Pokračovalo to malými „protekciami“, niekedy azda i väčším uprednostňovaním pochybných riešení, pri ktorých je ťažké rozlíšiť, či ide o akési jemnejšie formy korupcie, alebo úplne smiešne pokusy o spravodlivosť. Veď už na druhý deň 16,6 € z balíčka stálo na internete 26 €.
V podstate milý a dobre myslený pokus o zoznámenie s eurom napokon vyznel ako koncert všeobecnej neschopnosti a trochu aj tej bezcitnej surovosti našej spoločnosti, ktorú nechceme vidieť a pripustiť. Ide pritom o staré umenie, v ktorom postupne dosahujeme dokonalosť, teda o umenie, ako spraviť skutočný problém tam, kde by, podľa všetkého, vôbec nemusel byť.
Čo sa tu vlastne dalo pokaziť? Balíčkov mohlo byť hocikoľko, veď tie „nepredajné“ by sa vybalili a vysypali do obehu veľmi ľahko. No z obyčajných mincí sa odrazu stala symbolická pripomienka banánov za socializmu. Aj vtedy každý dostal cez deň presne jeden kilogram. Večer ich však bolo v niektorých rodinách hojne, no deti v iných sa museli uspokojiť s oveľa atraktívnejšou kvasenou kapustou alebo jablkom. Podobne to, čo teraz malo evokovať slávnostnú nenávratnú chvíľu veľmi dôležitej zmeny, sa pre mnohých rýchlo zmenilo na trpké sklamanie. Opäť „raz“ či azda „tak ako vždy“?
Je to ťažká otázka, i keď ide navonok iba o okrajový problém. O problém, ktorý už dávno mal zarásť pavučinou, no stal sa, naopak, akoby neoddeliteľnou súčasťou našej duše. Prejavuje sa pri ňom všetko to rozpačité, nesúvislé a neokrôchané. Ten dôverne známy mrazivý paradox špecificky slovenskej skúsenosti, ktorá pri všetkých veľkých zmenách musí v skutočnosti zistiť, že sa nemení takmer vôbec nič a že k tomuto nič musí pristúpiť i štipka poníženia. S okrajovými problémami sa však vždy na okraj záujmu dostávajú aj konkrétni živí ľudia, ktorí už skoro ráno, po prehratej bitke na pošte či v banke, musia opäť zistiť, že sa im nedostane ani malá chvíľková ilúzia. Dokonca už ani celkom malý prelud – pre ľud.