Ako by ste charakterizovali súčasnú politickú atmosféru v krajine?
Atmosféra v predvolebnom roku bola až nečakane pokojná, kým Európu a Slovensko nezasiahla migračná vlna. V ostatných mesiacoch úplne prekryla rozbiehajúce sa predvolebné témy. Začalo sa to nenápadným referendom občanov v Gabčíkove, ktorí odmietli vo svojej obci už existujúce zariadenie pre utečencov, a táto vlna sa rozliala po celej krajine. Prekvapujúco rovnaký postoj, ktorý akceptuje solidaritu, ale odmieta kvóty, zaujali reprezentanti všetkých relevantných strán spolu s viac ako 80 percentami občanov krajiny. Z tohto názoru sa vymyká iba prezident a niekoľko organizácií tretieho sektora.
Zdá sa, že podľa prieskumov si občania želajú dvojkoalíciu. Je to príznak toho, že majú demokratické vedomie, a tak si želajú, aby v pomernom volebnom systéme nevládla jedna, ale minimálne dve strany, ktoré sa vzájomne za spoločným stolom kontrolujú.
Ak porovnávate atmosféru spred volieb 2012 s tou súčasnou, v čom je dnes iná?
Porovnávali by sme neporovnateľné. Predvolebný rok 2012 bol charakterizovaný úplnou destabilizáciou vládnej politiky a hromadiacimi sa sociálnymi nepokojmi. Jedno má však súčasná atmosféra s tou vtedajšou spoločné. Občania pred štyrmi rokmi kráčali k volebným urnám po nečakanom zásahu globálnych a európskych problémov a neschopnosti vládnych elít odsúhlasiť požiadavku EÚ podporiť euroval. V súčasnosti globalizačné problémy zatieňujú našu domácu politiku, a tak ako vtedy sa práve globálna téma, migračná kríza, stáva aspoň nateraz hlavnou témou budúcich volieb.
V posledných voľbách v roku 2012 jasne vyhral Smer. Pravica skončila v poli porazených a dnes je tam, kde bola pred štyrmi rokmi.
Bezprostredne po víťazstve Smeru boli očakávania a nervozita z toho, čo prinesie vláda jednej strany, mimoriadne veľké. Smer sa však ujal vlády bez zbytočného triumfalizmu a „na hlavu porazené“ pravicové strany svoju porážku prijali, ale nepriznali si ju. Teda nevyvodili z nej žiadne politické dôsledky.
Vo vyspelých demokraciách, napríklad vo Veľkej Británii po májových voľbách 2015 všetci lídri porazených strán, Ed Miliband, Nick Clegg a Nigel Farage, na svoje funkcie rezignovali, naopak, lídri našich porazených strán Ján Figeľ (KDH), Béla Bugár (Most-Híd), Richard Sulík (SaS) bez zachvenia zotrvali vo svojich funkciách. Politickú zodpovednosť na seba vzal len jeden politik, dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda.
Po voľbách sa hovorilo, že porazené strany čakajú zmeny. Prečo neprešli sebareflexiou?
Nuž, ak sa zmenili, tak iba k horšiemu. Porazené elity bývalých vládnych strán sa voličom neospravedlnili, neurobili žiadnu sebareflexiu a neobnovili ani svoju dôveryhodnosť. Naopak, prechádzali pokračujúcim procesom vlastného štiepenia, ktorý nemá obdobu. Je niekoľko strán a množstvo jednotlivcov, ktorí iba čakajú, kedy ich občan volič ako parlamentné smeti vymetie z vysokej politiky.
Preferencie ukazujú, že na scéne je jedna dominantná strana a veľa menších subjektov. Je to znak nevyváženosti?
Musíme si uvedomiť, že v našej politickej kultúre nemajú občania politické strany v obľube. Dokonca ich v zásade odmietajú. Nevdojak tak občania kopírujú názor lorda Bolingbrokea, ktorý pred 280 rokmi tvrdil, že „strana je politické zlo a frakcia je najhoršia zo strán“. Ďalšou nemenej závažnou okolnosťou je fakt, že iba máloktoré strany porozumeli analýze historika Ľubomíra Liptáka, ktorý v šesťdesiatych rokoch poukázal, že na Slovensku v dvadsiatom storočí má politická strana úspech vtedy, ak dokáže vo svojej politike spojiť aspoň dva z troch základných celospoločenských a aktuálne prítomných politických princípov, a to sociálny, národný a kresťanský princíp. Smer dokázal odpovedať na dva spoločenské princípy, pričom ani s tretím nie je v žiadnom konflikte.
Ostatné zavedené strany sú vo svojej programovej orientácii veľmi priúzke. KDH je náboženské, Most-Híd je občiansko-menšinová strana, SNS a SMK sú nacionálne orientované, SaS je liberálna, Sieť je stranou neuspokojených protestných voličov a koalícia OĽaNO – Nova sa sústreďuje predovšetkým na lov oligarchov a mediálne zaujímavé politické udalosti. Je aj tretí vážny dôvod, prečo je naša politická scéna nevyvážená. Smer využíva najnovšie prostriedky volebného zápasu, ktoré sú bežné v zavedených demokraciách. V predvolebnom období sa totiž moderné politické strany menia na tzv. catch-all party, ktoré i keď majú najrozvinutejšiu členskú základňu, v prvom rade sledujú záujmy občana, voliča a nie straníkov.
Ich stranícka ideológia sa primárne podriaďuje volebným programom, ktoré majú zaujať každého, nie iba ľavicového voliča. To je stratégia Smeru. Naproti tomu naše zavedené politické strany sa v predvolebnom období štylizujú do úlohy rybárov, ktorí hľadajú návnady na voliča. Prví rybári za dobrú návnadu považujú programové ciele z vlastnej straníckej kuchyne. Druhí rybári, z opačného brehu, skúmajú verejnú mienku a na svoju udicu dávajú takého červíka, na ktorého by mal volič zabrať. Žiaľ, na našej scéne je aj tretí typ rybárov, ktorí sa nezaujímajú o to, čo chutí rybám, ale uprednostňujú predovšetkým takých červíkov, ktorí chutia im samotným.
Čím to je, že podpora KDH a Mostu-Híd stagnuje v prieskumoch a za očakávaniami zaostáva aj nová strana Sieť?
Nejestvuje jedna príčina. Predovšetkým KDH nikdy nedokázalo hodnoverne vysvetliť, prečo z neho utekajú, a zároveň zakladajú nové konkurenčné politické subjekty, výrazné osobnosti. Takými boli bývalí podpredsedovia Mikuláš Dzurinda a Daniel Lipšic či nádejný Radoslav Procházka. Strana, podobne ako všetky náboženské subjekty, má len dve alternatívy. Buď háji postoje náboženského fundamentalizmu a jednej náboženskej koncepcie, alebo je stranou, ktorá sa nesústreďuje len na seba, ale snaží sa byť komunikátorom medzi občianskou a politickou spoločnosťou na jednej strane a náboženskou komunitou na strane druhej.
KDH ani po 25 rokoch nevie a dostatočne si neuvedomuje, či je jednou, alebo druhou alternatívou. Strana Sieť ťaží z tradičnej parkety protestného voliča. Podobne ako jej predchodcovia ANO Pavla Ruska, SOP Rudolfa Schustera, ZRS Jána Ľuptáka či SaS Richarda Sulíka. Na bilbordoch sa dištancuje od celého straníckeho spektra a snaží sa verejnosti ukázať, že je stranou novej generácie. Jej potenciál protestnej strany je však výrazne oslabovaný dĺžkou jej existencie na politickej scéne. Sieť má pomerne vysoký koaličný potenciál tak vpravo, ako aj naľavo.
Treba si však uvedomiť, že nové strany pod ťarchou vládnej zodpovednosti sú mimoriadne nespoľahlivý a štiepiaci sa partner. Most-Híd je celkom iný prípad. V politických pomeroch krajín Karpatskej kotliny je zatiaľ výnimočným pokusom o harmonickú stranícku a programovú spoluprácu väčšiny s menšinou, čoho dôsledkom je aj jeho vysoký vládny koaličný potenciál.
Nové strany pod ťarchou vládnej zodpovednosti sú mimoriadne nespoľahlivý a štiepiaci sa partner.
Jediná predvolebná koalícia OĽaNO a Nova potrebuje vo voľbách získať aspoň sedem percent. Čo myslíte, potvrdia sa prieskumy, že bude mať problém dostať sa do parlamentu?
Tri politické subjekty OľaNO, Nova a SaS, ktoré sa javia ako najdôslednejší kritici dnešnej vládnej politiky a strany Smer, sa za istých okolností môžu stať jej najvážnejšími a nechcenými podporovateľmi. Vyzývajú na vytvorenie antismeráckeho frontu, v ktorom platí heslo – Hocikto, teda aj my, len nie oni, teda Smer – sa paradoxne za istých okolností môže zmeniť na heslo – Urobili sme všetko preto, aby sme naše prepadnuté hlasy odovzdali Smeru.
Smer má za sebou čoskoro obdobie jednofarebnej vlády. Aká to bola pre Slovensko skúsenosť?
Vláda jednej strany, najmä v krajinách s pomerným volebným systémom, ktoré sú de facto odsúdené na povolebné vládne koalície, je vždy vnímaná s veľkou dávkou podozrievavosti a pochopiteľnej ostražitosti. Vládne elity v krajinách strednej a východnej Európy majú tendencie upevniť svoju vládnu moc nebadanými posunmi a zmenou zákonov, čo vždy hraničí s nebezpečenstvom zavedenia autokratického režimu.
Tieto obavy sa z mnohých dôvodov nenaplnili. Prípady korupcie boli vládou marginalizované alebo vláda z nich vyvodila politickú zodpovednosť. Naša krajina zatiaľ s jej nerozvinutou úrovňou právneho štátu je schopná vyvodzovať politické dôsledky, no už nie trestnoprávnu zodpovednosť. Toto pravdepodobne čaká až na ďalšie povolebné pomery.
Čo robil Smer inak, na rozdiel od obdobia, keď vládol s koaličnými partnermi v rokoch 2006 až 2010?
Viedol uzatvorenejšiu vládnu politiku, ktorá nebola do takej miery škandalizovaná kauzami ako v predošlom období. Aktuálne prešľapy a podozrenia z korupcie vládnej moci riešil premiér zjavne nekompromisne a bez zbytočného rozruchu. V niektorých prípadoch sa len pozvoľna prepracúval k uspokojivému riešeniu. Príkladom je kauza Váhostav, do ktorej sa usiloval vtiahnuť aj bývalého ministra dopravy Jána Figeľa a odvolať ho z funkcie podpredsedu NR SR, čo sa však nepodarilo. Toto bol len jeden z mála vážnych politických omylov.
Minulá kampaň sa niesla v znamení kauzy Gorila. Čo môže byť príznačné pre nadchádzajúcu?
V tejto volebnej kampani sa len ťažko vyhneme téme migrácie, hoci zatiaľ nie sme cieľovou krajinou migrantov. Témou číslo dva budú nepochybne tri sady sociálnych balíčkov, ku ktorým bude Smer vyžadovať postoj volebných súperov. Treťou témou sa môže stať aj naše medzinárodné postavenie v štruktúrach EÚ, najmä v súvislosti s pripravovanou žalobou proti rozhodnutiu Rady EÚ o kvótach a tiež predsedníctvo Slovenska v EÚ, ktoré prevezmeme krátko po voľbách.
Je pravdepodobné, že pre opozíciu bude témou neutešený stav zdravotníctva. Paškománie sa tak skoro Smer nezbaví. Koloritom kampane budú aj vystúpenia niekoľkých politických zabávačov a škandalistov s úmyslom strhnúť pozornosť na svoju osobu. Zdá sa, že maďarská karta, ako v kampaniach bývalo zlým zvykom, sa už neobjaví.
Myslíte si, že utečenci môžu zatieniť iné témy volebnej kampane?
Áno môžu, ak sa utečenecká vlna a úsilie presadiť kvóty budú stupňovať. Všetci však predpokladáme, že v zimných mesiacoch utečenecká vlna opadne, ale už dnes sa hovorí, že nemecká kancelárka sa dohodla v Turecku na prijatí ďalších 200-tisíc nových utečencov, o čom sa opäť má rozhodovať na základe povinných kvót.
Prieskumy niečo naznačujú už dnes. Po akej vláde je dopyt?
Zdá sa, že podľa prieskumov si občania želajú dvojkoalíciu. Je to príznak toho, že majú demokratické vedomie, a tak si želajú, aby v pomernom volebnom systéme nevládla jedna, ale minimálne dve strany, ktoré sa vzájomne za spoločným stolom kontrolujú. Podstatne menšie očakávanie je v túžbe opakovať vládu jednej strany. Najnižšie preferencie má vláda strán bývalej koalície premiérky Ivety Radičovej. Takúto vládu si želá len zlomok občanov a dokonca sa zdá, že samotné opozičné strany, kandidujúce vo voľbách, svoj záujem spoločne vládnuť len predstierajú. Predovšetkým chcú recyklovať iba svoju parlamentnú účasť.
Naposledy vládla zmiešaná ľavo-pravá vláda v rokoch 1998–2002. Čo si myslíte o možnosti vlády trojkoalície Smer, KDH a Most, prípadne dvojkoalície Smer a jednej z nich?
Pravoľavé vládne koalície sú znakom zrelej politickej kultúry v krajine. Tak napríklad dnes v Nemecku vládne ružovo-modrá koalícia sociálnych demokratov a ľudovcov už po niekoľkýkrát. Na druhej strane, obdobie vlády tichej koalície ODS a sociálnych demokratov pánov Klausa a Zemana je dodnes považované za jeden najhrubších prešľapov demokracie v ponovembrovom období.
U nás máme pozitívnu skúsenosť z viacstraníckej koalície v pomečiarovskom období, pričom líder tejto koalície, strana SDKÚ zostavila vládu aj v nastávajúcom období. Aj na základe týchto skúseností je možné predpokladať, že na Slovensku môžeme čakať koaličnú vládu tým skôr, že fakticky ju očakávajú všetky strany, aj keď každá v inom zložení, ale najmä preto, že si to občania želajú.
Akej vláde dávate najmenšie šance?
Rozhodne vláde súčasnej parlamentnej i mimoparlamentnej opozície.