Mestá a obce sú kontaktným miestom pre poskytnutie sociálnej služby

Prípadne má blízkeho príbuzného, ktorému musí zabezpečiť takúto starostlivosť. Takisto môže z nejakých dôvodov stratiť príbytok a ocitne sa, niekedy aj s malými deťmi, na ulici. Alebo čelí inému sociálnemu problému, napríklad keď je závislý od alkoholu či drog.

V takýchto aj mnohých ďalších situáciách je pre občana miestom prvého kontaktu práve obec či mesto, kde má trvalé bydlisko. A samospráva mu je povinná pomôcť. „V roku 2008 sa zmenila pôsobnosť obce pri poskytovaní sociálnej služby na povinnosť poskytnúť ju,“ potvrdzuje výkonný podpredseda ZMOS Jozef Turčány.

Čo to konkrétne znamená v praxi? Kompetencie v sociálnej oblasti vymedzuje obci zákon o sociálnych službách. Práve obec je v zmysle legislatívy správnym orgánom v konaniach o odkázanosti. To znamená, že ak ju občan požiada o pomoc, musí predovšetkým zariadiť spracovanie lekárskeho aj sociálneho posudku jeho stavu. Na ich základe potom rozhodne, či občan je, alebo nie je na sociálnu službu odkázaný. A ak je, musí mu ju aj zabezpečiť.

„Miestne samosprávy zabezpečujú odkázaným sociálne služby buď priamo, čiže vlastnými zamestnancami z obecných úradov, prípadne v zariadeniach, kde sú samy zriaďovateľmi. Alebo nepriamo, čiže si ich objednajú u iných poskytovateľov, ktorými sú najčastejšie zariadenia samosprávnych krajov, ale aj súkromné a cirkevné zariadenia,“ pokračuje Turčány.

Zástupca ZMOS priznáva, že súčasná legislatíva je komplikovaná a jednoznačne nevymedzuje, ktoré druhy sociálnych služieb a akou formou má zabezpečovať obec a ktoré vyšší územný celok. Niektoré ich kompetencie sú spoločné.

Prvotnou myšlienkou, keď sa kedysi v rámci decentralizácie prenášali kompetencie v tejto oblasti zo štátu na samosprávy, totiž bolo, že obce sa primárne budú starať o „mäkké“, teda terénne služby. V prvom rade teda mali zabezpečovať opatrovanie nevládnych občanov priamo v ich domácnosti, dovážať im stravu, pomáhať s hygienou a podobne. A takisto, najmä cez neziskové organizácie, v teréne vyhľadávať bezdomovcov, drogovo závislých, ktorí potrebujú jednorazové striekačky, poskytovať poradenstvo ľuďom so sociálnym problémom a podobne.

Naopak, samosprávne kraje mali prednostne prevádzkovať „kamenné“ zariadenia sociálnych služieb, teda najmä domovy pre dôchodcov a zdravotne postihnutých, ale aj iné typy zariadení, ako resocializačné „domovy na polceste“ pre ľudí, ktorí skoncovali so závislosťami, krízové domy pre rodiny s deťmi a podobne.

Rozdelenie právomocí je však v súčasnosti iné. Vlastné „kamenné“ domovy si zriaďujú aj mnohé mestá a obce, neziskové aj cirkevné organizácie, najmä vo väčších sídlach. Má to aj svoje pozitíva, nakoľko sa výrazne znižuje počet ľudí, ktorí sa do zariadení nedostanú. A jestvuje aj celý rad ďalších foriem poskytovania sociálnych služieb, napríklad cez nízkoprahové denné centrá, denné stacionáre, nocľahárne a podobne, takisto s rôznymi poskytovateľmi.

Podstatné podľa Turčányho je, že práve obec je povinná svojmu obyvateľovi príslušnú službu poskytnúť alebo jej poskytnutie zabezpečiť. V tejto súvislosti pripomína, že niekedy je táto jej povinnosť ťažko vykonateľná. „Občan si totiž v zmysle zákona môže vybrať miesto, kde by mu mala byť služba poskytnutá. Problém je, že obec mu to síce na jednej strane musí zabezpečiť, no na druhej strane jej zákon nepriznáva také kompetencie, aby mohla konať mimo svojho územia,“ vysvetľuje. Aj v takýchto prípadoch však obec hľadá možnosti a spôsoby, ako občanovi vyhovieť.