Rok 2008 sa napriek plánom niesol v znamení kríz. Finančnej, reformnej, komunikačnej. Ešte do júna sa zdalo, že prezident Nicolas Sarkozy má v rukách silné karty. Jeho krajina si na obdobie francúzskeho predsedníctva vytýčila ambiciózne ciele. Do Silvestra mala byť ratifikovaná reformná Lisabonská zmluva. Aby sa ňou mohli riadiť už budúcoročné voľby do europarlamentu. Klimatické zmeny a znižovanie emisií rovnako patrili medzi srdcové záležitosti Francúzov. Na stole sa ocitla aj poľnohospodárska politika únie. Tá potrebuje reformy ako soľ a Francúzi, pre ktorých je táto spoločná politika obzvlášť citlivá, boli ochotní začať debatu ohľadom zmien.
Čo Sarkozy mienil, zvyšok sveta zmenil. V júni zasadili ranu parížskym plánom Íri. Keď v referende odmietli Lisabonskú zmluvu, bolo jasné, že do konca roka ratifikovaná nebude. Ďalšie polená sa do cesty reforme začali len tak sypať (z Česka, Poľska, Nemecka…).
Druhý úder prišiel v lete z Ruska – namierený a úspešne vykonaný proti Gruzínsku. Z únie však strhol masku mocnosti a ukázal obnaženú tvár bezradnosti. Napriek tomu, že Sarkozy sa takmer celý august vznášal nad trojuholníkom Paríž – Moskva – Tbilisi, problémom nepohol.
Do tretice si nechcenú pozornosť vynútila finančná kríza. Atlantický oceán preskočila bez problémov a v nemalej miere doľahla na Európu. Hoci sa lídri EÚ pokúšali zmierniť jej dosahy, finančná kríza bola nad ich sily.
Neplánované problémy, ktoré sa v priebehu roka objavili, by schovali do vrecka aj dôležitejšie témy než klimatické zmeny či dotácie farmárom. Francúzom preto netreba vyčítať, že sa k splneniu svojich priorít nepriblížili. Nedokázali by to ani Nemci či Taliani. A nie je to žiadna tragédia.
Taká je podstata fungovania únie – pomalá, plazivá, krok za krokom. Veľmi malým krokom. Týmto spôsobom bola únia aj budovaná. Ako klub obchodných partnerov, ktorí si vzájomne pomáhajú a konajú v zhode. V oblasti priemyslu, služieb, obchodu. Veď od založenia Spoločnosti pre uhlie a oceľ po používanie eura v obchodoch ubehlo 40 rokov. Kultúrna či vojenská politika sú súčasťou tohto klubu pomerne krátko.
Ambícia urobiť z EÚ politickú úniu či nebodaj svetovú mocnosť je vlastná politikom súčasnej generácie. Tento cieľ je potrebný na riešenie „nadnárodných“ problémov a nevyhnutný vzhľadom na globalizáciu. No nedá sa dosiahnuť za pár mesiacov ani rokov. Lisabonská zmluva je na tento účel ten správny začiatok. Alebo by bol lepší návrat k obchodnému klubu? Nad tým by sa ešte pred tohtotýždňovým summitom mohli zamyslieť v Prahe.