Hoci pokojne by sa mohol obrátiť v prejave k národu aj touto myšlienkou antického rečníka Isokrata spred dvadsiatich troch storočí.
Gréci, ktorí dali svetu demokraciu, ju teraz sami doma podrobujú ťažkej skúške.
Plamene šľahajúce z podpálených obchodov. Molotovove koktaily i kamene lietajúce na policajné kordóny a mladí anarchisti radostne spievajúci koledy okolo pahýľa vysokej jedle, ktorá mala na námestí pred parlamentom šíriť v Aténach vianočnú atmosféru pokoja a mieru… Tie výjavy akoby ani nemohli patriť ku Grécku, pohodovému dovolenkovému raju, z ktorého ešte nie tak dávno do celého sveta sršala eufória hrdých usporiadateľov olympijských hier a prekvapujúcich víťazov európskeho futbalového šampionátu. Čo sa s Gréckom stalo, že sa tak náhle zmenilo? Bol to skutočne len ten šok, ktorý Gréci utrpeli, keď jeden policajt stratil nervy, vytiahol pištoľ, a smerom k skupine mladých výtržníkov niekoľkokrát vystrelil?
Grékmi, ktorých slabosť pre deti je všeobecne známa, smrť pätnásťročného chlapca úprimne otriasla. „Mohol to byť aj môj syn,“ preblyslo hlavou státisícov, a to nielen ľavičiarov a odborárov, ale aj bankových manažérov a príslušníkov strednej vrstvy, ako boli rodičia nebohého Alexisa. Tí všetci si uvedomili, že niečo vážne v spoločnosti nefunguje. Deti prestávajú uznávať autority, búria sa proti staršej generácii, vyzývajú na súboj políciu aj celý štát, ktorým pohŕdajú.
Tragická smrť stredoškoláka bola len povestnou poslednou kvapkou, ktorou pretiekol pohár. Ten sa totiž v posledných rokoch nenápadne plnil stratenými ilúziami, beznádejou, bezperspektívnosťou a zlosťou. Zlou predzvesťou, naznačujúcou dramatické rozuzlenie, boli už vlaňajšie katastrofické požiare, ktoré nivočili veľkú časť krajiny. Prírodná pohroma, ktorá doznievala v čase vrcholiacej volebnej kampane, ukázala, ako hlboko je Grécko rozdelené na nezmieriteľné tábory ľavice a pravice. Kým opoziční socialisti upozorňovali na neschopnosť Karamanlisových konzervatívcov čeliť krízovej situácii, vládna strana sa neostýchala naznačovať, že požiare môžu mať na svedomí podpaľači z radov jej protivníkov, ktorí ich chcú nešťastie využiť vo svoj politický prospech.
Terajšie plamene v gréckych uliciach majú kdečo podobné s tými, ktoré vlani decimovali olivové háje. Len živel je teraz azda ešte nevypočítateľnejší ako vtedy. Vláda, otrasená sériou korupčných škandálov aj neschopnosťou „predať“ verejnosti nevyhnutné reformy, je prislabá na to, aby si trúfla energickejšími prostriedkami zastaviť šírenie anarchie. A socialistická opozícia je príliš sústredená na šancu vymôcť si predčasné voľby, než aby pomohla hasiť požiar svojim politickým rivalom.