Neviem, či to bolo náročky, alebo náhodou, ale predčasné voľby primátora sa uskutočnili v čase, keď sa väčšina rodín zodpovedne a freneticky pripravuje na Vianoce. Na stĺpy verejného osvetlenia zriadenci pripínali svietiace hviezdy, vločky a stromčeky a dedinou sa niesli temné zvuky tamtamov. Aj tak to neovplyvníme, všetko je rozhodnuté, veď to je len na dva roky, ani to nie celé, sobota je jediný deň, keď môžem upratovať, v sobotu chodíme po nákupoch, v sobotu sa chcem venovať rodine – takto nejako sa dal rozšifrovať tichý šum verejnej mienky.
Po voľbách to bolo podobné. Zriadenci sa šplhali na hasičský rebrík, aby starý smrek ovešali farebnými svetlami, a vzduchom sa, opäť anonymne, nieslo: Všetko bolo dohodnuté, aj tak je to jedno, mňa politika nezaujíma, veď každý kradne, prečo by nový primátor mal byť iný, čo tam po voľbách, za ten čas som umyla okná v celom dome. Nechcem tu analyzovať charakter a schopnosti človeka, ktorý sa pre nízku volebnú účasť dostal k moci v našej dedine. Bojím sa však, že dva roky sú dosť dlhým časom na to, aby sa rozbehlo niekoľko nezvratných hnilobných procesov. Dva roky sú zároveň dosť dlhým časom tiež na to, aby sa všetko vrátane nového primátora zakonzervovalo a do ďalších volieb uchovalo v suchu a teple vynovenej úradnej budovy.
Naša dedina mala smolu, nedostala šancu, akú čachrujúci ponúkli voličom novej hlavy štátu.
Február je pre voľby ideálny, veď upratané bude ešte od Vianoc a ani zásoby potravín sa nestihnú úplne minúť. Šarapatiť by teoreticky mohla plesová sezóna, je však kríza a väčšina bežných ľudí má iné starosti. Takže sa črtá reálna nádej, že volebná účasť by mohla byť hojná. A možno sa nám podarí predbehnúť dokonca aj Američanov. V tom, že prezidentský úrad zveríme žene.
Čachre s posúvaním dátumov nie sú pozitívnou správou, môžu však byť celkom dobrou príležitosťou na to, aby aj Slovenky konečne dokázali, že volebné právo im ich predchodkyne nevybojovali zbytočne.