Ale predsa len už aj my v dolinách sme sa stretli s prvým, ba aj druhým snehom. A s určitým nevysloveným prísľubom, že tentoraz je to už naozaj a tohtoročná zima napraví renomé tej minuloročnej a tej pred ňou takisto.
Päť či šesť rokov som už nevytiahol lyže z pivnice. Márne totiž čakám, kedy nielen nasneží – a trošku viac ako obvykle – ale aj vydrží a neroztopí sa, len čo slnko vykukne spoza oblakov. Rád by som sa pošmýkal vôkol toho nášho sídliska. Aby bolo jasno, lyžiar nie som zvlášť nebezpečný, bežky sú moja doména. Na rozdiel od divokých zjazdárov chcem presne vedieť, kade ísť, takže mi vyhovuje tá tichá stopa, ktorá veští, že tu široko-ďaleko nie som sám a že tam kdesi predo mnou je nás podobne postihnutých viac.
Mám bežky rád. Už aj preto, že či už idem rýchlejšie, alebo len tým najpomalším krokom, stále je to beh. Beh na lyžiach. A na rozdiel od letného antukového oválu sa mi nestane, že by ma pri ležérnom pohybe predbiehali aj starci a invalidi. V zime nemôžu. Oni len behajú. Ja aj bežkujem. A okrem toho – keby si aj trúfli, neuhnem zo stopy, nie som blázon, spadol by som.
Na bežkách môžem aj zastaviť a nikomu to nie je čudné. Potrebujem predsa aj odborne dovoskovať sklznicu, občas soplík utrieť, po krajine sa zasnene porozhliadať. Aj keby tam akurát nijaká nebola. Bežky sú moja vášeň. Pravda, rozvášnim sa málokedy: nenasneží a nenasneží.
Zo snehu sa radujú aj nešportovci. Každý sa rád pokochá pohľadom na snehom zaťažené konáre stromov, na šantiace deti a psíkov ocikávajúcich čerstvých snehuliakov, či na nesympatického suseda, čo zaboha nemôže dostať zo záveja svoju novú oktáviu. Chááá!
Ale sneh je hlavne tá najmilosrdnejšia prikrývka. Počas tých pár týždňov svojej vlády nám umožňuje zabudnúť, aké sme prasce nevychované a na akom smetisku to neraz aj vlastným pričinením žijeme. Už aby napadal. A hojne!