„Napríklad pretrváva situácia, že v Kosove vnímajú USA ako svojho oveľa silnejšieho spojenca ako EÚ,“ povedal v rozhovore pre Pravdu zakladajúci riaditeľ analytického strediska s názvom Európska stabilizačná iniciatíva. Knaus poskytol interview na nedávnej bratislavskej konferencii Rozširovanie únie na Balkáne v roku 2011 – nerobme prestávku.
Vyzerá súčasný Balkán inakšie ako pred desiatimi rokmi?
Pohľad na časovú os je optimistický. V roku 1999 Balkán patril medzi hlavné témy na stole Bezpečnostnej rady OSN. Pripomeňme si, že v Belehrade vládol Slobodan Miloševič a v Záhrebe Franjo Tudjman. Posledné roky však vyzerajú opačne. Chorvátsky prezident už navštívil Bosnu, aby sa ospravedlnil za vojenské hriechy. Čiernohorci sa so Srbmi pokojne rozdelili v referende. Hoci Kosovo vyhlásilo nezávislosť jednostranne, rozhodnutie Prištiny nemalo tragický ohlas, ako niektorí predpokladali. Srbsko sa síce nezmierilo so stratou územia, ale bez ohľadu na to teraz v Belehrade existuje proeurópska vláda.
Z dobrých signálov sa dá odvodiť, že EÚ by mala prejaviť väčší záujem o začlenenie Balkánu do svojho veľkoklubu, aj keď je pravda, že viac úsilia majú preukázať záujemcovia o vstup do únie.
Situácia v tomto smere nie je radostná. Mám poznatky, že napríklad Nemecko chce zastaviť, respektíve prerušiť proces rozširovania EÚ po očakávanom prijatí Chorvátska. Žiaľ, podobne uvažujú aj niektorí vysokopostavení predstavitelia priamo v Bruseli. Jeden nemenovaný činiteľ sa mi priznal, že keď navštevuje balkánske štáty, tak „predáva“ ideu európskej integrácie ako víziu desiatich rokov, ale v skutočnosti sa nazdáva, že je to záležitosť na sto rokov. Je to nesprávny prístup, pretože bez bezpečného Balkánu nemôžeme očakávať stabilitu zvyšku Európy. Neodpustím si rečnícku otázku, že o čo je napríklad v dodržiavaní ľudských práv horší ako Turecko, s ktorým sa rokuje o vstupe do EÚ? Porovnajte si trebárs počet väznených novinárov.
Hovorili ste o pohľade zvonka, ale veľa problémov prežíva samotný Balkán.
Áno, lenže aj v tomto prípade zohrávajú nelichotivú úlohu členské štáty EÚ. Pozrite sa napríklad na Macedónsko. V roku 2005 získalo status kandidátskej krajiny na vstup do únie, ale odvtedy sa nič nepohlo, lebo Grécko mu blokuje začatia prístupových rozhovorov. Dôvodom je známy spor medzi Skopje a Aténami o oficiálny názov macedónskeho štátu. Neschopnosť dohodnúť sa obrala Macedóncov už o päť rokov na ceste do EÚ. Nečlenské Chorvátsko a členské Slovinsko sa hádajú o malý kus územia, toto je druhý príklad brzdeného rozširovania EÚ.
Bosna sa mohla už posunúť ďalej, ale jej politickí lídri pôsobia ako hádajúce sa deti na pieskovisku.
Jej hlavný problém spočíva v tom, že sa stále nachádza pod medzinárodným protektorátom. Podľa mňa by Bosna už splnila podmienky na prístupové rokovania s EÚ, ale nateraz je to nemožné – zostáva pod cudzou správou.
Naozaj? Veď viacerí politici v Bosne majú problém sadnúť si za spoločný stôl v Sarajeve.
Keď sa nepokúsime Bosne poskytnúť úplnú suverenitu štátu, nepohneme sa z miesta, nezistíme, čo tento štát môže dokázať. Prečo sme takí pesimisti? Bosna nie je nemohúca. Veď spolu s Albánskom splnila požiadavky na bezvízový styk v schengenskom priestore EÚ, onedlho to majú odsúhlasiť špičky členských štátov únie.
Ako vidíte európsku budúcnosť Kosova?
Žiaľ, tiež nemá skutočnú európsku perspektívu – stále ho ako suverénny štát neuznáva niekoľko členských štátov EÚ, čo stačí na to, aby sa Priština smerom k únii nijako nepohla dopredu. Preto si uznajme, že aj samotný vplyv EÚ na dianie v Kosove je slabší, ako by si niekto mohol myslieť. Následne z toho vyplýva, že väčšie slovo majú v Kosove Spojené štáty americké. Kosovčania vnímajú Washington ako svojho oveľa silnejšieho spojenca než úniu ako celok.
Srbsko sa zmenilo od pádu režimu Slobodana Miloševiča, ale stále si nesie na nohe železnú guľu v podobe nezatknutého vojnového zločinca Ratka Mladiča.
Počul som od Srbov úprimne znejúce slová, že ho naozaj chcú chytiť. Žiadajú však, aby im vyšla v ústrety aj samotná únia – pomohli by im kriminalisti a dôverné informácie, ktoré môžu priviesť na Mladičovu stopu. To je jeden rozmer veci. Opýtam ešte aj ja a inak – čo sa stane so Srbskom, ak Mladiča nevypátra, a teda ho nedokáže postaviť pred haagsky tribunál? Pripadá mi mierne pokrytecké, že dosiaľ nikto z EÚ nepovedal, či chce donekonečna spájať európsku budúcnosť Belehradu s touto jednou osobou. Výsledkom vlažného postoja môže byť to, že Srbsko budeme vháňať do ruského objatia.
Výraz integrácia Balkánu do únie znie pekne, ale existujú názory, do akej miery sa má únia rozrastať, aby zostala funkčná a zmysluplná pre jej súčasných členov.
Ako argument proti rozširovaniu som počul aj slová, že je to problém civilizácií, kultúr, lebo keby mala únia napríklad až 36 členských krajín, žilo by v nej až 100 miliónov moslimov a že by mohli vzniknúť snahy o vyvolávanie vnútorných konfliktov v EÚ. Môj protiargument je taký, že rozšírenie môže priniesť viac stability v Európe.