Fareed Zakaria v knihe Budúcnosť slobody (kapitola Smrť autority) opisuje dianie na potápajúcom sa Titanicu. Kto videl film, zažije veľké prekvapenie, lebo skutočnosť bola iná a dokladajú to aj fakty. Ako vieme, záchranné člny neboli pre všetkých a prednosť mali dostať ženy a deti. Lenže o miesta bojoval kdekto vrátane boháčov z prvej triedy. A do člnov by sa iste dostali, nebyť tvrdých námorníkov, ktorí neváhali ani strieľať.
Skutočnosť však bola úplne iná. Z prvej a druhej triedy zahynuli takmer všetci muži. Akoby dnes na dne oceánu skončilo sto najbohatších ľudí podľa časopisu Forbes. John Jacob Astor, považovaný za najbohatšieho človeka v Amerike, sa predral k člnu, posadil doň svoju ženu, sám vystúpil a zamával jej na rozlúčku.
Ďalší z bohatých Američanov Benjamin Guggenheim uvoľnil miesto cudzej žene, ktorú požiadal, aby doma odovzdala odkaz: Povedzte mojej žene, že som hral svoju hru čestne až do konca. Nijaká žena nesmie zostať na lodi len preto, že Ben Guggenheim bol zbabelec."
Zakaria vo svojej knihe zhrnul: ,,Väčšina z najmocnejších mužov sveta dodržiavala nepísané pravidlá cti – dokonca aj za cenu vlastného života… My dnes, naopak, od ľudí vo vysokom postavení očakávame pramálo a oni nás preto len málokedy sklamú."
Nie je ťažké predstaviť si v tlačenici pri záchranných člnoch na Titanicu dnešných mocných (ale aj tých obyčajnejších) mužov a ženy a hádať, kto z nich by sa zachoval ako páni Astor, Guggenheim a desiatky ďalších. Našiel by sa vôbec niekto?
A prečo tvorcovia filmu prekrútili skutočnosť a nevyzdvihli osud čestných mužov? Ako sami priznali – pravdu by im nikto neuveril.
Hoci je tento príbeh a hra s vypätou situáciou len obraznou správou o stave sveta, ťažko nájdeme východisko z jeho kríz, kým miesto v záchranných člnoch nebude výhradne pre ženy a deti.