Zatiaľ čo počet zvolených nezávislých kandidátov narástol a narástol aj počet kandidátov zvolených za Smer, pravicové strany zaznamenali v komunálnych voľbách straty. Hoci vonkoncom nemožno povedať, že všetci nezávislí inklinujú skôr k pravici, predsa sa zdá evidentné, že ak rastie popularita nezávislých, je to momentálne predovšetkým na úkor pravice.
Papierová sila nezávislých
Rastúcu popularitu nezávislých kandidátov na starostov, primátorov alebo poslancov do obecných, mestských a miestnych zastupiteľstiev je možné vysvetliť všeobecnou nechuťou voličov k systému politických strán ako takých, nielen tých zavedených. S neveľkým záujmom sa totiž zväčša stretávajú aj nové populistické subjekty, ktoré sa snažia voči tomuto systému za každú cenu vymedzovať a ktoré sa ostro dištancujú od politiky tvorenej v Národnej rade.
Imidž solitéra, ktorý bojuje proti všetkým, a pritom nie je od nikoho v ničom závislý, sa zdá na dnešnom Slovensku lepšou stratégiou ako zakladanie nejakej novej strany či hnutia. Bez ohľadu na to, či je tento imidž v skutočnosti pravdivý, alebo nepravdivý – ako, mimochodom, ukázal aj výsledok volieb v Bratislave.
Počet nezávislých kandidátov, zvolených do obecných a mestských zastupiteľstiev, dosiahol tento rok rovných 6 000, oproti 4 764 v roku 2010. Čo je však azda ešte dôležitejšie, tento výsledok znamená, že počet nezávislých poslancov sa začína blížiť k jednej tretine z celkového počtu. Počet nezávislých (alebo tak sa deklarujúcich) starostov a primátorov sa tentoraz priblížil k 38 percentám.
Znamená to, že nielen v úradovniach starostov slovenských miest, ale aj v miestnych zastupiteľstvách začína dominovať politická sila, ktorá sa dištancuje od politických strán. Je prakticky nemožné odhadnúť, kam takýto vývoj môže viesť. Predovšetkým preto, lebo ide o silu papierovú, keďže nezávislí starostovia a poslanci nie sú nijako organizovaní ani jednotní vo svojich politických inklináciách. Sú medzi nimi rôznorodí ľudia, od nefalšovaných politických solitérov až po kandidátov, ktorých od tej či onej politickej strany v skutočnosti delí práve iba tá nálepka „nezávislý“.
Rastúca popularita nezávislých kandidátov môže mať svoj význam aj v tom, že donúti zavedené politické strany prehodnotiť svoju doterajšiu politiku na komunálnej úrovni. Či sa tak naozaj stane, je však na Slovensku nanajvýš otázne.
Voľný pád pravice trvá
Slová lídrov pravicových a stredopravých strán o volebnom úspechu znejú vo svetle výsledkov týchto komunálnych volieb značne komicky. Napríklad podľa predsedu KDH Jána Figeľa kresťanskí demokrati potvrdili svoje postavenie najsilnejšej opozičnej strany: „KDH je druhý najsilnejší subjekt na scéne.“
Vezmime do úvahy počty starostov a poslancov zvolených čisto za tú-ktorú stranu, pretože majú vyššiu vypovedaciu hodnotu ako počty kandidátov zvolených v rámci rôznych, často doslova bizarných, koalícií.
Technicky je to, čo o výsledkoch hovorí Figeľ, pravda. Akurát, že v poradí strán „druhé“ KDH získalo o 725 starostovských a primátorských kresiel menej ako v poradí strán „prvý“ Smer, pričom oproti komunálnym voľbám 2010 stratilo 39 radníc a v percentuálnom vyjadrení kleslo pod hranicu piatich percent.
Niektoré iné pravicové strany však utrpeli ešte výraznejšie straty. Napríklad počet starostov a primátorov za SDKÚ Pavla Freša v týchto voľbách spadol zo 159 na 48. Niekdajšiemu lídrovi pravice sa podarilo do zastupiteľstiev dostať 817 svojich poslancov, oproti 1 722 poslancom v roku 2010.
Výrazne prepadla aj SaS Richarda Sulíka, ktorá získala len päť starostovských kresiel a 89 poslaneckých mandátov, oproti 20 starostom a 212 poslancom pred štyrmi rokmi. Relatívne miernejšie, ale opäť len straty, zaznamenali obe strany orientujúce sa predovšetkým na národnostne zmiešaný juh Slovenska, SMK a Most – Híd.
Z výsledkov nových strán, ktoré v minulých voľbách nefigurovali, stojí za zmienku azda iba to, že Sieť Radoslava Procházku bodovala o poznanie výraznejšie ako Nova Daniela Lipšica tak v počte starostovských úradov, ako aj v počte získaných poslaneckých mandátov v zastupiteľstvách. Ani jedna z týchto strán však vo výsledkoch neprekročila dve (počet starostov), respektíve štyri (počet poslancov) percentá.
Nástup nezávislých kandidátov má určite viacero dôvodov, nie je však možné prehliadať, že nezávislí pribúdajú najviac práve na úkor stredopravých a pravicových subjektov. Po parlamentných voľbách 2012 a po župných voľbách 2013 sú výsledky komunálnych volieb 2014 ďalším dokladom úpadku slovenskej straníckej pravice. Napokon, k uvedenému zoznamu môžeme pripojiť aj prezidentské voľby 2014, v ktorých kandidáti pravicových strán pohoreli a šéfa Smeru vo finále napokon porazil kandidát, ktorý sa tiež deklaroval ako nezávislý…
Ak je nemožné predvídať, kam môže viesť enormný nárast počtu nezávislých ľudí v slovenskej komunálnej politike, potom dupľom to platí o pretrvávajúcej kríze slovenskej pravice. S tým, že nezávislí kandidáti môžu byť aj vítaným oživením politiky.
Na druhej strane, dlhotrvajúci rozklad pravicovej časti spektra krajinu oberá o zdravú alternatívu a oponentúru vládneho Smeru. Čo je ešte horšie, na miesto rozkladajúcej sa pravice sa nemusia tlačiť iba nezaradení a nezávislí, ako sme to videli v tohtoročných komunálnych voľbách. Jej rozklad môže so sebou priviesť aj výbuchy pravicového extrémizmu, ktorý sa snaží zaplniť uprázdnené miesta.