Na septembrovej schôdzi došlo aj k fyzickým útokom poslancov. Ide o výsledok pôsobenia neštandardných strán, ako hovoril Smer?
Svoj diel zodpovednosti nesie, prirodzene, každý člen parlamentu. Je však diferencovaná. V tomto prípade celkom jednoznačnú vinu nesú bezprostrední aktéri urážok a provokácií, ktorí si pomýlili parlamentnú tribúnu s cirkusovou arénou, ale aby sme varietných umelcov neurážali, povedzme, že to nemalo vôbec nič spoločné so zodpovednou politickou argumentáciou.
Čo je vlastne štandardné politické správanie a strana?
Štandardná politická strana je organizácia, ktorá sa vo férových a slobodných voľbách otvorene podľa pravidiel usiluje o získanie politickej moci. Na rozdiel od iných spoločenských organizácií predovšetkým záujmových skupín a občianskych združení a iniciatív, ktoré moc otvorene kritizujú, nenesú však žiadnu priamu zodpovednosť za jej výkon. Politické strany a hnutia, ktoré prešli voľbami, sú podrobované neustálej kritike verejnosti, médií a sú si vedomé, že v nasledujúcich voľbách občan spravodlivo posúdi výsledky ich pôsobenia.
Ktoré parlamentné strany teda možno považovať za štandardné?
Za štandardné parlamentné strany možno považovať Smer, KDH, SDKÚ a Most – Híd.
Akú šancu majú v politike uspieť subjekty Daniela Lipšica a Richarda Sulíka?
Strana Nova pána Lipšica sa iba začína profilovať ako politický subjekt. Je však stranou jedného zdroja, ktorá sa namiesto politických reálií orientuje predovšetkým na jednu agendu. Poslanec Lipšic bohato využíva svoje politické skúsenosti ministra spravodlivosti a kombinuje ich s poznatkami z čias svojho ministrovania v rezorte vnútra. Do profilu strany nevdojak vkladá iba kumuláciu týchto dvoch výkonov, ktoré však v demokracii musia byť prísne rozdelené. Lipšic je svojím spôsobom podivný vyšetrovateľ a ešte podivnejší sudca, čo dočasne má svoj ohlas. Ťažko to však postačí na vstup do parlamentu. Zo sľúbeného dominátora pravicovej scény sa strana Nova mení na represívny orgán.
A čo šance SaS?
Svojho času euroskeptická agenda sa rozliala po celej Európe. V mnohých krajinách podnietila vznik euroskeptických strán. Aj u nás to stačilo na vstup do parlamentu. Výkon vládnej funkcie tejto strany sa však rovnal politickej katastrofe, nie iba povaleniu vlastnej vlády, ale aj naštartovaniu sebadeštrukcie štandardno-neštandardnej politickej strany. Skonštatoval to celý rad osobností, exministrov a poslancov, ktorí od strany odskočili. Nemotornosť strany vo vláde, jej neschopnosť postaviť náležitých kandidátov do blížiacich sa volieb a v neposlednom rade aj pitoreskné postavenie prezidentského kandidáta a jeho minimálna podpora občanmi v prieskumoch svedčia o tom, že Slovensko pravdepodobne čaká zrod ďalšej euroskeptickej strany.
Nielen SaS je typická obmedzeným počtom členov, ale Obyčajní ľudia majú členov len štyroch. Aký môže byť ich ďalší politický osud?
Účasť Obyčajných ľudí v parlamente je danajský dar pána Sulíka slovenskej politike. Nie menším dielom sa na ňom podpísala časť médií, ktorá s náramnou radosťou citovala infantilné repliky lídra Obyčajných, ktorý pertraktovával klebety z Koaličnej rady za vlády Ivety Radičovej. Je úplne nepredstaviteľné vážne vnímať poslanecký klub, ktorého členovia nemajú najelementárnejší spoločný názor na čokoľvek. Aj preto sa v ňom mohli stretnúť stúpenci protikladných svetonázorov, politických ideí a postojov – kresťanských konzervatívcov ako páni Kuffa a Škripek, ekologických aktivistov ako páni Mičovský a Huba, liberálov ako pán Viskupič či sociálnej liberálky pani Ritomskej. A, samozrejme, politologicky bližšie nedefinovateľného amalgámu, ktorý tieto prúdy spája líder Matovič. Takáto politická frakcia je zbavená verejnej kontroly, a preto je politicky nevypočítateľná a v pravom slova zmysle politicky nepoužiteľná do vlády. Iba ak zneužiteľná.
Ako sa javí vo svetle aktuálnych udalostí politika Smeru?
Smer, tým skôr, že drží v rukách výkon celej vládnej moci, má osobitnú zodpovednosť. Nielen štandardnú, ale nadštandardnú. Aj preto sa domnievam, že si nedostatočne uvedomuje túto svoju rolu a v praxi sa z času na čas pohráva s parlamentnou väčšinou, ktorá sa mení na teror väčšiny. Je stáročiami overenou praxou, že úspešná politika je taká, ktorá prijíma riešenia na základe dohôd a vzájomných ústupkov, nie nanútením vlastného stanoviska menšine. Túto zásadu si poslanci Smeru ešte stále v praxi neuvedomujú. Aj vďaka nej takto zabezpečujú faktickú podporu opozície politickým exhibicionistom a neštandardom.
Neuvedomuje si teda Smer, že menej je niekedy viac?
Áno, aj preto sa zdá správne, že rozsiahlejšie zmeny rokovacieho poriadku parlamentu Smer stiahol a o kontroverzných témach chce ďalej rokovať so štandardnou opozíciou.
Smer tento týždeň prostredníctvom premiéra i šéfa parlamentu vyzval zavedené strany KDH, SDKÚ a Most – Híd na otvorenejší dialóg. Čo to môže signalizovať?
Aj pred voľbami bolo možné zaznamenať, aj keď to bol slabý apel, že Smer vyzval voličov, ak už ho nechcú voliť, aby svoj hlas odovzdali zavedeným stranám. Čiže akási kontinuita úprimnosti by tu bola. Naviac v posledných týždňoch v celej Európe počuť hlasy, že hospodárska kríza z Európy aj zo Slovenska odchádza. Čiže nie je objektívne upodozrievať vládu, že k podobným výzvam ju vedú postranné úmysly. Nepochybne ide všetkým o zlepšenie kvality demokratických procesov v našej krajine.
Je reálne, že KDH, SDKÚ a Most – Híd odpovedia na dialóg pozitívne?
Zdá sa, že v posledných mesiacoch sa všetky tri strany pomaly dostávajú z ťažkej vnútrostraníckej krízy. Ich vzájomnú spoluprácu a súdržnosť nepochybne naštrbili rozličné postoje pri zostavovaní kandidátok do župných volieb a vzťah k strane Smer sa bude stále viac polarizovať do prezidentských volieb. V druhej polovici tohto volebného obdobia ešte pred parlamentnými voľbami však príde čas, keď oba tábory môžu pre upevnenie demokracie na Slovensku urobiť veľa prospešného.