Iste, financovanie politických strán je citlivá záležitosť. Zakázať stranám peniaze, ktoré nepochádzajú od štátu, by bol extrém. Jednak preto, že štát si nemôže dovoliť financovať všetky partaje z vlastnej kasy. A už keď sa raz nájde sponzor, ochotný do strany „investovať“, politik zaručene objaví spôsob, ako tieto peniaze použiť.
Na druhej strane stojí myšlienka priškrtiť všetky štátne príspevky. Nech sa tí príživníci živia sami, mohol by znieť slogan. Lenže aj ten najväčší skeptik musí pripustiť, že politické strany predsa len robia niečo aj vo verejnom záujme. Riadia krajinu (cez členov – ministrov). Schvaľujú zákony (prostredníctvom členov – poslancov). Navyše existuje jedno riziko. Že čistú cestičku, po ktorej sa kotúľajú dukáty zo štátnej kasy do straníckej, nahradí iná. Špinavá a nezákonná. Napríklad upratovacie tendre nie za štyri, ale štrnásť miliárd.
Netreba talent Sherlocka Holmesa na to, aby človek zistil, že príjmy strán tak zo štátneho, ako aj zo súkromného sa stali rozumným kompromisom. Pod prísnymi pravidlami, vďaka ktorým má verejnosť kontrolu. Lebo je to práve ľud, ktorý si politikov platí. A komu v demokracii politici slúžia. Preto za každým porušením nech nasleduje trest. Prísny, ide totiž o verejné zdroje.
Lenže na Slovensku je celé financovanie strán prehnité. Už dlhé roky volič počúva a číta o nevysvetlených daroch, mŕtvych dušiach. Alebo zvýhodňovaní politických strán na samosprávnej úrovni. S hitom tohto leta – miliónmi v igelitkách. A k tomu všetkému slepý a hluchý parlamentný výbor. Zatiaľ bez vysvetlení…
A pritom stačí tak málo. V civilizovanom svete úplná samozrejmosť – dodržiavať zákony. Pravidlá, ktoré si schválili strany samy. Drzosť a arogancia samotných politikov im totiž neudeľuje výnimku.