Sám Blanárik zatiaľ o celej veci mlčí. Vysvetľovať bude až na zasadnutí Osobitného parlamentného výboru na kontrolu NBÚ. Na neverejnom zasadnutí. Nič to. Ide predsa o prísne tajné veci a prísne tajného človeka. No najviac podozrivé je jeho mlčanie. Či už donášal, alebo nie, mal hneď na druhý deň po televíznej reportáži z pražského archívu vystúpiť minimálne v parlamente a buď obvinenia vyvrátiť, alebo sa zbaliť a ísť. Objavil sa totiž aj v materiáloch Archívu pamäti národa ako „Fero“. Vtedy vedomú spoluprácu poprel. Tak či onak čím dlhšie bude mlčať, tým menej dôveryhodné bude jeho vysvetľovanie nespolupráce či spolupráce, potom. Akékoľvek.
A keď už na tom výbore bude šéf NBÚ sedieť, mohol by vysvetliť aj niečo iné. Napríklad, prečo firma Ales, obchodujúca s vojenským materiálom (v ktorej v minulosti pôsobil), dostala bezpečnostnú previerku na prácu s tajnými informáciami až po jeho nástupe do úradu. Len na tento rok má zmluvy s ministerstvom obrany vo výške 110 miliónov korún.
A prečo Robert Fico aj v jeho prípade, rovnako ako v prípade Janušeka, čaká? Opakovať jeho vyhlásenia o podozreniach a okamžitom vyhodení už stráca zmysel. No čisté svedomie by nemala mať v tomto prípade ani minulá vláda. Tá Blanárika vyslala ako vojenského pridelenca na Ukrajinu. Do štátu, ktorý je pre NATO významným partnerom. Buď ho vtedy nikto nepreveroval, alebo NBÚ nefungoval tak, ako mal už za pôsobenia Aurela Ugora. Legendárny „hackerský“ útok na heslo ,,nbusr123" spadá predsa do jeho obdobia.
Správni pracovníci bezpečnostných a tajných služieb by mali vedieť pri výsluchu mlčať. A spravidla to z nich spraví hrdinov. Mlčať však pri verejnom odhalení takého podozrenia je číročistá zbabelosť.