Online o referende s právničkou Jankou Debrecéniovou

Janka Debrecéniová

Hlásime sa k základným ľudským právam, ale v praxi ich nenapĺňame, tvrdí právnička Janka Debrecéniová zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť. Je sobotňajšie referendum za rodinu, alebo poškodzuje ľudské práva LGBTI občanov? Čo je dnes najväčším problémom slovenských rodín? Patria manželstvá osôb rovnakého pohlavia a možnosť adopcie detí takýmito dvojicami k základným ľudským právam?
Pýtali ste sa, Janka Debrecéniová odpovedala v pondelok 2. februára.

Ja ako rodič sa referenda zúčastním a to z preventívnych dôvodov. Nechcem totiž aby sa jedného dňa stalo to čo napríklad V Nemecku, že ak budem mať výhrady voči nevhodnej forme výchovy mojich detí, tak si ma za to ešte štát dovolí trestať ako kriminálnika. Prečo zástancovia ľudských práv skutočne nehľadajú spôsob ako posilniť práva rodičov ale skôr možnosť ktorú som uviedol ako príklad zámerne bagatelizujú, ako by príklady zo zahraničia neboli jasným dôkazom, že toľko diskutovaná sexuálna výchova na školách do takej absurdnej situácie môže dospieť aj u nás? Nepovažujú snáď ľudskoprávne organizácie práva ľudí a teda aj rodičova za najvyššiu hodnotu? - Jankovič

Najväčším problémom je asi to, že u nás sexuálna výchova nie je dosť diskutovaná. Hovoríme síce o tom, či „áno alebo nie“, ale nehovoríme o tom, aký konkrétny obsah by sexuálna výchova mala mať, na akých princípoch by mala byť postavená a aké obsahy by mala sprostredkúvať. Debaty, ktoré vedieme, v podstate iba vyvolávajú vášne a do určitej miery možno aj opodstatnený strach – spôsobený rôznymi nevyvrátenými (a často aj nevyvrátiteľnými – ak nestoja na nijakých dátach, ale iba na dojmoch a dogmách) fámami. Nikto nesmie rodičov šikanovat za to, že sa vyjadruje k obsahu vzdelávania svojich detí, a musí s nimi o tom diskutovať. Na druhej strane však – a potvrdil to aj ústavný súd – právo rodičov na ovplyvňovanie obsahu vzdelávania svojich detí v súlade so svojím náboženským presvedčením je vyvažované právom detí na vzdelanie a inými právami. Kľúčovým pre toto vyvažovanie je jeho obsah, teda to – ako povedal ústavný súd – či je objektívne, pluralitné a kritické. A o tomto by sme sa mali baviť v prvom rade.

Mnohí zástupcovia organizácií ktoré sa prezentujú ako ľudskoprávne, vyhlasujú, že sa referenda nezúčastnia, čím dávajú jasný signál sympatizantom zmariť referendum. Nemali by podľa Vás ľudskoprávne organizácie skôr apelovať na voliča aby svoje právo na názor v referendách vždy využil? Nie je marenie referenda tiež len upieraním práv občanov a marením priamej demokracie? - občan

Súčasťou možnosti hlasovať vo voľbách či v referende je aj možnosť toto právo nevyužiť. Nehlasovanie, resp. „hlasovanie nohami“, ako sa tento spôsob hlasovania často nazýva, totiž nemusí nevyhnutne vypovedať o ľahostajnosti či ignorancii ľudí, ktorí sa preň rozhodli. Je veľa dôvodov, pre ktoré možno o nadchádzajúcom referende povedať, že je nedemokratické. Jedným z nich je, že smeruje proti obmedzovaniu práv menšiny – čo popiera jeden z pilierov definície demokracie, ktorá spočíva vo vláde väčšiny obmedzenej právami menšín. Ďalším je, že nám všetkým podsúva hodnotový poriadok katolíckej cirkvi – ktorá sa, mimochodom, k referendu otvorene hlási a veľmi sa v ňom angažuje – hoci referendum je a má byť výsostne občianska záležitosť a žijeme v krajine, kde ústava stojí na sekulárnych princípoch (t. j. SLovenská republika sa v jej zmysle neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo). To je teda tiež v rozpore s princípom názorového pluralizmu, ktorý sa toto referendum snaží pre mnohé oblasti eliminovať, a to dokonca právnym zakotvením mimoriadne vysokej právnej sily. Preto si myslím, že toto referendum je nedemokratické a je našou zodpovednosťou nehlasovať v ňom.

Keď na jednu z referendových otázok odpoviem záporne, tak môj lístok bude neplatny? Alebo? - Patrik

Dobrý deň, Váš lístok bude stále platný, je Vaše právo hlasovať tak, ako chcete, alebo nehlasovať.

Aj vcera v televiznych diskusiach odznelo od politikov: nedame homosexualom registrovane partnerstva, ale ak potrebuju, upravme ine zakony, aby sme im ulahcili spolu zit (dedenie, zdravotne informacie atd.). Ale doteraz im za 25 rokov realne v nicom nepomohli. Co myslite, preco? - Karol

Dobrý deň, vďaka za Vašu výbornú otázku. Je naozaj veľmi ťažká. Myslím si, že časť dôvodov spočíva práve v tom, že gejovia a lesby, resp. páry rovnakého pohlavia, predstavujú v spoločnosti z hľadiska početnosti relatívne malú skupinu, ktorá je navyše práve kvôli diskriminácii, ktorej LGBTI ľudia čelia, ešte aj veľmi neviditeľná, o absencii reprezentácie na politickej úrovni ani nehovoriac. Ak nie je nejaká skupina adekvtáne reprezentovaná na politickej úrovni, veľmi ťažko sa jej presadzujú svoje práva (ale môže sa to ľahko posunúť opačným smerom – čo vidíme aj v tomto referende :-(). Ďalšou vecou je, že veľa ľudí o gejoch a lesbách a homosexualite celkovo ani veľa nevie (výskum denníka SME spred pár dní napríklad ukázal, že niečo vyše 50% ľudí nepozná žiadneho geja ani lesbu). Ak takýchto ľudí nepoznáme a nevieme nič o nich samotných ani o ich problémoch, potom nám ani nenapadne biť sa za ich práva. A aj z dôvodu neznalosti a strachu z neznámeho môže byť v našej spoločnosti do istej miery zakorenený nejaký stupeň homofóbie (a ak doteraz nebol, predreferendová kampaň sa o to spoľahlivo postarala), čo tiež môže sčasti odpovedať na Vašu otázku. No a napokon – našej spoločnosti vládne silný heterosexuálny imperatív, ktorý je postavený o. i. na nepriepustnosti a nepriechodnosti predstáv o „správnej“ žene a „správnom“ mužovi. A sem obraz geja a lesby jednoducho nezapadá. A už vôbec nie ako subjektu práv.

Pri dnesnom pravnom stave nik neskuma sexualnu orientaciu jednotlivca pri osvojeni dietata. Aky je rozdiel v tom, ci si homosexual/lesba adoptuje dieta sam/a, alebo ako par? - Ivana

No, to by som sa aj ja rada opýtala :-). Sexuálnu orientaciu pri osvojovaní dieťata nielenže nikto neskúma, ale ani nesmie skúmať. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu uz v roku 1999 povedal, že sexuálna orientácia nemôže byť dôvodom pre nezverenie dieťata do výchovy jednému z rodičov (išlo síce o zverenie dieťaťa do starostlivosti po rozvode jednému z rodičov, ktorý bol gej – ale na princípe to nič nemení a je to aplikovateľné aj na Vašu otázku). Navyše, tí, čo máme deti, vieme, aké je vychovávanie detí ťažké a že vo dvojici sa to dá všetko oveľa ľahšie utiahnuť – a to zďaleka nehovorím len o finančnej stránke.

Mám málo informácií, či je homosexulaita vecou výberu alebo preddispozície. Tak či tak však odmietam akékoľvek zasahovanie do ľudských práv. Nemal ústavný súd odmietnuť všetky tri otázky ohľadom párov a ponechať pre referendum iba otázku o sexuálnej výchove? - Ivan

Sexuálna orientácia – bez ohľadu na to, či ide o homosexualitu alebo heterosexualitu – je vecou predispozície – tzn. rodíme sa s ňou a nie je záležitosťou módy ani rozmaru, a tiež sa nedá nadobudnúť „výchovou“ (ak by to tak bolo, potom by nám z toho vyšlo, že heterosexuálne páry „vychovávajú“ gejov a lesby :-)). Homosexualita samozrejme nie je ani choroba – WHO ju vyškrtla zo zoznamu chorôb už pred viac ako dvoma desaťročiami. K otázke na ústavný súd – podľa môjho názoru mal ústavný súd odmietnuť všetky štyri otázky vrátane otázky o sexuálnej výchove – okrem toho, že sa týka ľudských práv (čo ústavný súd v podstate ani nespochybnil), je totiž položená veľmi všeobecne a nemá na mysli nijakú konkrétnu situáciu konkrétneho obsahu – čo v podstate povedal aj ústavný súd – takže jej ponechanie ako referednovej otázky je podľa môjho názoru tiež v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd sa však rozhodol uplatniť veľmi zužujúci a pozitivistický výklad ľudských práv (právny pozitivizmus je argumentácia v štýle „je to tak, lebo to tak je“ :-)) a rozhodol sa oklieštiť seba samého svojimi vlastnými procesnými pravidlami namiesto vyjadrenia principiálneho postoja. Myslím si, že jeho rozhodnutie je naozaj veľmi nešťastné a ak nebudeme k nemu kritickí/é, môže našu krajinu dosť poškodiť – na veľmi dlho.

Môžu sa páry rovnakého pohlavia dožadovať plnenia svojich práv aj s pomocou európskich inštitúcií? - Ivan

Áno, môžu. Po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych prostriedkov právnej ochrany (najčastejšie zavŕšených rozhodnutím ústavného súdu) sa môžu obrátiť so sťažnosťou proti štátu buď na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ten rozhoduje o tom, či štát porušil Európsky dohovor a jeho dodatkové protokoly), alebo sa môžu obrátiť na niektorý z orgánov OSN (najčastejšie výbory pri jednotlivých dohovoroch OSN – napríklad Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach, Medzinár. pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovore o právach dieťaťa, apod.) – tiež po vyčerpaní vnútroštátnych opravných prostriedkov. Mimochodom, práve tieto výbory OSN už niekoľkokrát Slovenskú republiku urgovali, aby zabezpečila právne uznanie a práva párov rovnakého pohlavia – zatiaľ bezúspešne.

Má vôbec cirkev právo v našej spoločnosti zasahovať do rozhodovania štátu? Nie je akákoľvek ideológia ústavne u nás posunutá na druhú koľaj? - Ivan

Presne ako hovoríte, Ivan. Ako som už napísala v odpovedi na niektorú z otázok vyššie, Slovenská republika je z ústavy demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Je to úplne základný a východiskový ústavný princíp, od ktorého sa má odvíjať všetko ostatné v štáte a v našom občianskom živote. Tento proncíp nám má garantovať pluralitu názorov, pluralitu postojov a pluralitu hodnôt, ktoré môžeme uplatňovať v našom každodennom živote – samozrejme za predpokaldu dodržiavania základných ústavných a právnych rámcov pre toto uplatňovanie – bez toho, aby nás za to niekto perzekuoval alebo stigmatizoval. Katolícka cirkev na SLovensku – a aj v mnohých iných krajinách, keďže to, čo sa momentálne deje u nás, sa deje v mnohých iných krajinách na východ od nás – zjavne chce viac a závisí len a len od nás, či jej to dáme.

Dobrý deň, ako je možné ,že z homosexuality, ktorá bola registrovaná študovanými lekármi ako choroba, po zrušení registrácie sa z homosexuality stáva ľudské právo ( resp. z práva adoptovať dieťa dvoma homosexuálmi? Nie je načase aby v starnúcej a vymierajúcej Európe sme začali používať zdravý rozum ? Uvedomujete si, že nová generácia , ktorá sa postará o starých a chorých, môźe vzniknúť len z rodiny pozostávajúcej z muźa a ženy? Sú homosexuálne páry schopné reprodukcie, nevyhynie takýto pár po prvej generácii ? - Karolko

Dobrý deň, vývoj ľudstva ide chvalabohu dopredu, a tak je to aj s medicínou a všetkými ostatnými vedami (a medzinárodné dohovory nám, mimochodom, garantujú aj právo na užívanie vedeckého pokroku). Právo v podstate len inštitucionalizuje, resp. inak normatívne ukotvuje to, kam sme sa posunuli v ďalších oblastiach života – vrátane rozmýšľania o mnohých fenoménoch. AK budeme dôsledne uplatňovať práva všetkých ľudí, o budúcnosť Európy sa nebojím. Je síce pravda, že dieťa sa môže narodiť len vďaka splynutiu ženskej a mužskej pohlavnej bunky, avšak to, že sa v Európe a aj u nás rodí menej detí, nie je výsledkom inštitucionalizácie spolužití párov rovnakého pohlavia (ak by tu mala byť takáto príčinná súvislosť, potom neviem, ako by sme vysvetlili, že u nás pôrodnosť klesá – keďže páry rovnakého pohlavia stále nemajú nijako zakotvené svoje práva v partnerskom živote), ale absentujúcich alebo neadekvátnych politík vo všetkých možných oblastiach – vrátane trhu práce, podpory a ochrany rodín, daňovej legislatívy, sociálneho zabezpečenia, atď. Aj nedávne výskumy u nás ukázali, že „rastú nožnice“ medzi tým, koľko detí by ľudia chceli mať, a tým, koľko ich naozaj majú. Mimochodom, v škandinávskych krajinách – kde sú práva párov rovnakého pohlavia zakotvené už veľmi dlho – sa ľuďom rodí viac detí než u nás. Je to spôsobené najmä spomínanými politikami, ktoré majú dopad na rozhodovanie sa ľudí o reprodukcii.

Zdravím, rodina je bez diskusií základ spoločnosti. Keď "odporcovia" referenda o rodine hlásajú, že tento plebiscit nič ohľadom právneho statusu nezmení, nechápem, prečo odmietajú diskusiu a vehementne brojsa proti účasti na referende. Je na čase naozaj vyjadriť, že rodina ako taká je niečo, čo nebude mať nikdy rovnocenný ekvivalent. Samozrejme, že aj rodina má svoje problémy (kto ich nemá?), ale to neznamená, že tento inštitút nemá právo na maximálnu ochranu a podporu. Napr. homosexuáli...kto ide proti nim!? Veď, keď chcú môžu spolu žiť, nikto im v tom nebráni. Môžu dediť po sebe bez problémov, ale absolútne som proti, aby sa ich požiadavky plíživým spôsobom navyšovali. Aké ľudské práva? Zvrhlosť a sloboda bez limitov, to je cesta do pekla. Nemyslíte? - Rudolf Fábry

Dobrý deň, ďakujem za Vašu otázku, resp. otázky. Na viaceré z nich som už odpovedala vo svojich predchádzajúcich odpovediach. K tomu, prečo toto refenrendum nepomáha rodine, resp. rodinám – keďže tieto existujú vo veľmi mnohorakých formách – by som ešte chcela dodať pár vecí. Po prvé, celé toto referendum treba vnímať aj v kontexte referendovej otázky, ktorá bola pôvodne položená, avšak ústavný súd ju odmietol. Touto otázkou chceli iniciátori referenda zamedziť možnosti garantovať niektoré práva, ktoré sú v súčasnosti priznané iba manželstvu (pozrite moju predchádzajúcu odpoveď, + patrí sem napríklad aj vdovský a vdovecký dôchodok), iným spolužitiam (bez ohľadu na to, či by išlo o páry rovnakého alebo rozdielneho pohlavia). Takže toto malo ambíciu obmedziť v prístupe k právnej ochrane všetky rodiny – vrátane detí, ktoré v nich žijú – ktoré v súčasnosti nie sú založené manželstvom, ale iba faktickým partnerstvom dvoch ľudí. Po druhé, tým, že potvrdíme, že manželstvo je štátom uznané partnerstvo muža a ženy, alebo že zakážeme gejom a lesbám spoločne si adoptovať deti, nijako nezlepšíme postavenie ľudí, ktorí už žijú v manželstvách, a ani ich detí – a ani postavenie iných ľudí žijúcich v iných rodinných formáciách. A aj keby sme to, čo teraz chceme zakázať, uznali, opäť to nič nemení na právnej ochrane a na faktickej situácii iných rodín než rodín založených pármi alebo osobami rovnakého pohlavia. Po tretie, v samotných referendových otázkach sa slovo „rodina“ a „deti“ ani nespomínajú, a rovnako ani právo dieťaťa na „mamu“ a „otca“ – čo s obľubou iniciátori referenda stále opakujú, hoci takéto právo nie je zakotvené v žiadnom právnom dokumente a najmä sa nedá v praxi zabezpečiť. A po štvrté, moju heterosexuálnu rodinu by nijako neohrozilo, ak by si dvaja ľudia – a je úplne jedno, či rovnakého alebo odlišného pohlavia – adoptovali dieťa, ktoré nikoho nemá. Naopak, niekomu ďalšiemu by poskytli láskyplný a bezpečný priestor na život.

Neustále zo všetkých strán počúvam o porušovaní ľudských práv LGBTI. Tak sa chcem spýtať ktoré ľudské práva sú v ich prípade porušované, prípadne nepriznané (keďže ste právnička, určite pre vás nebude problém s citáciou bodu z listiny základných ľudských práv alebo nejakého podobného dokumentu). - Jozef

Ide najmä o právo na rovnosť, na ľudskú dôstojnosť, na ochranu súkromného a rodinného života, na právo vlastniť majetok, resp. ochranu majetku (a všetky zložky tohto práva, vrátane práva disponovať s týmto majetkom pre prípad smrti). Tieto práva sú zabezpečené napríklad v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach, v Medzinár. pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v Dohovore o právach dieťaťa, v Dohovore o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, a v Európskom dohovore o ludských právach. Tieto dohovory sú v zmysle ústavy súčasťou nášho právneho poriadku a v zásade majú prednosť aj pred našimi zákonmi. ŠTáty majú povinnosť tieto dohovory, resp. práva v nich obsiahnuté, nielen rešpektovať (t. j. formálne ich garantovať a do práv nezasahovať), ale ich aj chrániť a napĺňať – tzn. aktívne zabezpečovať ich uplatňovanie v praxi.

Upierame ludske prava nevidiacim ak im odpierame vydanie vodicskeho opravnenia? - peter zaoral

V princípe áno, je to v podstate nepriama diskriminácia na základe zdravotného postihnutia (riadiť motorové vozidlo môžu v princípe všetci, ktorí spĺňajú určité podmienky, vrátane toho, že dobre vidia). Táto požiadavka je však legitímna a odôvodniteľná (a právne aj odôvodnená) požiadavkou zabezpečiť bezpečnosť všetkých účastníkov cestnej premávky (asi netreba vysvetľovať, akým hrozbám by sme všetci čelili, keby to bolo inak :-)). V prípade párov rovnakého pohlavia však nepriznávanie nijakých práv párom rovnakého pohlavia nie je ničím odôvodnené – iba ak našim vlastným strachom, ktorý je posilňovaný neustálymi hrozbami a zastrašovaním, ktoré však nemajú nijaké reálne základy. Možno je dobré mať vždy na pamäti, že na kulte strachu sú postavené všetky totalitné režimy, totalitné systémy a totalitné inštitúcie.

Prajem pekný deň! Rodina je základná bunka spoločnosti, štát sa opiera o rodinu. Prečo by podľa Vás nemal štát chrániť rodinu, ako svoje najslabšie ohnivko? - Ján

Podľa mňa by mal, a dokonca aj musí. Problém však je, že to nerobí. Príkladov je celé množstvo a netreba po ne vôbec chodiť ďaleko: neadekvátne sociálne politiky pri narodení detí, resp. neadekvátne sociálne politiky pre rodiny s deťmi celkovo, nedostatok zariadení pre deti, resp. ich finančná nedostupnosť, chudoba, ktorej čelia mnohé rodiny vrátane rodín matiek-samoživiteliek, diskriminácia žien po návrate na trhu práce (napriek formálnym právnym garanciám sú možnosti žien vrátiť sa po materskej/rodi­čovskej dovolenke bez ujmy na svoje pôvodné pracovisko v mnohých prípadoch úplne nereálne), ústavou ani zákonmi negarantované právo na bývanie, neexistencia právneho uznania partnerstiev nezaložených manželstvom, čo má mnoho následkov najmä ekonomickej povahy, najmä v prípade rozchodu alebo úmrtia jedného z partnerov, atď. Ako som už naznačila vyššie, prebiehajúce referendum žiadny z týchto problémov – a ani z nijakých ďalších – nevyrieši. Iba ohrozí mnohé rodiny, ktoré nie sú v predstavách niektorých ľudí žijúcich v tejto krajine a katolíckej cirkvi tými „správnymi“, „nepoškvrnenými“ rodinami.

Pozeral som pravne predpisy a moznosti skol ucit, volit a upravovat predmet sexualnej vychovy.(eutanazia sa zjavne nijakym sposobom nevyucuje) Dalej mi v zasade vychadza, ze na slovensku nieje mozne manzelstvo rovnakej orientacie. Tiez sanca pre homosexualne pary osvojit si dieta je vpodstate nulova. (narazam na procedury pri osvojovani si deti) Moja otazka je, ze aj keby referendum bolo platne a pravne zmeny by sa mali uviest do praxe, nieje mozne len skonstatovat a s radostou oznamit ze poziadavky obcanov v referende su uz splnene? Este technicka otazka: pokial sa zucastnim referenda a vhodim do urny prazdny listok bude moj hlas neplatny? teda akoby som sa referenda nezucastnil? - Michal

No požiadavky iniciátorov referenda sú už prakticky splnené, ako hovoríte. Potom je však asi namieste otázka, porečo si niektorí ľudia dali s otázkami tohto typu takúto prácu, zozbierali počet podpisov, aký zozbierali, a realizujú obrovskú kampaň, ktorá zjavne nestojí malé peniaze. Mne z toho vychádza, že tie otázky sú úplne niečom inom než o tých otázkach samotných (aj keď boli dobrou rozbuškou pre veľmi emotívnu, vo vzťahu k LGBTI ľuďom nerešpektujúcu a na mnohých miestach až nenávistnú diskusiu) a že sú dobrou návnadou pre to, o čo v referende v skutočnosti ide: nanucovať ľuďom, čo sú tie správne a jediné hodnoty, ako majú žiť, upierať im možnosť inidviuálnej a občianskej voľby, a určovanie toho, o čom sa vôbec bude hovoriť (tu narážam práve na eutanáziu, ktorú ste spomenuli; v kombinácii so sexuálnou výchovou, proti ktorej sa môžu rodičia vymedziť iba vo vzťahu k jej konkrétnemu obsahu, to naznačuje snahy o dosiahnutie „samocenzurovania sa“ škôl vo vzťahu k tomu, o čom budú s deťmi vôbec diskutovať. To je v konečnom dôsledku hrozbou pre deti samotné, ktoré si práve v interakciách s deťmi z veľmi rôznorodých prostredí s rôznymi hodnotami a postojmi môžu budovať a prehodnocovať vlastné postoje, budovať toleranciu a rešpekt k ostatným ľuďom, a najmä budovať a cibriť vlastné kritické myslenie. TO je totiž veľmi užitočnou výbavou pre celý život – súkromný aj verejný. K vašej otázke k prázdnemu lístku – ak by ste vhodili prázdny lístok, Váš hlas by bol síce neplatný, ale Vaša účasť by sa započítavala (t. j. premietala sa v počte ľudí zúčastnených na referende, a teda v konečnom percente zúčastnených).

dobrý deň, prosím Vás, ako v súčasnosti ohrozujem tradičnú rodinu tým, že žijem so svojou partnerkou? - monika

Dobrý deň, ubezpečujem Vás, že moju rodinu tým nijako neohrozujete – aj keď neviem, či je „tradičná“, keďže v tom, čo považujeme za tradičné, sa môžeme tiež odlišovať. Som presvedčená o tom, že na Slovensku je množstvo ľudí, ktkorí o tom zmýšľajú podobne, a ak tak teraz aj nezmýšľajú, úprimne verím, že budú otvorení ďalším diskusiám. Len v diskusiách sa totiž dajú hľadať všeobecne akceptovateľné riešenia. Všetci a všetky máme nejaké strachy – a vecí, ktoré lepšie poznáme, sa menej bojíme. Držím Vám aj Vašej rodine palce!!!

Ja ako gay sa len čudujem, aký majú niektorí ľudia panický strach z rozvracania rodiny homosexuálmi. Nechceme my gayovia rovnaké práva asi preto, že si tiež vážime inštitúciu rodiny? - Maroš

Dobrý deň Maroš, zdieľam Váš postoj. Myslím si, že rodina a jej ochrana sú univerzálne hodnoty zdieľané všetkými ľuďmi. Práve preto by sme si v tomto referende nemali dať zobrať právo spolurozhodovať o tom, čo všetko budeme za rodinu považovať, a právo povedať, že rodina nie je len to, čo autoritatívne uzná štát, cirkev alebo ľudia, ktorí môžu byť v nejakom čase a na nejakom mieste väčšinou. Mali by sme sa uistiť o tom, že neupierame žiadnemu človeku právo žiť svoj súkromný a rodinný život, ktorý nie je pre nikoho ohrozujúci, podľa vlastných predstáv.

Prečo Vaše mediálne vyjadrenia naznačujú a smerujú k popretiu základného práva každého občana slobodne vyjadriť svoj názor ku každej téme ? - iva

Dobrý deň Iva, veľmi ma mrzí, ak vnímate moje vyjadrenia ako snahu obmedziť Vaše právo hlasovať v referende podľa vlastného presvedčenia. Je však pravdou, že to, čo som sa nimi vo väčšine prípadov snažila povedať, je, že to, čo niektorí ľudia vnímajú iba ako „slobodné“ vyjadrenie názoru v zdanlivo nevinnom a „demokratickom“ referende, môže mnohých ľudí žijúcich v tejto krajine uvrhnúť do ešte väčšej neslobody. V každom prípade Vám však v referende prajem šťastnú ruku.

Nemyslíte si, že presadzovanie homo zvráteností, je len dielom "západu", ktorému ide len o rozvrat spoločnosti? Ja ako rodič 2 detí som za referendum a budem hlasovať 3x áno. A žiadne práva sa tu "homošom" neupierajú. Som proti ich uzatváraniu manželstiev, adopcií. A ostané veci, ktorých sa domáhajú (dedičstvo, info. o zdravot. stave a pod.) sa dajú krásne poriešiť u notárov, právnikov, alebo sa mýlim? - Jano

Myslím si, že veci, o ktorých píšete (dedičstvo apod.) sa nedajú až tak „krásne poriešiť“. Sú totiž práva – ako napríklad vzájomná vyživovacia povinnosť, možnosť nadobúdať majetok do bezpodielového vlastníctva, možnosť dediť v prvej dedičskej skupine, ak má poručiteľ maloleté deti, možnosť žiadať výživné od druhého partnera v prípade rozchodu – ktoré môžu zo zákona v súčasnosti vzniknúť len v manželstve a nedajú sa založiť inak (napríklad zmluvne, alebo faktickým výkonom). Bola by som asi trochu rezervovaná k hodnoteniu niektorých aspektov života ľudí (asi narážate na sexuálny život) – a je jedno akého pohlavia a v akých párových kombináciách – ako zvrátenosti; aj sexuológovia totiž neustále opakujú, že to, čo ľuďom vyhovuje a je to ukotvené v ich slobodnej vôli a chcení, je v poriadku. Nemyslím si, že naše predstavy o sexuálnom živote iných ľudí – nech sú už evokované a sprevádzané čímkoľvek – majú ovplyvňovať rozhodovanie o celom ich živote, o tom, či si „zaslúžia“, aby mohli k niekomu prechovávať náklonnosť, lásku, úctu, aby s niekým mohli zdieľať svoj každodenný život a poskytovať mu starostlivosť a prebrať za seba navzájom zodpovednosť. Tieto hodnoty vnímam ako univerzálne a vo svojej podstate aj konzervatívne a nevidím dôvod, aby právo na ich užívanie nemali mať v demokratickej krajine všetci ľudia.

Ako vnímate predreferendové kampane, ich možnosti doterajšieho prezentovania sa a vzťah k televízii? Zástancovia referenda majú pocit, že sa im krivdí a nedostávajú priestor na vyjadrenie. - Jana

Nuž, jeden z najväčších zástancov a podporovateľov referenda, katolícka cirkev, mala priestoru na kampaň až-až (narážam napríklad na včera odvysielaný pastiersky list vo verejnoprávnom rozhlase, navyše za naše spoločné peniaze). Je pravdou, že v predreferendovej kampani pomerne málo vidno predstaviteľov LGBT komunít, ale myslím si, že ich rozhodnutie neangažovať sa v tejto kampani bolo namieste a je správne a legitímne. Oni totiž naozaj nie sú druhou stranou. PO prvé, nikdy neprišli s požiadavkami, za ktoré iniciátori referenda a ich prívrženci broja. A po druhé, druhou stranou sme tu my všetci a všetky, ktorí/é chceme žiť v sekulárnom štáte a nechceme si dať niekoľkými skupinami a katolíckej cirkvi nanútiť ich hodnotový poriadok a povýšiť ho na monistickú štátnu doktrínu. Myslím si, že médiá začali dávať zainteresovaným stranám pomerne rovnocenný priestor a neodvysielanie spotov AZR k tomu prispelo.

1. Mám to chápať tak, že ako právnička spochybňujete stanovisko ústavného súdu? Hovorí sa tomu anarchia. Skrz spochybňovanie pretláčate svoje názory a vnucujete ich spoločnosti. Nemá právo sa spoločnost voči tomu vyjadriť? 2. Obľúbená manipulatívna téma určitých zoskupení (nekomentujem ich pôvod a financovanie) sú práva menšín. Aj vy sa oháňate rómskym etnikom. Pýtam sa, nie je negatívny názor spoločnosti na nich spôsobený nimi samými? Majú byť podľa vás chránení pred zákonom a nie sú povinní zákony dodržiavať? Podľa môjho názoru totiž ich nedodržiavanie zákonov je hlavnou príčinou negatívneho pohľadu na nich. 3. Chcem vedieť príklady porušovania práv. Chcem vedieť, že kde a kto prenasledoval homosexuála za jeho sexuálnu orientáciu. A či umožňuje zákon beztrestne prenasledovať a diskriminovať homosexuálov? Vy sa totiž snažíte manipulatívne navodiť dojem, že tomu tak je. - slusny_obcan_SR

Dobrý deň, dovolím si odpovedať iba na prvú z Vašich otázok, kvôli spravodlivému priestoru aj pre ďalších diskutérov a diskutérky a obmedzenému času. Ak v závere ostane čas, k Vašim zostávajúcim otázkam sa vrátim (sú veľmi zaujímavé). Ako právnička – ale aj ako občianka – mám k nálezu ústavného súdu kritický pohľad (ktorý, samozrejme, vždy predpokladá, že to, čo kritizujeme, musíme poznať). V demokratickej spoločnosti je to naše právo, riešenia – aj právne – vychádzajú a musia vychádzať práve z diskusií. Napokon ani ústavný súd nebol vo svojom závere jednoliaty, čo dokazujú až dve nesúhlasné stanoviská priamo z radov sudcov ústavného súdu (Orosz, Meszáros). Ústavný súd je štátny orgán ako každý iný – a máme právo vykonávať nad ním kontrolu (v zmysle občianskej kontroly, ako pri každom inom štátnom orgáne) – čo zahŕňa aj právo ho kritizovať (je to nakoniec aj jeden z výdobytkov slobody prejavu :-). To, že ústavný súd nie je neomylný, dokazuje aj množstvo úspešných sťažovateľov zo SR, ktorí sa obracajú na Európsky súd v Štrasburgu potom, čo ústavný súd rozhodne v ich neprospech. K Vašej druhej otázke: koncept „viny“ a „zásluh“ je ako červená niť, ktorá sa tiahne všetkými diskusiami o menšinách alebo znevyhodnených skupinách (vždy si za diskrimináciu z rôznych dôvodov „môžu sami“). Nepopieram princíp individuálnej zodpovedosti a povinnosti dodržiavať legislatívu (aj keď iná vec je už podoba a legitimita konkrétnych právnych predpisov), ale chcem povedať, že to, čo sa pri týchto diskusiách takmer vôbec neberie do úvahy, sú štruktúrne a systémové prekážky, ktoré dotknutým osobám bránia sa plnohodnotne uplatmiť v živote. Ktokoľvek, kto by bol v ranom detsve automaticky zaradený do špeciálnej školy, bez akýchkoľvek vyhliadok na vzdelanie umožňujúce dôstojné prežitie, len preto, že dobre neovláda jazyk, ktorým rozpráva väčšina (o kultúrne prepdojatom nastavení diagnostických textov už ani nehovorím), kto by nežil v príliš podnetnom sociálnom prostredí, koho rodičia by mali takmer nulovú šancu získať prácu (ruku na srdce, koľko ľudí v tejto krajine je pripravených zamestnávať Rómov?) by sa po čase nezamotal do takého istého začarovaného kruhu ako jeho rodičia, a po čase si väčšinové postoje o jeho „naničhodnosti“ aj sám nezvnútornil (však načo sa mám snažiť, keď to aj tak v praxi nerobí nijaký rozdiel?). To, čo tým chcem povedať, je, že ak sa na tie „zásluhy“ a „vinu“ pozrieme z trochu iného uhla pohľadu, zrazu by sme mohli zbadať aj seba napríklad v perspektíve bezdôvodného obohatenia. A potom sa môžeme pýtať aj ďalšie otázky vo vzťahu k ďalším menšinám – napríklad, čím som si to zaslúžila, že práve ja mám tú možnosť vstupovať do manželstva a že štát takto chráni, aj keď zďaleka nie úplne dokonale, môj súkromný a rodinný život? Len tým, že som sa narodila so sexuálnou orientáciou, s akou som sa narodila, a že žijem v krajine, kde je podobných ľudí väčšina? K tretej otázke – nie je tomu tak dávno, čo naše právo konsenzuálny styk dvoch ľudí rovnakého pohlavia kriminalizovalo. V súčasnosti je táto prax ešte stále prítomná vo viacerých totalitných krajinách sveta. U nás, hoci osočovanie a diskrimácia gejov a lesieb nie je legálna (a v niektorých prípadoch je aj právom postihnuteľná – napríklad pri diskriminácii v prístupe k tovarom a službám či v oblasti zamestnania), stále nie sú prejavy nenávisti voči gejom a lesbám trestným činom (pri trestnom čine hanobenia národa, rasy,a presvedčenia je trestné iba hanobenie ľudí pre ich etnicitu či národnosť, náboženské vyznanie či presvedčenie, nie pre ich sexuálnu orientáciu). Je však pravdou, že pri niektorých iných trestných činoch, v prípade existencie tzv. osobitného motívu, spočívajúcom v spáchaní tohto činu z nenávisti pre sexuálnu orientáciu, to môže mať dopad na výšku trestnej sadzby. Nenávistné prejavy voči gejom a lesbám však „bez ďalšieho“, t. j. samy osebe, nie sú trestným činom. Možno aj preto tá kampaň, ktorú v súvislosti s referendom okolo seba vidíme.

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk