Aké sú poľské potraviny? Poliaci sú presvedčení, že jedny z najlepších na svete.
Poľská rovina pred Varšavou pripomína rovnú šachovú dosku. Polia sú oveľa menšie ako na Slovensku, ale vzorne obrobené. Strniská na jeseň zorané a už obsiate oziminou. Na úzkych pasienkoch sa tu a tam pasú po dve či tri kravky. Monotónnu krajinu prerušujú desiatky a desiatky jabloňových sadov. Konáre stromov sa prehýbajú pod bohatou úrodou jabĺk.
Stačí dlhšie upretý pohľad do krajiny a signály o tom, že Poľsko sa stáva Holandskom východnej Európy, teda novou poľnohospodárskou veľmocou, nadobúdajú konkrétne kontúry.
Za socializmu koloval v Československu vtip o tom, ako sa na hranici stretli dva psy. Ten náš sa čudoval, prečo sa poľský zberá na Slovensko. "Idem sa poriadne najesť,“ prezradil nášmu svoj úmysel poľský pes. "A čo teba láka do Poľska?“ vyzvedal prekvapený poľský Oriešok. "Idem si slobodne zabrechať,“ vyštekol naňho slovenský Dunčo. Ak na bradatom vtipe z osemdesiatych rokov minulého storočia, keď v Poľsku zaviedol generál Jaruzelski výnimočný stav, čosi bolo, už dávno to nie je pravda.
Eurodotácie ich vystrelili na orbitu
Slovenskú predstavu o zaostalom poľskom poľnohospodárstve, ktoré zamestnáva 20 percent obyvateľstva hrdlačením na úzkych políčkach, si treba poriadne poopraviť. Polia poľských gazdov sú v porovnaní so slovenskými lánmi ešte stále malé, ale poľský vidiek a jeho rýchlo sa modernizujúca potravinárska nadstavba, sťahujúca sa do blízkostí veľkomiest, nestojí. Naopak, búrlivo sa rozvíja.
Víťazstvo kapitalizmu a vstup Poľska do Európskej únie tamojšiemu poľnohospodárstvu a potravinárstvu nevídane prospeli. Poľsko na rozdiel od Slovenska nestrácalo čas rozdeľovaním kolektivistických družstiev na podielnické ani privatizáciou štátnych majetkov. Malo ich málo a boli zväčša na západe krajiny, ktorú získali od Nemcov po skončení druhej svetovej vojny.
Poliaci sa hneď od začiatku vrhli do zveľaďovania rodinných hospodárstiev. Pokým sa opierali o vlastné zdroje, nebola to žiadna sláva. Štát vedel do poľského "roľníckeho sektora“ napumpovať okolo 5 miliárd zlotých ročne, a tie na stíhanie či predbiehanie konkurencie nestačili. Vstupom do Európskej únie sa všetko zmenilo. Poľskí roľníci a potravinári dostali spolu s bruselskými peniazmi z verejných zdrojov štvornásobok podpôr a krajina, jej susedia i celá Európa to razom pocítili.
"Poľsko má v únii štvrtú najväčšiu výmeru poľnohospodárskej pôdy, do 300-tisíc fariem, ktoré poberajú podpory zo štrukturálnych fondov, ale aj milión úplne drobných farmárov,“ líči aktuálne pomery na poľskom vidieku štátny podtajomník ministerstva roľníctva Tadeusz Nalewaj. Energický päťdesiatnik neskrýva, že vstup do únie Poľsku prospel: "Aj tí, čo sa mu bránili, zmenili názor.“
Na európsku vieru ich presvedčili štedré európske dotácie.
Všetci farmári – malí či väčší – si polepšili. Jeden malý príklad za všetky. Manžel tlmočníčky slovenských a českých novinárov pani Doroty Paciukanis pracuje ako lesník. Dvesto kilometrov na východ od Varšavy, už takmer na poľsko-bieloruských hraniciach, má pár hektárov pôdy. Prednedávnom si tam založil malý ovocný sad. Je to podnikavý človek a nelení sa mu pravidelne dochádzať na svoje gazdovstvo. "Ale bez dotácií by sa hospodárstvo nerentovalo,“ podotkne pani Dorota a dodá, že vlastnú prácu si v Poľsku nikto neráta. Berie ju ako samozrejmosť.
Z Poľska sa stáva v súčasnosti jeden z najväčších výrobcov jabĺk v Európe, nehovoriac o egrešoch, čiernych ríbezliach, kde sú jeho ovocinári jasnou jednotkou. Pri pohľade na chradnúce staré slovenské sady, majitelia ktorých pod zámienkou ekologického hospodárenia inkasujú eurodotácie, možno Poliakom len závidieť.
Ale čo im vlastne závidíme. Ochotu, s ktorou obrábajú vlastnú zem, odhodlanie, tvrdohlavosť a neústupčivosť, s akou si pred desaťročím na rozdiel od Slovenska vybojovali pre seba lepšie prístupové podmienky do Európskej únie?
Starostlivosť o grunt majú v krvi
Keď sa pred časom vrátil z Poľska slovenský ovocinár Jozef Vozár, svoj dojem zhrnul do stručného poznatku, ktorý si po každej novej návšteve uvedomujú nielen ich najbližší susedia, ale všetci konkurenti: "Predbehli Slovensko a časom predbehnú aj štáty s bohatou ovocinárskou históriou.“
Foto: Jozef Sedlák
Vozár vie, o čom hovorí. Po revolúcii vybudoval na Slovensku v okolí Dunajskej Lužnej stohektárový ovocný sad s osemtisíctonovým skladom. Keby sme ich mali na Slovensku desať-pätnásť, neboli by sme odkázaní na dovoz jabĺk a ostatného ovocia aj z Poľska. Lenže takýchto intenzívnych sadov je u nás ako šafranu.
Poliaci, pravda, neinvestovali ani tak do sadov, ako do skladov a technológií na pozberovú úpravu ovocia, teda do triedičiek či liniek baliacich zrelé plody do obalov šitých na mieru spotrebiteľov. Opakujú model, ktorý priniesol úspech Talianom či Španielom. Preto sú dnes úspešní aj v obchodných reťazcoch. Podľa Vozárovho odhadu využijúc európske zdroje múdro zainvestovali na správnom mieste na roky dopredu.
Slováci sa radi vyťahujú, akí sú pracovití. Nuž pokiaľ ide o pracovitosť, Poliaci môžu ísť pokojne príkladom národom v starých aj nových členských krajinách. Po ceste ťahá pár koní voz, na ktorom sedí deduško s babičkou. Majú ho po vrch naložený jablkami, ktoré vyzbierali zo starého sadu. Komu by sa na Slovensku chcelo zberať jablká na priemyselné využitie?
Nie že by ich Slováci nezberali a nevyrábali si z jabĺk trebárs kalvados či ovocnú šťavu, ale Poliaci sa o svoje grunty, na ktorých hospodárili celé generácie, svedomito starajú v každej dedine. Nedá im nestarať sa o ne. Majú to v krvi. Nikdy neboli zamestnancami, vždy hospodárili na svojom. Vozár, ktorý prešiel viaceré sady u severných susedov, poznamená, že nevidel sad, v ktorom by neboli vyzbierané popadané jablká. Je to pekná vizitka – nielen o pracovitosti, či úcte k božím plodom zeme.
Poľskí roľníci, najmä staršia generácia, sú ľudia, ktorí si vždy odtŕhali od úst. Slovenskí poľnohospodári často spomínajú, že v súťaži o trhy Poliaci vyhrávajú aj preto, lebo všetky varšavské vlády vychádzajú v ústrety roľníkom, ale aj spotrebiteľom. Po prvé preto, že roľník odvádza do sociálnej poisťovne len skromné dávky a po druhé nízkou, len 8-percentnou DPH na potraviny. Skúste im konkurovať, keď ich potraviny sú lacnejšie, lebo štát si z nich berie menej, znie častá a matematicky nespochybniteľná pripomienka.
Má však aj svoj rub. "Kto málo platí, málo aj od štátu dostáva,“ pripomína riaditeľ poľskej Federácie chovateľov dobytka Stanislav Kautz. Vláda premiéra Donalda Tuska by rada roľníkom odvody zvýšila, ale dôležitý politický jazýček na váhach Ľudová strana, s tým nesúhlasí. Je to pre ňu skrátka tabu. Rozdiel medzi Poľskom a Slovenskom je aj v tom, že kým v Poľsku roľníci napospol volia jednu stranu, na Slovensku sa o ich hlasy uchádza celé politické spektrum. Vyložene proagrárnej strany však na Slovensku niet.
Swiezy Rynek ako centrum „handľu“
Celá povojnová história európskeho poľnohospodárstva je o prerastaní ekonomických a politických záujmov farmárov najprv s politikou národných štátov a potom Európskej únie. Ak majú poľnohospodári talentovaných vodcov, môže spolupráca so štátom viesť k posilneniu národnej sebestačnosti. Prospech má z toho celá krajina.
Malovýrobné Poľsko dalo prevažne stále veľkovýrobnému poľnohospodárskemu Slovensku napríklad lekciu v organizovaní trhu s ovocím, zeleninou a kvetmi. V druhej polovici deväťdesiatych rokov vybudovali vo Varšave dnes už všetkým obyvateľom hlavného mesta dobre známe veľkoobchodné trhové centrum Bronisze. Komplex stál 57 miliónov dolárov a štát akciovej spoločnosti Swiezy Rynek Bronisze pomohol na úvod tým, že sa zaručil za úver v hodnote 25 miliónov dolárov.
Trinásť rokov po otvorení veľkoobchodnej tržnice je 800 akcionárov spokojných – akcia s nominálom 1 000 zlotých má hodnotu 2 000 zlotých. Minulý rok priniesla majiteľom dividendu 144 zlotých. Tržnica prosperuje a podarilo sa splniť cieľ, pre ktorý vznikla: do varšavskej, ale aj ďalších zhruba desiatich podobných tržníc v blízkosti veľkých poľských miest sa podarilo sústrediť obchod s ovocím a zeleninou.
Nie je to holandská či belgická burza, kde sa v minútových intervaloch odohrávajú obchody viditeľné na veľkoplošných obrazovkách, ale stále skôr klasický trh. Sťahuje však obrovskú produkciu z desiatok kilometrov na jedno miesto, kde sa okamžite rozpredáva.
"Bronisze majú jedenásťtisíc stálych klientov a obchod sa tu odohráva jednak v halách, jednak sa predáva produkcia vitamínov rovno z korby nákladných áut,“ približuje veľkoobchodný trh rozprestierajúci sa na ploche 40 futbalových ihrísk "prezens Swiezeho Rynku“ Karol Dobrowolski. Ročne sa tu premelie jeden a pol milióna áut, trhovisko obslúži svojimi produktmi 14 miliónov spotrebiteľov. Možno aj preto, že za tovarom sem neprichádzajú len obchodníci, majitelia reštaurácií, ale aj ľudia, ktorí chystajú svadby či iné väčšie rodinné alebo firemné oslavy.
Stačí si kúpiť vstupenku za sedem zlotých a Varšavčania tu môžu vo veľkom nakupovať ovocie aj zeleninu za veľkoobchodné ceny – podmienkou je nákup aspoň 15 kíl jabĺk, šesť kíl paradajok, desiatich kíl zemiakov.
Najlacnejšie maslo
Poliaci nezaprú, že sú rodení obchodníci. Obchod je ich živel a ten posúva poľské poľnohospodárstvo a potravinárstvo výrazne vpred. Aj v mliekarstve. Na Slovensku už zopár rokov kupujeme poľské syry, maslo. Pre nemecké obchodné reťazce, ale aj slovenských importérov, ich vyrába družstevná mliekareň Lowicz neďaleko Varšavy. Na jej čele stojí ambiciózny Jan Dobrowolski.
Na pohľad sebavedomý muž v najlepších rokoch má byť na čo hrdý. S armádou päťtisíc roľníkov, podielnikov družstevnej mliekarne, vybudoval tretí najväčší mliekarenský komplex v Poľsku, ktorý ročne spracuje 500 miliónov litrov mlieka. Takú veľkú mliekareň na Slovensku nemáme. Poliakom je už ich trh malý a exportujú.
Za nárastom produkcie mlieka sú, samozrejme, roľníci. Na rodinných farmách chovajú priemerne okolo 20 kravičiek, ale s celkom slušnou úžitkovosťou – do roka im každá kravka dá priemerne sedemtisíc litrov mlieka – o tritisíc viac ako pred necelými dvoma desaťročiami. Poľsko na rozdiel od Slovenska plní mliečnu kvótu, ktorú dostalo z Bruselu, ale takmer desať miliárd litrov mlieka neskonzumujú ani Poliaci a čoraz viac mliečnych výrobkov prúdi za hranice.
Aj mliekareň Lowicz je úspešný exportér, v jednom zo slovenských reťazcov sa uchytila, pretože jej maslo je najlacnejšie. „Nie je lacné preto, že je v ňom pomiešané zmrazené staré maslo s novým? A nie sú v ňom primiešané rastlinné tuky?“ zaznejú uštipačné novinárske otázky.
Takúto možnosť Jan Dobrowolski okamžite rezolútne odmietne. Uráža ho možnosť, že by miešali staré maslo s čerstvým a povie, že na to sú odborníci na západ od poľských hraníc. "Ak sme lacnejší, tak preto, že máme o 15 percent nižšie ceny mlieka ako nemeckí, dánski či holandskí farmári. Alebo za veľmi nízkou cenou masla hľadajte cenovú politiku obchodných reťazcov,“ vášnivo obhajuje nielen svoju, ale aj ostatné poľské mliekarne Jan Dobrowolski.
Foto: Jozef Sedlák
Na novinársky stôl pripravili jeho spolupracovníci malú výstavku výrobkov. Netušili, akú búdu si na seba ušili. Kolega začne nahlas čítať obsah jedného z mliečnych výrobkov: „Škrob, pektín, múka zo svätojánskeho chlebíka. Šetríte na smotane?“
Táto otázka vyvedie riaditeľa očividne z rovnováhy. "Prosím vás, ani nápad, vyrábame smotany s najmenej 10– až 36-percentným obsahom tuku,“ odpáli protiútok Dobrowolski. "V našich výrobkoch je naozajstný mliečny tuk.“ A znova pripomenie, že to neboli Poliaci, ale západné mliekarenské spoločnosti, ktoré prišli s nápadom vymieňať živočíšny tuk za lacnejší palmový.
Ale čo robia v kyslomliečnom výrobku stabilizátory? Riaditeľka výroby Anna Vinczinská má jednoduché vysvetlenie moderného potravinárskeho technológa: "Výrobok ich potrebuje na to, aby si udržal potrebnú štruktúru. Všetky siete, ktorým produkty dodávame, poznajú obsah výrobkov. Určite týmito prípravkami neznižujeme kvalitu,“ obhajuje svoj produkt Anna Vinczinská.
Kto chce, akceptuje. A kto chce výrobok s inými parametrami, nebude si kupovať štandard z masovej priemyselnej výroby.
"Čo sa vám vlastne nepáči na poľských výrobkoch?“ pýtali sa s prekvapením Poliaci. "Vyrábame to, čo si objednávajú obchodné reťazce pre slovenský trh,“ odpovedal na výčitku, že poľské výrobky nemajú na Slovensku dobrú povesť, šéf Štátnej rady poľnohospodárskych komôr Wiktor Smulewicz. Inými slovami Smulewicz odkázal: "Objednajte si vyššiu kvalitu a my vám ju vyrobíme.“
Za všetkým hľadaj cenu
Francúzi hovorievajú: Cherchez la femme – za všetkým hľadaj ženu. Odborníci na potraviny parafrázujú tento výrok takto: Za úspechom či neúspechom moderného potravinárskeho výrobku hľadajte cenu. A poľské mliekarne vedia ponúknuť dobrú cenu. Určite pre slovenský a český trh.
"Pred časom sme vyrobili mliečnu ryžu, ktorá sa začala výborne predávať v slovenských obchodných sieťach. Viete, čo urobil nemecký konkurent? Zrazil cenu o 33 percent, pretože sa zľakol nášho výrobku,“ hovorí Jan Dobrowolski.
Na trhu prebieha permanentná vojna výrobcov. Na národnom trhu súperia poľské potravinárske podniky proti poľským aj zahraničným, vonku proti všetkým. Svoj najbližší životný priestor mliekareň v Lowiczi bezpečne ovládla. V priebehu posledných 20 rokov zatvorilo v jej okolí bránu sedem konkurenčných mliekarní. Ich manažéri nenašli odvahu zobrať si úver ako Lowicz dva milióny dolárov na modernizáciu. "Súperi padli, my pokračujeme,“ chváli sa Jan Dobrowolski.
V istom zmysle je Lowicz víťaz aj nad slovenskými mliekarňami. Po prvé preto, že sa jeho výrobky predávajú na Slovensku. A po druhé preto, lebo zvíťazil aj prostredníctvom poľnohospodárskych družstiev, ktoré boli podielnikmi v niektorých slovenských mliekarňach. Tieto družstvá podielnici predali "svoje“ mliekarne zahraničným investorom. Krátkodobo získali balík peňazí, ale potom začali putovať ako bludný Holanďan od jednej mliekarne k druhej, aby našli odberateľa, čo im za mlieko zaplatí primeranú cenu. Dodnes ho mnohí zúfalo hľadajú. Aj preto, že nenašli odvahu bojovať do poslednej chvíle o svoj životný priestor ako ich poľskí konkurenti.
Tí sa so samozrejmosťou už pohybujú po slovenskom trhu. Keď vo Varšave padne zmienka, že slovenskí hydinári považujú poľské kurčatá spolu s brazílskymi za jedny z najhorších na trhu, najprv nechápu, o čom je reč.
Šéf samosprávy Wiktor Smulewicz poukáže na to, aby obchodníci presne špecifikovali, čo si objednávajú. A na margo škandálu s poľskou soľou s neskrývanou iróniou podotkne, že na rozdiel od metanolu v českých liehovinách nikoho nezabila. Zato však poškodila celkom určite reputáciu potravinárov, najmä mäsiarov.
Smulewicz nechápe, že Česi a Slováci sa na poľské potraviny sťažujú, ale Nemci nemajú pripomienky. Možno je to tým, alebo najmä tým, že nemecké firmy (obchodné reťazce) si objednávajú pre nemecký trh vyššiu kvalitu.
Šéf poľskej federácie potravinárskeho priemyslu Andrzej Gantner má vo veci jasno. "S radosťou by sme exportovali výrobky najvyššej kvality, ale v tomto čase tam (Česko a Slovensko) pre ne nie je trh. Povedané bez obalu, boľavo, ale zrejme do značnej miery pravdivo.
Prečo sú potravinoví patrioti
Pravda, ani Poľsko a jeho obyvateľstvo nie je takým suverénnym spotrebiteľom potravín tej najvyššej kvality, ako to vyzerá z niektorých vyhlásení Andrzeja Gantnera. Aj v Poľsku podobne ako na Slovensku žijú ľudia s nižšími, priemernými a vyššími príjmami. A tomu zodpovedá aj ponuka a ceny potravín.
Krásne to vidno na príbehu združenia mäsiarov Polskie mieso, ktoré združuje výrobcov ponúkajúcich špičkové bravčové mäso.
"Všetci poľskí spotrebitelia tvrdia v prieskumoch, že pri nákupoch pozerajú predovšetkým na kvalitu mäsa a mäsových výrobkov, keď však prídu k pultu, hľadia predovšetkým na ich cenu,“ hovorí Witold Choiňski.
Ešte v roku 2009 Polskie mieso vypracovalo systém kvality výroby špičkového mäsa, ktorý zahŕňal výber plemien zvierat ich výživu, dopravu na bitúnok, vyzrievanie a chladenie mäsa. Výberové mäso bolo však o 20 percent drahšie ako mäso zo štandardných chovov a tu bol háčik.
"Naše mäso chceli predávať aj obchodné reťazce, ale za ,svoju cenu‘. Nedohodli sme sa,“ povedal Witold Choiňski. "To však neznamená, že mäso, ktoré predávajú reťazce, je zlé, ale sme to my, ktorí garantujeme kvalitu mäsa vo farbe, chuti, krehkosti, šťavnatosti a všetkých ďalších presne vymedzených znakoch,“ dodal mladý poľský mäsiar.
A na margo spotrebiteľov poznamenal: "Tak ako prichádza do Poľska kríza, zákazníci stále viac a viac pozerajú na cenu. Stačilo, aby sa zvýšila cena z 18 na 20 zlotých a predaj mäsa sa citeľne znížil.“ Poľskí zákazníci sú teda rovnako citliví na cenu ako slovenskí. Pravda, ak si už mäso kúpia, konzumujú predovšetkým poľské, pretože Poliaci nevybili svoje chovy ošípaných tak ako slovenskí poľnohospodári.
Poliaci sú potravinoví patrioti. Keď si majú vybrať medzi zahraničnými a poľskými výrobkami, vyberú si poľské, ale je to aj preto, že v poľských obchodoch ich je jednoducho viac. Na pultoch je pomer zhruba 80 : 20 v prospech domácich výrobkov. V Poľsku síce cítia tlak obchodných reťazcov, ale 40 percent potravín tam stále predávajú menšie predajne potravín, ktoré vlastnia poľskí obchodníci. A tí sa s nevôľou pozerajú, ako rýchlo rastie v Poľsku najúspešnejšia obchodná sieť Biedronka-Jeronimo, za ktorou stojí portugalský kapitál.
Obchodné reťazce, tieto chrámy konzumu, nemilujú ani poľskí výrobcovia potravín. Preniknúť na ich pulty je z roka na rok ťažšie. Pretože tak ako inde v Európe sa najviac rokuje o cene. A aká je cena, taká je kvalita výrobku. V Poľsku aj na Slovensku. Jeden podstatný rozdiel tu však je: Kým výkonnosť poľského poľnohospodárstva a potravinárstva rastie, slovenského klesá. Preto si Poliaci držia svoju pozíciu na národnom trhu a expandujú do zahraničia.
A keď príde reč na aféry, ktoré sú sprievodným znakom rastúcej sily poľského potravinového hospodárstva, poľský hlavný hygienik sebavedome odkáže svojmu kolegovi do Prahy po českých novinároch, aby nabudúce, keď bude český úrad zhromažďovať fakty o nekvalitných poľských výrobkoch, ktoré ohrozujú obyvateľstvo, nezabudol najprv oznámiť hroziace poľské nebezpečenstvo do rýchleho výstražného systému Európskej únie Rapid. Lebo čo nie je uvedené v Rapide, akoby sa ani nestalo.