Na „ozúbkovaný“ obdĺžnik sa však už teraz chystá umiestniť aj budúcu hlavu štátu, ktorá vzíde z marcových volieb. „Ešte to nemám celkom isté, no ako autor som už napísaný v emisnom pláne,“ hovorí akademický maliar Martin Činovský (60).
Všestranný výtvarník pôsobiaci v Bratislave netají, že s každou z jeho prezidentských známok sa spája osobitý príbeh. „Napríklad na portrét Michala Kováča som mal čas sotva nejakých desať dní. Od jeho zvolenia v parlamente do inaugurácie. Celý návrh aj rytinu som pripravil za štyri dni,“ spomína na hektické obdobie.
Prácu mu vtedy sťažila vtedajšia snehová kalamita. „Z môjho ateliéru nad Hradom ma napokon s vyrytou doskou musel do tlačiarne cez haldy snehu dopraviť ministerský džíp. A keď sme urobili skúšobný odtlačok, pre istotu hneď dve autá nás prevážali do Prahy. Keby sa tam doska nedostala do nasledujúceho rána, tlač by sa včas nestihla,“ spomína. Našťastie, všetko dopadlo dobre a známky boli v rekordnom termíne hotové.
„Opačný rekord“ sa podľa umelca viaže na prípravou známky druhého prezidenta Rudolfa Schustera. „Jej príprava trvala pre zmenu takmer celé dva roky. Keď už bola schválená známka v tlačiarni, prišiel pokyn – všetko zastaviť! A išlo sa znovu od začiatku,“ opisuje a dodáva, že dôvody pozastavenia sa nikdy presne nedozvedel.
Do tretice, čo sa týka Gašparovičovej známky, tú Činovský pôvodne nemal robiť vôbec. Vtedajší minister dopravy Pavol Prokopovič (SDKÚ) nechal výrobu poštovej ceniny plne na pleciach štátnej Slovenskej pošty, ktorá si vybrala iných tvorcov.
„Rozhodol som sa však, že známku pripravím bez objednávky, na vlastnú päsť. Až neskôr som sa dopočul, že prezident osobne si z predložených návrhov vybral práve ten môj,“ približuje rytec, ktorý okrem bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení študoval aj na prestížnej Ecole Nationale Supérieure des Arts Décoratifs v Paríži.
Čiu tvár by najradšej vtesnal na miniatúrnu plochu známky po nadchádzajúcich prezidentských voľbách? Konkrétne to prezradiť nechce, niekto by si podľa neho mohol argumenty príslušné umeleckej tvorbe popliesť s politickou propagandou.
„Všeobecne však platí, že ľahšie sa na známky stvárňujú starší ľudia s výraznými črtami,“ uvažuje. Ako niekdajší žiak slovenského národného umelca Albína Brunovského aj známeho pražského rytca Josefa Herčíka sa totiž na známkach učil zachytiť nielen základné črty, ale aj charakter zobrazovaného človeka. Pripúšťa, že to ide jednoduchšie, ak má už dotyčný „čosi odžité“.
„Úplne najťažšie sa mi preto robia malé deti. No takisto priznávam, neviem si predstaviť, ako by som robil tvár prezidentky – ženy. O chlapovi platí, ak mu správne trafíte fúzy, bradu a okuliare, v podstate sa na seba nemôže nepodobať. U žien je však dôležitý každý malý detail, umiestnenie prameňov vlasov, výraz, sebemenšia maličkosť môže výsledok celkom pokaziť,“ uvádza.
Vzácne vyznamenanie za celoživotné dielo, ktoré mu udelil prezident, si Činovský veľmi váži. „Nevnímam ho však len ako ocenenie mojej osoby, ale aj celej známkovej tvorby na Slovensku,“ zdôrazňuje výtvarník, ktorý momentálne pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, zároveň súkromne vyučuje rytecké techniky a zbiera autorské úspechy.
Zásluhou Martina Činovského už ihneď v deň vzniku samostatnej Slovenskej republiky, presne od polnoci 1. januára 1993, platila prvá slovenská známka s jednoduchým vyobrazením štátneho znaku. „Filatelisti na ňu čakali v rade celé hodiny, rozdal som najmenej tritisíc autogramov,“ spomína umelec.
Prvú poštovú známku vyryl v roku 1986. Odvtedy šíri dobrú povesť slovenskej známkovej tvorby po svete a jeho minidielka víťazia na renomovaných filatelistických podujatiach. V roku 1997 napríklad vo Viedni v súťaži o Najkrajšiu známku sveta Grad Prix de l’Exposition WIPA získal tretie miesto za známku Ľudovíta Štúra. V roku 2011 vyhral v súťaži o Najkrajšiu rytú známku Európskej únie, Grand Prix de l’Art Philatélique v Bruseli. Dostal aj celý rad ďalších ocenení, v roku 2004 mu udelili francúzsky rad Rytiera umenia a literatúry.