Aj nevoliť znamená voliť

Šanca pre zhruba 4,4 milióna občanov s volebným právom sa opäť naskytne najbližšiu sobotu. Napriek tomu ich znovu státisíce zostanú doma. A tisícom iných zase hlas prepadne, ak ho dajú politickej strane, ktorá sa do parlamentu nedostane. Paradoxne sa však aj oni pod výsledok volieb významne podpíšu.

„Čím menej voličov príde v sobotu k urnám a čím viac ich hlasov prepadne, tým výraznejšie to pomôže najsilnejším politickým stranám s najväčšou a najstabilnejšou voličskou základňou,“ konštatuje Pavel Haulík z agentúry MVK. Ako zdôrazňuje, hlas každého voliča silnej strany má pre ňu v podstate dvojnásobnú cenu. Vďaka nim „zarobia“ nielen na priamo odovzdaných hlasoch, ale dostanú aj najviac ďalších mandátov po prerozdelení hlasov prepadnutých, teda od tých strán, ktorým sa nepodarí prekročiť päťpercentný parlamentný prah.

Nízka volebná účasť, vysvetľuje Haulík, pomáha stranám s pevným voličským jadrom. Ich voliči totiž k urnám prichádzajú spoľahlivo a disciplinovane, takže takéto strany percentuálne získavajú väčšiu silu oproti tej, akú by nabrali pri vysokej účasti. Analytik medzi ne radí predovšetkým Smer, KDH, SMK, do istej miery aj SaS.

Naopak, vyššia účasť môže podľa šéfa MVK pomôcť stranám s nestabilným elektorátom, bez pevnej väzby na jediný politický subjekt. „To sú prinajmenšom všetky novovzniknuté strany, napríklad Kollárova Sme rodina, SKOK! a podobne,“ menuje Haulík.

Účasť vo voľbách v roku 2010 a 2012 sa pohybovala tesne pod 60 percentami, volilo v nich teda zakaždým necelých 2,6 milióna občanov. „Koľko ich príde tentoraz, je dosť ťažké odhadnúť. Boli náznaky, že približne rovnako, či len mierne menej,“ odhaduje analytik. Upozorňuje však, že posledné predvolebné prieskumy zisťovania účasti sú zhruba mesiac staré. „Takže odhady už nie sú veľmi aktuálne. Ochotu voličov mohol ovplyvniť priebeh volebnej kampane, diskusie, mítingy, kauzy, ktoré sa medzičasom objavili,“ uvažuje analytik. Všeobecne však podľa neho platí priama úmera: kto vie, koho chce voliť, ten väčšinou voliť príde – a naopak.

Prepadnuté hlasy odovzdané politickej strane či koalícii, ktorá nezíska percentá potrebné na vstup do parlamentu, sa zase prerozdeľujú medzi strany, ktoré sa do parlamentu dostali. A to pomerne k ich volebnému zisku, tie najúspešnejšie dostanú znovu najväčší podiel. „Volič, ktorého hlas prepadne, teda akoby väčšinu z neho odovzdal víťaznej strane,“ zdôrazňuje Haulík.

„Spôsob prerozdelenia prepadnutých hlasov sa robí pomocou výpočtového vzorca, v ktorom hrá dôležitú rolu takzvané republikové číslo,“ vysvetľuje Vladimír Krivý zo Sociologického ústavu SAV. To sa vypočíta ako podiel sumy všetkých hlasov získaných vo voľbách stranami, ktoré uspeli, a čísla 151, pričom výsledok treba zaokrúhliť na celé číslo. Pomocou republikového čísla sa potom určia prírastky mandátov pre každú z nových parlamentných strán.

V prepočte prepadnutých hlasov na mandáty môžu napokon úspešné strany získať od neúspešných slušný počet poslancov navyše. Aj tu platí úmera: najlepší volebný výsledok znamená aj najviac dodatočne získaných mandátov. Ich rekordný prírastok zaznamenalo v roku 1992 Mečiarovo HZDS vo voľbách v roku 1992. Vtedy totiž prepadlo také obrovské množstvo hlasov, až takmer štvrtina z celkového počtu odovzdaných, že HZDS ako víťaz volieb malo v parlamente namiesto 55 až 74 poslancov, teda o 19 viac.

V ostatných dvoch voľbách podobne na prepadnutých hlasoch najviac získal Smer. V roku 2012 ich prepadla necelá pätina, vďaka nim si Ficova strana mohla posadiť do parlamentu o 16 poslancov viac. Bez nich by nezostavila jednofarebnú vládu s 83 poslancami.

Predtým vo voľbách 2010 by mal Smer na základe skutočne získaných percent platných voličských hlasov nárok len na 52 miest v parlamente. Napokon ich mal o 10 viac. V poradí druhej SDKÚ výsledok vo voľbách stačil na 23 poslaneckých stoličiek, no reálne ju v skrátenom volebnom období reprezentovalo 28 poslancov.

„Tento model nie je celkom spravodlivý,“ pripúšťa Haulík. Teoreticky totiž môže vygenerovať až rôzne absurdity, keď by dokonca jediný hlas mohol zásadne ovplyvniť výsledky celých volieb. Volič konkrétnej strany by mohol tejto strane aj ublížiť. Takisto by mohol volič jednej strany nepriamo z parlamentu vylúčiť poslanca druhej strany a nahradiť ho poslancom strany tretej.

Ako však zdôvodňuje analytik, stranám udelené mandáty by mali nielenže kopírovať počet získaných hlasov, ale aj zabezpečiť vytvorenie silných a akcieschopných vládnych koalícií. „Tieto dva princípy sa občas bijú,“ hovorí. Z iných krajín, dodáva, sú známe aj kontroverznejšie modely, keď víťazná strana automaticky dostáva 10 ďalších poslancov, alebo, v prípade väčšinových systémov, strana so ziskom 30 percent obsadí celý parlament.

Zúčastniť sa volieb nie je na Slovensku povinné. Časy, keď v bývalom režime „manifestačne“ hlasovalo 99,9 percenta voličov, sú dávno preč. Volebné pravidlá nestanovujú ani minimálny počet odovzdaných hlasov, ktorý by mal potvrdiť legitimitu nového parlamentu. Na rozdiel od referenda, ktorého platnosť je podmienená 50-percentnou voličskou účasťou. Pri nízkej volebnej účasti by však nový parlament nebol práve dôveryhodný. Podobne ani vláda, ktorá by z neho vzišla.

„Každá parlamentná väčšina je legitímna. Ak by však záujem hlasovať v parlamentných voľbách klesol pod hranicu 50 percent, legitimita takého parlamentu by bola oslabená. A s každým ďalším percentuálnym bodom ešte nižšej účasti by ďalej rapídne klesala. Voliči by jednoducho neverili, že takým parlamentom prijímané zákony sú kvalitné a zrejme by sa len ťažko uvádzali do života,“ mieni politológ Michal Horský.