Jeho výsledok je aj varovný odkaz pre každého budúceho premiéra, ktorý by sa chcel pohrávať s takouto myšlienkou. Kandidatúra z pozície úradujúceho predsedu vlády má v sebe zakódované ťažkosti a každý uchádzač by mal pamätať na to, že hlas protestu proti vláde bude silnejší, čo nahráva ktorémukoľvek protikandidátovi. V prezidentských voľbách 2014 to bol Andrej Kiska. Ale to nie je ani zďaleka jediný dôvod Ficovej neúspešnej kandidatúry.
V prvom rade, pre Ficových voličov bolo sklamaním, že sa rozhodol v polčase vládnutia odísť a kandidovať za prezidenta, časť z nich ho nechcela stratiť ako premiéra. Urobil riskantné rozhodnutie, ktoré, ako sa ukázalo, nedokázal dostatočne pred voličmi odôvodniť a presvedčiť ich.
To naznačilo už prvé kolo, v ktorom získal vyše 530-tisíc hlasov. Zaostal tak za svojimi preferenčnými hlasmi z parlamentných volieb 2012, vtedy ich mal vyše 760-tisíc, celý výsledok Smeru bol 1,1 milióna hlasov. V druhom kole síce dokázal mobilizovať ďalších takmer vyše 360-tisíc ľudí, ale na prezidentský úrad to nemohlo stačiť.
Ficovou slabinou bolo aj to, že nemal kde viazať nových voličov a veľkou chybou, že sa o to ani s volebným tímom nesnažil. Ak teda nerátame pokus rozšíriť jeho elektorát videom s krstom a ústavným zákonom o manželstve, čo malo zapôsobiť na konzervatívnych voličov. Nezapôsobilo, ani nemohlo, keďže tí ho voliť nikdy nebudú, a ešte to bolo aj trápne. Navyše tento chybný krok mohol odradiť prípadných nových liberálnejšie orientovaných voličov a mladých ľudí. V každom prípade, tejto skupine Fico neponúkol nijakú tému a ani sa nepokúsil reagovať na túžbu časti ľudí po proteste.
Fico celkovo v kampani najmä pred prvým kolom nepôsobil ako prezidentský kandidát. Stavil na to, že ako premiér má dostatočnú silu v spoločnosti a stačí to len potvrdzovať. „Viem, že tie voľby sú referendom o Ficovi,“ vyhlásil premiér ešte pred prvým kolom. Áno, prezidentské voľby boli o ňom, presnejšie by však bolo povedať, že boli aj hlasovaním o výsledku parlamentných volieb 2012.
Smer na čele s Ficom získal drvivú väčšinu v Národnej rade, vyše 44 percent, 83 mandátov. Pravicoví voliči tým, že Fico postavil prezidentskú kandidatúru, dostali možnosť vyjadriť sa nie až po štyroch rokoch, na konci funkčného obdobia, ale v jeho polovici. Samozrejme, to platí aj o jeho voličoch, a z tohto hľadiska fakt, že dostal takmer 900-tisíc hlasov, nie je pre neho ako premiéra zlý signál.
A ešte jedna vec, aj táto prezidentská kampaň a Kiskov výsledok potvrdzujú, ako veľmi a jednoducho voľby vyhrávajú sľuby. Od predsedu vlády, bez ohľadu na to, či kandiduje na hlavu štátu, alebo nie, sa však čaká niečo iné, a to, že už dávno budú splnené.
Andrej Kiska uspel, pretože stál proti nemu Robert Fico. Ak by bol Smer postavil iného kandidáta, dnes by sa možno písal iný príbeh.