Ukazovať prstom na Fica s Kaliňákom by nebolo korektné. Podobné marketingové cvičenia predvádzali pred nimi už dzurindovci. A pred nimi mečiarovci. Samozrejme, na ochote pomôcť by za normálnych okolností nebolo nič zlé – keby neostalo len pri ochote. Aj tá zmizne asi tak rýchlo, ako schne vyliata voda.
Jeden príklad za všetky: ešte v roku 2000 schválila vláda program protipovodňovej ochrany. V priebehu desiatich rokov sa malo minúť 17 miliárd na opatrenia, ktoré by povodniam zabránili, alebo aspoň zmiernili ich následky. Za prvé štyri roky sa však minuli iba 2 miliardy. Väčšina zdrojov Slovenského vodohospodárskeho podniku ide stále na odstraňovanie škôd, nie na prevenciu. Podľa vyjadrenia riaditeľa podniku bol minulý rok deficit v plnení programu 6 miliárd.
Samozrejme, nijaký politik nemá silu supermana (iba reči), aby povodniam zabránil. Neexistuje kúzelná palička na zvrátenie klimatických zmien a ich dôsledkov. To potvrdzujú aj mnohí odborníci. Dodávajú však, že mnohými opatreniami (hrádze, priehrady, varovné systémy …) by sa dali významne znížiť škody. Ak na to však politická elita nemá chuť, nech to rovno prizná. Pretože zavádzať nesplniteľnými sľubmi tých, ktorí sú v núdzi a potrebujú aj tú povestnú slamku, je nečestné.
Na druhom brehu problému stoja občania. Nemusia len vyčkávať s otrčenými dlaňami. Sami majú tiež niekoľko možností, ako zabrániť tragédiám, či aspoň zmierniť majetkové škody. Napríklad poistiť si svoj dom. V tom lepšom prípade ho vôbec nestavať v oblasti, ktorá bola v minulosti opakovane vytopená. Prípadne odkukať niečo z Čiech, kde má každý dom v blízkosti vody vlastný povodňový plán.
No a úplne najistejším spôsobom, ako sa chrániť, hoci nie priamo proti povodniam, zostáva neveriť politickým sľubom.