora
prvomájové oslavy, história Prvomájové oslavy na Slovensku v minulosti.

Boli tu totiž aj nezanedbateľné domáce tradície, a predovšetkým tie, ktoré sa vytvárali pred druhou svetovou vojnou v Baťových podnikoch.

V Zlíne už dva týždne pred prvomájovými oslavami sa v novinách objavoval zoznam zoradísk podľa dielní, predpisoval sa počet alegorických vozov, trasa sprievodu, ba dávali sa do pozornosti odporúčané heslá.

Všade sa hrala Pieseň práce a Baťa kráčal na čele sprievodu so svojimi spolupracovníkmi. Volalo sa na slávu prezidenta Masaryka i predsedu vlády.

Hlavné heslá však patrili práci (Práci trikrát zdar!), hospodáreniu firmy, jej sociálnej, finančnej či odbytovej politike. „Máme len svoju prácu!“, „Urobíme kapitál sluhom práce a verejnosti!“, „Buďme veriteľmi – nie dlžníkmi“.

Zdá sa, že baťovci chodili do týchto sprievodov radi, aj keď boli pre nich takpovediac dobrovoľno-povinné. „Neúčasť hodnotilo vedenie firmy negatívne,“ upozorňuje český bádateľ Jiří Bakala. V archíve našiel záznamy pracovníkov, ktorí oslavy vynechávali.

Nepripomína to tak trochu kádrovanie neskoršieho dáta?

Všetko sa tu už zopakovalo

Baťovi sa podarilo otupiť ostrie konfliktu medzi kapitálom a prácou aj počas osláv 1. mája. Baťa však bol výnimkou. Mladý štát odpovedal na sociálne nepokoje zákonom na obranu republiky, preventívnymi i represívnymi akciami.

Stávalo sa, že najnebezpečnejších komunistických funkcionárov a agitátorov v predvečer 1. mája "preventívne“ na pár dní pozatýkali. Štátne orgány tak chceli zmierniť šarvátky počas prvomájových osláv.

(O pol storočia neskôr, za vlády komunistov, sa to viackrát prihodilo disidentom. „Jána Langoša zvykli tajní odviesť na dva – tri dni, aby ho mali pod kontrolou, potom nám ho však vrátili,“ spomínal profesor Baltazár Frankovič, vtedajší námestník riaditeľa Ústavu technickej kybernetiky SAV, kde Langoš v tom čase pracoval.)

V 30. rokoch minulého storočia musel usporiadanie prvomájových osláv povoliť príslušný okresný úrad. Povolenie spravidla uvádzalo aj zoznam hesiel, ktoré môžu počas demonštrácie odznieť alebo sa objaviť na transparentoch.

V roku 1935 patrili medzi zakázané heslá aj tieto: "Ak chceme pomôcť chudobným, musíme zobrať bohatým!“, "Nech žije revolučný marxizmus!“, "Nech žije Červená armáda, armáda mieru a socializmu!“ a ďalšie.

V tom čase ešte súperili medzi sebou (v médiách i na námestiach) komunisti a sociálni demokrati. Prví nadávali druhým do "sociálfašistov“. Neskôr však nasledovalo vytvorenie jednotného ľudového frontu proti – fašizmu.

"Ľavica v ňom vystúpila spoločne proti rôznym fašistickým zoskupeniam ohrozujúcim integritu štátu,“ spomína Bratislavčan Imrich Minár, ktorý ako 15-ročný zažil prvomájové oslavy v roku 1937. "Bolo však už neskoro.“

Podľa dobových záznamov sa najmä 1. máj 1938 stal obrovskou manifestáciou na obranu demokracie a slobody. V celej republike vyšlo do ulíc okolo 300-tisíc ľudí. Lenže už sa blížil Mníchov. A s ním "Nová Európa“ pod Hitlerovou kuratelou.

Po vzniku Slovenského štátu bol 1. máj naďalej štátnym sviatkom, ale dostal nový obsah.

Po zákaze činnosti opozičných politických strán ho usporadúvala už len Ľudová strana s Hlinkovou gardou a Hlinkovou mládežou ako „sviatok slovenskej práce“. Pochodovalo sa organizovane, disciplinovane a jednotne. Boli to biele máje "na druhú“.

52 debata chyba