Po prvé, STV stratila pozíciu dvojky na mediálnom trhu. V septembri ju vytlačila TV JOJ (J&T). Po druhé, STV definitívne stratila tvár. Nie je ani obľúbenou rodinnou televíziou, ani kvalitným „doplnkom“, ktorý by ocenil náročný divák. Pokusy vzkriesiť spravodajstvo, publicistiku, dokumenty, diskusné relácie, pôvodnú tvorbu dopadli žalostne. Po tretie, napriek zvýšeniu príjmov z koncesií a dotáciám televízii opäť hrozí finančný kolaps. Alebo drastické zadlžovanie.
Nižňanský požiadal vládu o ďalšiu, záchrannú dotáciu (160 miliónov len na tento rok…). A keďže aj v tejto socialistickej disciplíne je neschopný, jeho žiadosť sa zacyklila. Fico ju poslal Maďaričovi, Maďarič Tomanovej, Tomanová Počiatkovi, Počiatek Ficovi… A po štvrté, v STV sa rozsypalo riadenie. Hlavné slovo v televízii má šéf výroby Dobiš. A tucet ďalších riaditeľov, ktorých si podchytila konkurencia.
Z každej normálnej firmy by riaditeľ po takýchto „výkonoch“ okamžite letel. V STV to, samozrejme, nehrozí. Patrí k tým šťastným podnikom, ktoré nemajú majiteľa. Vlastníkom STV dokonca nie je ani štát (vláda má na ňu len nepriamy dosah). Takéto bezprizorné prostredie celkom zákonite ovládli samozvaní lobisti, podnikatelia, agentúry, strany. Šéf výroby Dobiš je blízky bývalým majiteľom Markízy. A SNS. Programový riaditeľ Lipták má korene v agentúre Forza. Ďalšia členka manažmentu Sedláková je pod ochrannou rukou mediálneho magnáta Kmotríka. A všetko bezmocne zastrešuje Nižňanský.
Škoda, že STV dopadla tak biedne. Slovensko potrebuje kvalitnú nekomerčnú televíziu. A dosť naliehavo práve teraz, keď televízny éter vysušuje povrchnosť, nízka zábava a bezduchý bulvár… Rybníček toto poslanie nezvládol. Pretože celý čas stál na druhej strane. A nezvláda to ani Nižňanský. Ktorý na druhej strane leží.