Straty vládneho Smeru a kontinuálny úspech politikov, ktorí sa definujú mimo systému politických strán a hnutí, sú najvýraznejšími odkazmi týchto volieb.
Predvídateľnosť a kontrola
Zmyslom politických strán a hnutí nie je len existencia nátlakových skupín, ktoré môžu na základe výsledkov volieb kolektívne manipulovať s verejnými financiami a so štátnymi stratégiami. V parlamentnej demokracii strany a hnutia zjednodušujú prostredie a umožňujú lepšiu orientáciu pre občanov.
Parlamentná demokracia predpokladá, že politici sa do strán združujú podľa svojej aspoň približnej príbuznosti k základným ideologickým východiskám, na základe ktorých môžu potom voliči odhadovať, ako sa ten-ktorý konkrétny politik zachová v budúcnosti. I keď občan nepozná program niektorého politika do podrobností, podľa politickej značky si môže urobiť aspoň hrubý obraz.
No nielen to. Príslušnosť politikov k stranám a hnutiam či priznaná a otvorená závislosť od ich podpory umožňujú, aspoň teoreticky, aj ich väčšiu kontrolovateľnosť zo strany voličov. Na rozdiel od nezávislého jednotlivca, ktorý je v tom od začiatku do konca sám za seba, stranícky politik musí dávať pozor i na to, aby svojím pôsobením neškodil svojej strane ako celku a spolustraníkom, ktorí sa povedzme chcú uchádzať o iné posty.
V zdravej demokracii a v zdravých politických stranách by malo platiť, že voliči nemusia čakať len do najbližších volieb do toho orgánu či verejnej funkcie, v ktorej sa práve nachádza niekto nehodný, a potom ho vymeniť. Politická strana môže straníka sama donútiť odísť už skôr, ak voliči napríklad v prieskumoch ukážu, že škodí aj jej vyhliadkam na prípadné iné funkcie v iných voľbách. Hoci sa to nestáva veľmi často, nie je to nemožné, ako dokladajú pády a odchody rôznych straníckych politikov z rôznych funkcií v nedávnej i dávnejšej minulosti.
Víťazstvo nezávislých kandidátov vo voľbách do verejných a samosprávnych funkcií teda síce môže niekomu pripadať ako volebná spravodlivosť a trest stranám za ich spupnosť, vo veľkom obraze však môže znamenať aj menej predvídateľnosti v chode krajiny a paradoxne menej kontroly moci zo strany občanov.
Riešením tohto problému dozaista nebude, keď sa niektorí, či dokonca viacerí z tých, čo vo voľbách vystupovali pod hlavičkou nezávislých, v praxi ukážu ako straníci, akurát bez legitimácie. Pravidlo o nižšej predvídateľnosti a kontrole politiky v takýchto prípadoch platí rovnako. Nehovoriac o tom, že nezávislosť od strán ešte neznamená nezávislosť od podpory poslancov samosprávy, ale ani od peňazí a konexií.
Smer vyprázdňuje pozície
Zatiaľ čo komunálne zisky parlamentnej pravice tradične nestáli v poslednom období za väčšiu zmienku, Smer si až dosiaľ udržiaval na miestnej úrovni neohroziteľné vedúce postavenie. Najsilnejšia vládna strana však tohto roku stratila oproti výsledkom minulých volieb takmer 300 kresiel primátorov a starostov a takmer 1 500 poslaneckých stoličiek v samosprávach.
Z hľadiska optiky najväčšou prehrou Smeru je samozrejme strata krajských magistrátov, kde bol znovuzvolený len jeden nezávislý kandidát s podporou Smeru a SNS (v Banskej Bystrici). Straty vládnej strany sú však celoplošné. Ani fakt, že opozičné strany sú s výnimkou neparlamentného KDH na komunálnej úrovni samostatne neviditeľné (pretože väčšina z nich nemá na miestnej úrovni ani zodpovedajúce štruktúry), nie je protiargumentom. Skôr naopak.
Voliť prišlo zhruba rovnaké množstvo voličov ako minule. Pravicové strany jednotlivo (opäť s výnimkou KDH) zaznamenali podobné výsledky ako minule a uspeli prakticky len tam, kde vytvárali tie najširšie možné koalície. Akurát počet nezávislých starostov a poslancov výrazne vzrástol. Ak sme po voľbách roku 2014 mohli konštatovať, že nezávislí kandidáti ťažili predovšetkým z krízy rozdrobenej pravice, tentoraz evidentne prišiel na rad Smer.
Okrem nezávislých a možno trochu KDH však zo strát Smeru aspoň čiastočne ťažili i kandidáti SNS. Táto strana sa na komunálnej úrovni nielen odrazila od dna, ale prekonala i svoje výsledky z rokov 2010 či 2006. Istá obmedzená spokojnosť môže panovať i v Moste-Híd, ktorý zasa dokázal vyťažiť zo svojej účasti vo vládnej koalícii. Práve tá im totiž nielen očividne umožnila uzatvárať na miestnej úrovni nové koalície, ale zrejme aj uľahčila ich akceptáciu v očiach nových skupín voličov.
Značky a nové tváre
Udalosti vo veľkej politike ostatného obdobia isto nemožno prehliadnuť, lenže nie všetko súvisí s veľkou politikou. Stranícka vládna jednotka v prvom rade dopláca na svoju nefungujúcu personálnu politiku. To, čo je evidentné pri neštandardných stranách fungujúcich ako politické firmy v službách jednej osoby, je neodpustiteľné pri strane, ktorá viac ako dekádu masívne vyhráva voľby každého druhu a sama je postavená ako masívna strana tradičného typu.
Požiadavka na neustále nové tváre v politike pritom vôbec nemusí byť len záporným príznakom nástupu facebookovej demokracie a esemeskovej politiky, v ktorej najvýraznejšie investície politikov už dávno neprúdia do tvorby zázemia a programov, ale do reklamy a marketingu. Sama osebe sa takáto požiadavka totiž nijako neprieči parlamentnej demokracii ani systému normálnych politických strán.
Ak majú politické strany voličom ukázať výhody, ktoré im môže poskytnúť voľba politickej značky oproti voľbe nezávislých či nezávisle sa tváriacich jednotlivcov, obmena kádra a tvárí na plagátoch patrí medzi hlavné nástroje. Značka má znamenať základnú voličskú istotu a nové tváre dôkaz, že značka žije. Ak niekto stavia kandidátov na primátorov či starostov podľa kľúča: raz primátor, do smrti primátor, je odsúdený dočkať sa prekvapenia.
Čosi ako vnútorné, primárne voľby určite nikto neočakáva od strán typu OĽaNO či Sme rodina. Ak si však niečo podobné čoskoro neosvoja aspoň strany tváriace sa ako štandardné politické subjekty, rozpad tradičného politického systému sa nebude spomaľovať, ale zrýchľovať. Pravdaže, otázka je, kto si to ešte bude môcť dovoliť skúsiť a pre koho je už v tomto ohľade neskoro.