Boli ste tribúnom nežnej revolúcie, čo je asi vaše najväčšie volebné plus. Urobili by ste s terajším poznaním niečo inak, keby sa revolučné časy vrátili?
Slovo tribún nemám rád… No poďme k podstate. Nikdy by som nič iné neurobil. Keby tu bola nesloboda, opäť by som len bojoval za slobodu. Vďaka novembru '89 máme predsa slobodné voľby. Môže nám určite prekážať, čo dnes páchajú politické strany a ľudia v nich. Nespájajme to však s koncom totality a slobodou, ktorú sme nepochybne získali. Sloboda je niečo ako vzduch, jej dôležitosť oceníme až vtedy, keď ju nemáme. Ak s ňou však nevieme narábať, je to celkom iný problém. Viniť slobodu z toho, že naši politici sa starajú viac o seba ako o ľudí, že tu máme korupciu, zneužívanie právomoci verejných činiteľov? Za to hádam nemôže sloboda, ale zlá správa štátu.
Na Slovensku je však dnes vysoká nezamestnanosť, v zlom stave je školstvo, zdravotníctvo. Bola teda podľa vás nežná naozaj cestou od „chorého“ politického systému k „zdravému“?
Opäť sa pýtam – môže azda za to všetko November a sloboda? Zisk slobody predsa nebol dôvod rozkradnúť štát a pod rúškom vytvárania „kapitálotvornej vrstvy“ rozdať majetok pätolizačom Veľkého vodcu. Tvrdiť, že som nezamestnaný preto, lebo ste vy kedysi poskakovali na tribúnach, to môže hádam iba človek, ktorý neskončil ani päť ľudových. Rakúšania zarábali desaťkrát toľko už vtedy, keď sme my čakávali v radoch na toaletný papier a hrbili sa o výjazdnú doložku. Uvedomme si, žili sme tu na dlh, z tej lúpeže storočia, ktorú v roku 1948 uskutočnila zvrhlá komunistická banda. Aby ju dokonala ďalšou lúpežou, ktorou bola mena peňazí v roku 1953.
Vaším najväčším politickým mínusom je zase niekdajšie politické spojenectvo s Vladimírom Mečiarom. Myslíte, že vám ho voliči odpustia?
Ak mi niekto prisudzuje, že som v Mečiarovi vypustil „džina z fľaše“, je to mýtus. Nie ja som Mečiara objavil, nie ja som z neho urobil lídra VPN, ministra vnútra, premiéra. Najpopulárnejším politikom svojej doby by rozhodne bol aj bezo mňa. Naopak, ja som ho nie medzi prvými, ale ako úplne prvý, opustil a jasne som definoval prečo. Spájať ma s Mečiarom a jeho praktikami je preto to isté, ako keď komunisti Hlinku spájali s Hlinkovými gardami. Neskromne pripomínam aj svoje prínosy v Mečiarovej vláde. Bol som šéfom diplomacie práve vtedy, keď sa delila federácia a vznikala naša koncepcia zahraničnej politiky. Na stole boli aj iné teórie – nadviazať na vojnový slovenský štát, byť akýmsi „mostom“ medzi Východom a Západom a podobne. Ja som však vždy tvrdo presadzoval, aby sme smerovali do Európskej únie a NATO. Napriek ostrému nesúhlasu niektorých „politických osobností“ z HZDS a SNS.
V prvom kole prezidentských volieb sa zrejme o druhé postupové miesto pobijete viacerí. Najhorúcejším kandidátom je však zatiaľ Andrej Kiska. Aký je váš názor na tohto volebného súpera?
Neviem. To je ten problém, že ja vôbec neviem. Neviem, kto on je. Počul som iba, že bol kdesi predsedom SZM. Že koketoval so vstupom do KSČ. Nuž, rád by som ho lepšie spoznal. Pretože isté je, že z filantropie sa nebohatne. Ak niekomu niečo dávam, musím to aj niekde zobrať. A tie okolnosti by mohol vysvetliť. Veď ľudia sú zlí a zvyknú ohovárať. A ešte, čítal som kdesi, že jedna cesta vlastným lietadlom z Bratislavy do Popradu ho vyjde iba na 140 eur. Ak je to pravda, aj touto cestou mu odkazujem, nech ma za tú cenu do Popradu vozí. Aby som sa tam nemusel trepať autom. Zaplatíme mu to, niekoľkí sa radi zložíme. Napokon, veď je filantrop. No nie?
Prezentujete sa ako o občiansky kandidát a nestraník. Dá sa to povedať o človeku, ktorý zakladal viacero politických strán – VPN, HZDS, DÚ aj SDKÚ?
Všetky tie strany som spoluzakladal s presným cieľom, aby plnili svoj program. Ak sa ten program nenapĺňal, skúsil som to jednoducho s inou stranou. Žiadny iný dôvod som nemal. Keď som však v roku 2002 odišiel z SDKÚ, so straníckosťou som definitívne skončil. Už nikdy do nijakej strany nevstúpim.
Boli ste aj ministrom kultúry v prvej Dzurindovej vláde, ktorá okrem iného bez súhlasu Bezpečnostnej rady povolila nad územím Slovenska prelety lietadiel NATO v čase bombardovania Juhoslávie.
Pripomínam, odhlasovala to vláda, nie ja. A hoci sme ešte, de iure, v NATO neboli, jasne sme tam smerovali. Bombardovanie nevinných ľudí nikdy nie je správne. Vojna na Balkáne však zvyšovala napätie a vytvárala ohnisko veľkého vojnového konfliktu. Kto by nad tým porozmýšľal, uznal by, že inej možnosti vtedy nebolo.
Je podľa vás dôležité, aby nový prezident konečne nebol zviazaný s bývalým členstvom v KSČ?
Isteže by bolo správne, aby sme konečne mali prezidenta nekomunistu. Zaslúžili sme si ho hneď po roku 1989. Žiaľ, kompromis s komunistami bol nevyhnutný. Hoci vtedajšia sila KSČ sa dnes bagatelizuje, bola nesmierna. Od roku 1999 sú zase voľby prezidenta priame, takže nemožno neakceptovať, koho si v nich ľudia zvolia. Možno iba apelovať na morálku. Morálny problém mám však aj teraz, s nomináciou kandidátov akoukoľvek politickou stranou. Ak napríklad momentálne najmocnejšia strana nominuje dokonca svojho predsedu za – vraj – nestraníckeho prezidenta, tak to je skutočne naše slovenské Kocúrkovo!
Vážili ste si niektorého z doterajších prezidentov – slovenských aj československých? Chceli by ste na niekoho v prezidentskej funkcii nadviazať?
Sme už kdesi inde, nadväzovať by sa už zrejme dalo len na niektorého zo slovenských prezidentov. Nechcem ich hodnotiť príliš kriticky, ale skúsme si odpovedať – na čo konkrétne, na čo dobré by sa dalo nadviazať? Nuž, poraďte mi. Pretože ja neviem. Skôr asi treba obnoviť úctu, vážnosť, rešpekt, dôveru či nádej ako atribúty, ktoré by táto funkcia mala prezentovať. Prezident si má riadne plniť ústavné povinnosti, predkladať správy o stave republiky a podobne. To sú tie vážne veci, nestačí ten „folklór“, aký sme tu často videli. Mimochodom, prezident by rozhodne ani nemal klamať. Keď som videl tie vyžehlené a už poriadne skrehnuté tváre na bilbordoch, ktoré sa nás tu celú zimu snažili presvedčiť, že nejde o žiadnu volebnú kampaň, pretože kampaň si môžeme podľa zákona robiť len dva týždne pred voľbami… čo k tomu dodať?
Aký by ste teda vy sám chceli byť prezident?
Určite by som nezneužil voličský kapitál na to, aby som v politike iba otravoval vzduch. Prezident nesmie byť ticho, musí konečne prebudiť ľudí z letargie. Možno to znie neskromne, no pre túto krajinu som kedysi na onej tribúne dosť riskoval. Nie je mi preto ľahostajné, ako v nej vyrastajú naše deti a vnuci. Rezignovane odchádzajú do cudziny a už sa domov nevracajú. Ja môžem po rokoch povedať, že moja generácia zvrhla obludný politický režim. Čo však raz povedia naše deti a vnuci? Že odišli do zahraničia? A možno na starobu sem prídu hľadať svoje korene? Ale veď to je strašne málo! Oni predsa tiež musia zabojovať o svoju budúcnosť.
Čo by ste odkázali tým, ktorí tvrdia, že v súvislosti s funkciou hlavy štátu ste za zenitom – politickým aj vekovým?
Nech si to tvrdia naďalej. Ale, falošná skromnosť nabok, pokiaľ ide o skúsenosti z domácej a zahraničnej politiky, predpoklady mám s ostatnými kandidátmi neporovnateľne lepšie. A budem vďačný za každú šancu preveriť si aj svoje mentálne schopnosti v diskusiách z očí do očí s inými kandidátmi.
Prečo ste nekandidovali v niektorých z doterajších volieb?
Kandidujem teraz, pretože jednoducho dozrela doba. Mal som však príležitosť kandidovať v každých voľbách. Prvý raz už v roku 1990, keď som dal prednosť Václavovi Havlovi a tvrdím – urobil som dobre. A naposledy v roku 2009, keď som nemal problém dať svoj hlas Ivete Radičovej. Dnes by som si medzi kandidátmi nedokázal vybrať. Navyše mi prekáža, že tu nielen hrozí, ale je fakt, že tu už opäť máme nadvládu jedinej strany.
Tá sa však k moci dostala demokratickým spôsobom.
Demokratickú voľbu akceptujem a pred rozhodnutím voličov sa hlboko skláňam. Neakceptujem však, ak chce niekto cez rôzne personálne prepojenia politicky ovládnuť aj nezávislé a kontrolné inštitúcie. Uplatňovanie výkonnej moci, hoci aj jednou stranou, je v poriadku. No ak tá strana uplatňuje aj súdnu moc, a to prostredníctvom človeka, ktorý je zabudnutým reliktom a „zombiem HZDS“, je to tristné. Stále teraz počúvam o „rekonštrukcii“ či „reštrukturalizácii súdnictva“ a pritom si myslím, že justícia je schopná samoočisty, treba ju len zbaviť toho „prírodného úkazu“. Žiadna moc nesmie kontrolovať sama seba. Kto moc nechce zneužívať, má sa priam dožadovať demokratickej kontroly. Tu vidím jasné mentálne prepojenia medzi pánom Ficom a Mečiarom. Ficova väčšina pritom vôbec nie je odrazom jeho geniality, ale, žiaľ, totálneho zlyhania opozície.
Aký ste človek, aké máte dobré a zlé vlastnosti? Boli ste naozaj taký Casanova, ako sa o vás šepká?
Nuž, dohodnime sa, ak by mi to náhodou malo pridať hlasy, bol som ešte väčším Casanovom, ako o mne tvrdia… Ale už vážne. Som spontánny, priamy, neváham veci pravdivo pomenovať, ak to nie je nevyhnutné, nerád robím kompromisy. Z toho horšieho? Som lenivý, ale ak treba, viem sa zmobilizovať. Som aj bordelár, no tiež dokážem rýchlo docieliť, aby všetko riadne fungovalo. Mnohým sa nepáči moja irónia, no ja sa len snažím priradiť k sebe veci, ktoré súvisia. Ak napríklad ministrovi po autohavárii vo vreckách nájdu značnú hotovosť a viagru, no on tvrdí, že práve išiel kupovať detskú postieľku, je to skutočne smiešne. Nespôsobil som to však ja, tým, že som nebodaj vtipný.
Aké sú vaše majetkové pomery? Osobitne, ako sa zlepšili po roku 1989?
Zdôrazňujem, že som nikdy nič nenadobudol nekalým spôsobom. Pravda je, že po piatich rokoch súdov nám v reštitúcii vrátili dom, ktorý nám za socializmu, keď mi otca na sedem a pol roka zavreli do väzenia, skonfiškovali. Potom sme piati bývali v jednoizbovom byte. Takže ten dom naozaj vlastním, ale určite som ho neukradol. Nie som chudobný, mal som slušné príjmy ako herec, ako verejný činiteľ aj ako manažér v súkromnej televízii. Nezúčastnil som sa však na nijakej privatizácii, s mojou osobou sa nespája žiadny politický škandál. Rôzne ponuky som pritom mal. Ako minister som napríklad mohol naozaj „výhodne“ popredať viaceré lukratívne budovy.
Milan Kňažko (68)
Bývalý herec (živil sa však istý čas aj ako baník, lesný robotník či kulisár SND), pre nesúhlas s bývalým politickým režimom vrátil titul zaslúžilého umelca. V novembri 1989 v Bratislave spoluorganizoval a moderoval masové mítingy za zvrhnutie režimu. Neskôr vstúpil do politiky, bol okrem iného poslancom Federálneho zhromaždenia, poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla, podpredsedom vlády SR, ministrom zahraničných vecí aj ministrom kultúry. V roku 2002 z politiky odišiel, v roku 2007 sa stal generálnym riaditeľom súkromnej TV JOJ. Je tretí raz ženatý, má tri deti. V prezidentských voľbách kandiduje ako občiansky kandidát.
Rozhovor vznikol 19. februára 2014.