V tohtoročných voľbách hlavný konflikt nie je o súperení dvoch táborov, ale o hegemónii v rámci tých existujúcich. „Teda o tom, kto bude najsilnejším lídrom na „pravici“ a kto bude schopný ovládnuť „ľavicový“ priestor, podobne to vyzerá aj v národne orientovanej pravici, kde o voličov súperia SNS, Republika, ĽS NS a ešte niekoľko marginálnych strán,“ uviedol pre Pravdu politológ Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied (SAV) Juraj Marušiak.
Čítajte viac Hlas klesá, Smer naberá voličov. Ako by mohli vyzerať budúce koalície? OĽaNO a Saska sú prvýkrát mimo hry
Skúsení politickí cestovatelia
S blížiacim sa dátumom uzatvorenia kandidačných listín sa prirodzene otvorila otázka, akú stratégiu strany zvolia. Po búrlivom období bolo pri niektorých jednotlivcoch otázne, v ktorej strane nakoniec skončia.
Ešte v máji sa prvým prekvapivým menom stal Alojz Hlina. Ten má za sebou krátke pôsobenie v hnutí OĽaNO, za ktoré kandidoval v roku 2012. Krátko po voľbách sa z neho stal nezaradený poslanec. V tom istom volebnom období vstúpil do poslaneckého klubu KDH a neskôr sa stal predsedom strany. Po neúspechu v minuloročných voľbách z KDH odišiel. Pred dvoma rokmi v decembri sa so svojou platformou Umiernení nečakane spojil s Dobrou voľbou Tomáša Druckera.
Spojenie však nevyšlo a z Hlinu bol znova pútnik bez strany. Mnohých šokovalo, že v tohtoročných voľbách bude kandidovať za Sasku ako ich „stopäťdesiatka“. Za Hlinom nezaostáva ani ďalší „politický cestovateľ“ Jozef Mihál. Ešte v roku 2006 založil liberálnu stranu Nádej, ktorá už dnes neexistuje. O tri roky neskôr sa pridal k Saske. Po ôsmich rokoch sa s liberálmi rozlúčil najmä pre nezhody s predsedom Richardom Sulíkom.
O pár mesiacov založil s Miroslavom Beblavým stranu Spolu, ktorá šla v roku 2020 do volieb v koalícii s Progresívnym Slovenskom (PS) a pohorela. Niekoľko dní po neúspešných voľbách oznámil, že sa vracia do Sasky, no ich cesty sa opäť rozišli. Mihál sa aktuálne nachádza na kandidátke strany, ktorú pomáhal zakladať. Ide o stranu Demokrati expremiéra a bývalej pravej ruky lídra OĽaNO Eduarda Hegera.
Keď Heger z OĽaNO odchádzal…
História strany Demokrati je naozaj komplikovaná a prepojená s mnohými rokovaniami o „veľkom spájaní pravice“, z ktorého nakoniec nič nebolo. Predzvesť pádu Hegerovej vlády znamenala pre OĽaNO najväčšie zemetrasenie od jeho vzniku. Ak zabudneme na odchody či vylúčenia pár neposlušných jednotlivcov, otras medzi matovičovcami nastal v jeseni 2022. Desiatka nespokojných poslancov založila na čele s Kristiánom Čekovským a Jánom Budajom platformu občianskych demokratov.
Foto: Facebook/Eduard Heger
Po páde vlády sa ešte Heger snažil nájsť novú „76-ku“. No keď rokovania stroskotali, v OĽaNO ho už nič nedržalo. Otázka už neznela, či odíde, ale kde sa pokúsi vybudovať svoju novú politickú budúcnosť. Nasledovalo niekoľko rokovaní s lídrom KDH Milanom Majerským, šéfkou Za ľudí Veronikou Remišovou, neskôr s Mikulášom Dzurindom a Miroslavom Kollárom, ktorý v tom čase šéfoval strane Spolu.
Spoločnú cestu nakoniec našiel s Miroslavom Kollárom v čase, keď sa už Kollár dohodol s Mikulášom Dzurindom a zo Spolu sa stala Modrá koalícia. Dzurinda však nesúhlasil s rokovaniami s Hegerom, z projektu vycúval, založil si svoju stranu Modrí a po rozkole v maďarskej Aliancii sa spojil s časťou strany Most-Híd. Odídenci z Aliancie nesúhlasili s tým, že bude z posledného miesta kandidovať exposlanec OĽaNO György Gyimesi.
Po odchode Dzurindu sa z Modrej koalície stali Demokrati, kde zakotvili odídenci z OĽaNO vrátane Karla Hirmana či Jaroslava Naďa. V Demokratoch nakoniec skončila aj bývalá Saskárka Lucia Ďuriš Nicholsonová so svojou stranou Jablko.
Prekvapivý prerod zažili aj ďalší bývalí poslanci za Sasku Ľubomír Galko a Martin Klus. Galko, ktorý našiel po spore so Sulíkom útočisko v Demokratickej strane (DS), kandiduje so svojou platformou umiernených liberálov Slobodní a zodpovední za koalíciu OĽaNO a priatelia. Vo voľbách to znova skúšajú aj Natália Blahová a Jozef Rajtár, ktorí s Galkom odišli do DS po spore v Saske. Tentoraz sa spojili s Maďarským fórom Zsolta Simona (a ďalšími troma menšími stranami).
Klus zakotvil ako „stopäťdesiatka“ na kandidátke hnutia Sme rodina. V Kollárovom hnutí budú jeho kolegami aj Jozef Šimko, ktorý sa do parlamentu dostal na kandidátke ĽS NS, či bývalý člen SNS Anton Hrnko. Do Sme rodiny sa vrátil aj Martin Borguľa, ktorý bol kedysi členom Smeru.
Boris Kollár sa dohodol aj so stranou Starostovia a nezávislí, ktorú na kandidátke reprezentuje napríklad bývalý člen Mosta-Híd Peter Antal, primátor Žiaru nad Hronom, či Pavel Hagyari, bývalý prešovský primátor, ktorý sa nachádza spolu so šéfom Sme rodiny a odsúdeným mafiánom Jurajom „Piťom“ Ondrejčákom na legendárnej fotografii z dovolenky na Kube.
Najväčší rozpad zažila Remišová
Pomerne stabilné kluby s menšími obmenami mali Saska a Sme rodina. Z poslancov, ktorí boli do parlamentu zvolení za Kollárovo hnutie, „prebehol“ len Patrick Linhart. V predčasných voľbách je stovkou na kandidátke Hlasu.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Najväčšie otrasy zažila najmenšia koaličná strana Za ľudí. Projekt, ktorého tvorca – exprezident Andrej Kiska – mal premiérske ambície, sa rozpadával už od začiatku a v parlamente ho teraz zastupuje už len súčasná líderka strany Veronika Remišová. Prvým odídencom bol Miroslav Kollár (Demokrati), nasledoval ho Tomáš Valášek, ktorý kandiduje za PS.
Najviac však zo Za ľudí vyťažila Saska. Po rozkole v Kiskovej strane stála proti Remišovej exministerka spravodlivosti Mária Kolíková a jej frakcia, ktorá nesúhlasila so smerom, akým sa strana pod vedením Remišovej uberala. V septembri 2021 sa ich cesty po búrlivom predsedníctve rozišli, šesť poslancov Za ľudí vstúpilo do klubu Sasky a Remišovej sa rozpadol klub.
Čítajte viac Za ľudí už samostatne nemá šancu. Remišová hľadá záchranné lano. Kiskov projekt sprevádzali odchody, rozkoly a boj
Saska tak získala v tohtoročných voľbách posilu v podobe Kolíkovej, Vladimíry Marcinkovej či Vladimíra Ledeckého. Zo Za ľudí neskôr odišiel aj Juraj Šeliga a Jana Žitňanská, ktorých zasa Heger privítal v Demokratoch. Z kandidátky Za ľudí získali Demokrati celkovo vrátane volebnej líderky Andrey Letanovskej spolu desať ľudí.
Remišová to sama znova neskúša a ako „márnotratná“ dcéra sa vrátila k Matovičovi ako jeho koaličný spojenec. Za OĽaNO kandiduje spolu 27 členov Za ľudí. K OĽaNO sa pridal aj bývalý štátny tajomník rezortu investícií, ktorý Remišová viedla, Dušan Velič. V Za ľudí síce skončil, no paradoxne sa dnes opäť objavil na jednej kandidátke so svojou bývalou nielen straníckou, ale aj rezortnou šéfkou.
Smer v roku 2010 síce voľby vyhral, ale Robertovi Ficovi sa nepodarilo zložiť vládu. Jediného spojenca mal v päťpercentnej SNS.
No a rozkol sa nevyhol ani kedysi najsilnejšej strane Smer, ktorá v predchádzajúcich dvoch obdobiach nepoznala prehru. Pár týždňov po voľbách vzal Pellegrini jedenásť poslancov z Ficovho klubu a založil stranu Hlas. Až sedem z jedenástich poslancov, ktorí odišli do Hlasu, bolo v roku 2020 v prvej dvadsiatke na kandidátke Smeru vrátane bývalých ministrov Richarda Rašiho, Denisy Sakovej, Petra Žigu či Ľubice Laššákovej.
Čítajte viac Dostanú kotlebovci Danka do NR SR? SNS nadväzuje na staré časy extrému. Najväčším rivalom je Uhrík
Jazyk Smeru začal byť extrémnejší a do popredia sa dostávali ľudia ako Ľuboš Blaha či mladý Erik Kaliňák, ktorí využívajú jazyk dezinfoscény, na čo nalákali časť voličov. Hlas k sebe vzal aj exministra zdravotníctva za Smer Tomáša Druckera a jeho Dobrú voľbu.
Klub sa rozpadol aj kotlebovcom. Časť poslancov takisto nebola spokojná s vedením, podobne ako u Fica či Remišovej. Odídenci z ĽS NS založili Republiku, ktorá je v prieskumoch stabilne štvrtá na rozdiel od ĽS NS, ktorá má podobne ako Za ľudí okolo dvoch percent. Štiepenie strán nie je ničím výnimočným. „Len málokedy však bola na konci sila subjektov porovnateľná ako v prípade Smeru a Hlasu,“ uviedol Marušiak.
Návraty, ďalšie pokusy a historická fragmentácia
Poslednú skupinku tvoria „veľké“ a prekvapivé návraty a tí, ktorí to sami ďaleko nedotiahli. Do politiky sa rozhodol vrátiť už spomínaný Mikuláš Dzurinda, ktorý si ako posilu vzal bývalého šéfa strany Most-Híd Bélu Bugára, ten však na kandidátke nie je. Do KDH sa ako nezávislý kandidát vrátil bývalý poslanec NR SR František Mikloško.
Strany sa štiepili aj v minulosti
- 1990 – 1992: v tomto období prešlo VPN trieštením a vzniklo z neho Mečiarovo HZDS a Občianska demokratická únia (ODÚ), ktorá sa do parlamentu nedostala,
- rozdelenie KDH: odštiepenci na čele s Jánom Klepáčom sa do NR SR nedostali
- rozkol v HZDS a v SNS v rokoch 1993 – 1994 spôsobil rozpad vládnej väčšiny a vyústil do predčasných volieb 1994
- relatívne stabilné obdobie bolo v rokoch 1994 – 1998: rozpadlo sa Združenie robotníkov Slovenska a pod.
- vznik Smeru po roku 1999: Smer deklasoval pôvodnú stranu Roberta Fica SDĽ, tá sa napokon v roku 2002 rozdelila na dve rovnako slabé strany, ktoré sa nedostali do parlamentu
- rozkolmi si prešla opakovane aj Saska, podobne aj KDH, SNS, čo často vyústilo do zánikov poslaneckých klubov
- Most-Híd po svojom vzniku spôsobil marginalizáciu pôvodnej SMK
Politológa Marušiaka prekvapuje práve „inflácia spomienkového optimizmu“ a návrat politikov, ktorí si neuvedomujú, že ich éra sa skončila. „Ešte viac ma prekvapuje, že už teraz je na základe prieskumov zrejmé, že riskujú neuveriteľnú blamáž a napriek tomu z toho nedokážu pre seba vyvodiť dôsledky,“ uviedol.
Smer na kandidátke znova privítal exministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý v minulých voľbách nekandidoval. Z politického dôchodku ho späť zavolali „nezákonné obvinenia“. No a na kandidátke je aj obvinený bývalý policajný prezident Tibor Gašpar. „Stopäťdesiatkou“ Smeru sa stal Artur Bekmatov, ktorý sa do parlamentu skúšal dostať najprv ako člen Komunistickej strany a potom ako podpredseda strany Socialisti.sk. Prispieval aj do konšpiračného časopisu Zem a Vek.
Čítajte viac Simon pre Pravdu: Päť percent? To určite dáme. So Smerom nepôjdem, do Pellegriniho vlády nevstúpim
SNS si zas podala ruku s bývalým členom Vladimírom Chovanom, ktorý to v minulých voľbách skúšal so svojou stranou Doma dobre na kandidátke kotlebovcov. Líder národniarov Andrej Danko vzal pod krídla aj ďalších bývalých kandidátov za ĽS NS vrátane Tomáša Tarabu, Štefana Kuffu a jeho syna Filipa (všetci v strane Život).
Na Dankovej kandidátke sú aj členovia strany Slovenský patriot bývalého sudcu Miroslava Radačovského vrátane Heleny Mezenskej, ktorá sedela v poslaneckých laviciach poslednýkrát za OĽaNO. V eurovoľbách kandidovala za Doma dobre, no úspech jej priniesol až Slovenský patriot v spojených voľbách.
Čítajte viac Verila v teleportáciu, hádala sa so Smerom a rozišla s OĽaNO. SNS vracia do hry kontroverznú Mezenskú
Do parlamentu sa na kandidátke SNS chce prebojovať aj Martina Šimkovičová. Tá sedela v parlamente v predchádzajúcom volebnom období za hnutie Sme rodina. Boris Kollár ju však pre jej extrémistické názory a pre to, že nehlasovala za odvolanie Roberta Kaliňáka, z hnutia vyhodil. Vo voľbách 2020 to so sedemnástimi kandidátmi skúšala ako líderka strany Hlas ľudu, no neuspela. Hlas ľudu neskôr prevzal Uhrík a premenoval ho na hnutie Republika.
Summa summarum, v roku 2020 sme mali v parlamente šesť strán a šesť klubov, na konci volebného obdobia rekordnú tretinu nezaradených poslancov a svoje zastúpenie malo až jedenásť strán. „Podobných prípadov bolo veľa, ale taká fragmentácia, akú sme zažili v tomto volebnom období, azda ešte nebola,“ zhodnotil Marušiak.
Čítajte viac Omyl či sabotáž? Gyimesi zúri kvôli strate „lukratívnej 150.“. Obviňuje vlastnú stranu, Aliancia zvažuje trestné oznámenie
„Myslím, že dôvodom je absencia vnútornej demokracie v politických stranách a ochoty ich predstaviteľov dodržiavať aj existujúce pravidlá. Mnohé strany, osobitne strany súčasnej koalície, sú budované ako zoskupenia malej skupinky lídrov, bez verejnej kontroly, lokálnych a regionálnych štruktúr, bez zakotvenia v občianskej spoločnosti,“ skonštatoval Marušiak s tým, že členov a funkcionárov v takom prípade spájajú len krátkodobé záujmy a nie dlhodobý spoločný cieľ.
Rozhodujúcim princípom sa stáva personálna lojalita. „Čo je evidentne veľmi slabý tmel. Takéto tzv. podnikateľské strany, kam patria prakticky všetky strany bývalej koalície, si svojich expertov, ale aj poslancov „najímajú“, nejde o straníkov v pravom zmysle slova, ale o zamestnancov,“ uviedol. „Ak sa ukáže, že takáto politická „eseročka“ im už neposkytuje perspektívu ďalšieho uplatnenia, nemajú väčšie zábrany, aby ju opustili, resp. si našli novú eseročku,“ dodal.