Juraj Čelko, ktorý je na čele obce už od deväťdesiatych rokov, vraví, že by sa kandidatúry vzdal, keby sa našiel niekto iný. Ale nenašiel sa. A v obci so 130 obyvateľmi sú radi, keď sa im nazbiera päť kandidátov na poslancov. Prečo o verejné funkcie nemá záujem viac ľudí? Pravdepodobne aj preto, že sú spokojní so súčasným vedením. V obci vybudovali vodovod, robia kanalizáciu, sú tu upravené cesty či vybudovaný športový areál.
Dlhoročný starosta hovorí aj o inom dôvode nezáujmu. Doba je ťažká, treba tvrdo pracovať, ľudia sa majú čo obracať, a v takejto funkcii treba robiť ešte niečo navyše, nie iba odsedieť si zastupiteľstvo.
„Je tu príliš málo ľudí na to, aby sa tu robili nejaké stranícke boje. V podstate sme radi, že sa nájde päť ochotných. Veľa vecí robíme vlastnými silami, obec nemá toľko peňazí, aby si objednala firmu. Zastupiteľstvo, to bola vždy dobrá partia, preto to funguje,“ povedal poslanec Peter Hrinák. Do obce sa prisťahoval, preto má iné priezvisko. Jeho manželka je však rodená Čelková.
Ďalší poslanec Jozef Čelko vraví, že človek musí pre obec niečo urobiť, keď chce, aby dobre vyzerala. A dodáva, že nerobia len poslanci, na brigády chodia aj ďalší ľudia. Kúsok od budovy obecného úradu pracuje mladý muž na stavbe rodinného domu. Volá sa Juraj Sádecký, je zo susednej obce Sádočné a v Čelkovej Lehote chce bývať. Vo voľbách však kandidovať nemieni. Je to vraj veľká zodpovednosť, štát nadelil obciam kompetencie, ale bez peňazí, a to sa potom ťažko niečo v obci urobí.
„Ak sa niečo nedarí urobiť, susedia to starostovi alebo poslancom vyčítajú. Z toho majú ľudia obavy, preto nekandidujú. Ja sa sem presťahujem, ale kandidovať by som nechcel. Starosta aj poslanci majú toho dosť a je to povinnosť, na ktorú sa necítim,“ dodal 26-ročný Juraj Sádecký.
Väčšina ľudí v obci má priezvisko Čelko. Pochádza vraj zo stredoveku, keď obec patrila zemianskemu rodu Čelkovcov. A obec prevzala aj erb tohto rodu, len ho trochu upravila a zjednodušila. Nie je v ňom už prilba a plášť, dominuje v ňom sova. „Sova je symbolom múdrosti a v našom erbe je preto, lebo tu žijú múdri ľudia,“ smeje sa starosta.
Ako sa navzájom rozlíšia, keď sa skoro každý volá Čelko? Medzi sebou toto priezvisko ani nepoužívajú. Majú ho síce napísané v občianskom preukaze, ale keď hovoria o sebe, používajú prímená. „Tu má každý nejakú prezývku. My sa ani Čelko navzájom nevoláme, jedni sú Basistovi, druhí Klimovi, Zigušovi, Vavrinovi. Mne už tiež nehovoria Hriňák, ale Peťo Vavrinov, lebo také prímeno má manželkina rodina,“ vysvetľuje Peter Hriňák.
Za socializmu patrila Čelkova Lehota pod strediskovú obec Domaniža. Malá dedinka stagnovala, nesmeli sa v nej stavať rodinné domy. Istý okresný funkcionár vtedy vyhlásil, že stačí postaviť jeden panelák a celá Čelkova Lehota je vyriešená. Len v posledných dvoch-troch rokoch sa tu začalo opäť stavať, po prestávke dlhej celé desaťročia. Pribúda deväť rodinných domov, čo je v podmienkach tejto obce nevídaná výstavba. Treba tu ešte dobudovať kanalizáciu, s ktorou sa obec trápi od roku 1993.
„Aj preto som zostal, aby som v nasledujúcom volebnom období dokončil 20 rokov rozostavanú kanalizáciu. To je pre mňa najväčší cieľ, nie preto, aby som bol hrdina, skôr preto, že mám o tom veľa informácií, bol som pri tom od začiatku. Možno niekomu inému, kto by nabehol na ten finiš, by sa to ťažko robilo,“ hovorí staronový starosta Čelkovej Lehoty.