Čo budete robiť po rokoch strávených v Afganistane a Iraku?
Najprv si chcem vyčistiť hlavu a robím to veľmi úspešne. Sviatky som konečne strávil s rodinou bez tlaku, ktorý na vás je, keď ste v misii. Lebo v tom prípade, aj keď ste na dovolenke, neustále musíte pracovať. Chcem sa zorientovať, čo sa deje na Slovensku. Situáciu som sledoval len priebežne. No som aj známym človekom v OSN. Známym tým, že mám výsledky práce. Už mám dohodu s generálnym tajomníkom Organizácie Spojených národov a plnú podporu stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, že môžem pokračovať ďalej v systéme. V dohľadnej dobe by mi mali potvrdiť ďalšie pôsobisko. Znamenalo by to, že v relatívne krátkej dobe by som mohol riadiť ďalšiu z mnohých misií OSN.
Nebudete teda kandidovať na slovenského prezidenta?
Faktom je, že už rok dostávam túto otázku, ľudia ma dokonca vyzývajú na kandidatúru. Je však už málo času. Ale veľmi intenzívne sa tým zaoberám. Aj samotná účasť na takejto súťaži by pre mňa znamenala určitú česť. Vyjasním si situáciu v najbližších dňoch. Rád by som získal širokú podporu. Najmä od občanov, respektíve členov parlamentu, s ktorými sa tento týždeň stretnem.
Takže by ste chceli, aby vás prípadne podporili poslanci viacerých strán, nie len jednej?
Bol by som rád, keby to bolo trocha širšie. Nezabúdajme, že prezidenta volia občania. Mal by reprezentovať širšie spektrum spoločnosti, nielen jednu časť politickej scény. Je však logické, že by som komunikoval s niektorými politickými stranami, hoci mnohé už majú kandidátov. Predpokladám, že na rozhodnutie mám tak týždeň. Je to šibeničný termín. Chcel by som byť občiansky kandidát, pochopiteľne, s podporou politických strán.
S kým sa stretnete?
Budem žiadať o stretnutia s politickými lídrami, členmi parlamentu, rôznymi slovenskými osobnosťami, aby som si vypočul aj ich názor.
Oslovila vás priamo nejaká politická strana?
Nie, žiadna ponuku som nedostal. Ako som povedal, chcel by som byť občiansky kandidát s podporou politických strán. Alebo aspoň s podporou poslancov viacerých subjektov. Ak by to nebolo možné, tak by som si musel vyhodnotiť, ako ďalej.
Dlhodobo pôsobíte ako diplomat na najvyššej úrovni. Čo vás láka na prezidentskom úrade?
Nebojím sa povedať, že som dosiahol veľa. V mojom veku si už môžem dovoliť takéto vyjadrenie. Nebola to však len čistá diplomacia, bola to výsostne politická práca. Išlo o pomoc pri riešení mnohých politických otázok v krajinách ako Afganistan, Irak či Tadžikistan. V mnohom sa to od Slovenska líši, ale základnými politickými princípmi to bola rovnaká politická práca ako doma. Čo ma na tom láka? Kedysi veľmi dávno som už povedal, že neexistuje väčšia pocta, zodpovednosť a výzva, ako keď môžete prispieť k hľadaniu riešení problémov v prospech vlastnej krajiny a jej ľudí. Takto som pristupoval aj v roku 2006 k ponuke strany Smer, ktorá má takpovediac ako technokrata nominovala do funkcie ministra zahraničných vecí. Ale povedal som vtedy, že po dvoch rokoch sa chcem opäť vrátiť do medzinárodnej sféry.
Hovorí sa, že vtedajší premiér Robert Fico nebol nadšený, že ste odišli.
Informoval som všetkých, že po dvoch rokoch chcem odísť. Od začiatku to vedeli pán premiér aj pán prezident. Opakujem však, že ako profesionála v tejto oblasti vás nemôže nič viac napĺňať, ako slúžiť záujmom krajiny a jej ľudí. Je to pre mňa asi hlavná motivácia. Domnievam sa tiež, že by som vedel prispieť skúsenosťami k hľadaniu riešení nielen politických kríz, ale aj k tomu, ako nasmerovať pôsobenie štátu v dnešnej rozkolísanej a nepredvídateľnej medzinárodnej situácii.
Je zahraničnopolitické smerovanie Slovenska problematické?
Nie. Slovensko je veľmi stabilná a vypočítateľná krajina. Myslím si, že by sme nemali preceňovať dosahy našich vnútropolitických diskusií na postavenie krajiny na medzinárodnej scéne. Slovensko sa dobre orientuje, ako členský štát Európskej únie a NATO sme konzistentní. Nemáme si čo vyčítať. Nevidím nič, čo by sme mali výrazne korigovať. Samozrejme, v každej krajine sa odohrávajú politické šarvátky a boje a niekedy to vedie aj k pádom vlád či demisiám. Môžem však vniesť do systému moje skúsenosti. Pôsobil som napríklad na Blízkom východe, bezprostredne som pracoval s otázkami medzinárodného terorizmu, zaoberal som sa príčinami migrácie. Pomáhal som pri hľadaní týchto problémov v komplikovaných regiónoch. Myslím, že mám unikátne skúsenosti, ktoré nemá nik na slovenskej politickej scéne. Nechcem to príliš zdôrazňovať, ale ja môžem hovoriť veľmi prakticky, čo môže a čo nemôže fungovať.
Šéf diplomacie Miroslav Lajčák aj niektorí predstavitelia opozície tvrdia, že na Slovensku sa stráca zahraničnopolitický konsenzus. Teda jasné smerovanie na transatlantické a európske štruktúry. Máte z toho istú obavu?
Necítim to. Ale pripomínam, že som bol trochu mimo diania. Nemám však pocit, že by dochádzalo k erózii nášho základného smerovania. Pokiaľ by som to však videl, venoval by som tomu mimoriadnu pozornosť v prípade, že by som išiel do prezidentskej kampane. Slovensko si nemôže dovoliť mať iné predstavy ako tie, že patríme do jadra EÚ a že sme zodpovedným členom NATO.
Nie je však ani celkom jasné, či je v parlamente väčšina poslancov pre jasnú západnú politickú orientáciu Slovenska.
Ani by som to nenazval západnou politickou orientáciou. Je to naša politická orientácia na základe spoločných noriem, princípov, vízií, bezpečnostných a ekonomických záujmov. Jednoducho máme predstavu o tom, čo je pre našich občanov dobré, a toho sa musíme držať. Je to výsledok aj vnútropolitických diskusií a zápasov za posledné desaťročia. Prijali sme rozhodnutie o našom smerovaní, ktoré potvrdili občania. Ako však vravím, diskusie a šarvátky patria k politickému životu. Jednotlivé subjekty a ich predstavitelia môžu mať vlastné názory, ktoré niekedy nemusia byť úplne v harmónii s naším smerovaním, ale neznamená to, že ho narúšajú.
Ako Slovensko vnímajú veľmoci, čo o ňom hovoria Američania, Rusi či Číňania, s ktorými sa stretávate v práci v OSN?
Často nás berú cez jednotlivé osoby. Nie je potrebné si niečo nahovárať. Slovensko poznajú dobre v rámci Európy. To je naše prostredie. Na globálnej úrovni je to skôr personifikované. Slovensko vnímajú cez účasť na mierových operáciách. Napríklad na Cypre máme cveng. Predseda Valného zhromaždenia minister Lajčák zohral pozitívnu úlohu, ako profesionálne vykonával svoju funkciu. Mňa veľmi dobre poznajú členovia BR OSN aj na úrovni vysokých predstaviteľov krajín stálych členov Bezpečnostnej rady. Obraz Slovenska je dobrý, ale nepreceňujme svoj výtlak. Nie sme taký veľký tanker, aby nás registrovali všetky lode, ktoré plávajú okolo.
Keď ste v roku 2015 nastúpili v Iraku, hovorili, ste že v krajine teroristická organizácia Islamský štát (IS) zapustila korene. Čo sa zmenilo?
Irak je späť. Keď som tam v roku 2015 prišiel, krajina bol roztrieštená minimálne na tri oblasti, ktoré niekedy boli spolu v konflikte. Tretinu územia Iraku ovládal takzvaný Islamský štát. Autonómny Kurdistanu fungoval skoro ako nezávislá krajina. Mnohí analytici, ale aj irackí politici mi hovorili, že si nie sú istí, či je možné dať Irak opäť dokopy. Dnes je to krajina, ktorá má jasnú perspektívu rozvíjať sa. Politické sily v Iraku chcú hľadať riešenia problémov, ktoré prispeli k fragmentácii krajiny. Sú to otázky vzťahov medzi šiitmi a sunnitmi a Kurdistanom a centrálnou vládou v Bagdade. Problémom je aj to, že v Iraku sú provincie, ktoré produkujú ropu, ale na ich životnej úrovni to nevidíte. Irak je krajina, kde až okolo 65 percent obyvateľov má menej ako 25 rokov. Táto generácia však nemá príliš perspektívu zamestnania a plnohodnotného života. Je pozitívne, že to irackí politici riešia. Krajina je späť aj na medzinárodnej scéne. Je otvorená spolupráci so všetkými štátmi v regióne. A tie sú naladené podobne, čo pred štyrmi rokmi neplatilo. Irak môže fungovať ako istá stabilizačná sila v oblasti. Predpokladá sa, že Bagdad bude spolupracovať v istých strategických otázkach s Washingtonom. Ale tiež s Teheránom, Rijádom, Damaskom či Ankarou.
Je IS porazený, ako nedávno povedal americký prezident Donald Trump?
Štruktúry riadenia územia, ktoré IS ovládal, sú porazené. Jeho ideológia však nie. Pokračujú teroristické útoky, ale je to aj zložitejší problém. Spomenul som, že v Iraku je potrebné hľadať riešenia vzťahov medzi sunnitmi a šiitmi. Netýka sa to len politiky. Ide o to, aby sunniti, ale aj šiiti získali isté garancie spravodlivosti, rovnosti, dôstojných životných podmienok, pracovných príležitostí a vzdelávania. Doteraz to neplatilo. Ak sa to podarí, tak je šanca, že sa podarí vykoreniť IS. Je to však otázka budúcnosti.
Keď hovoríme o IS ako o globálnej teroristickej organizácii, čo z jej strany hrozí? Budú útoky pokračovať?
Bohužiaľ, domnievam sa, že áno. Aj v Európe je dosť ľudí, ktorí z nejakých dôvodov nevidia inú cestu. S týmto počítajú ideológovia nielen IS, ale aj ďalších teroristických organizácií. Nemyslím si, že sa skončila hrozba útokov. Sme svedkami prejavov medzinárodného terorizmu na Blízkom východe, v Stredomorí, v Afrike, v Ázii. Konfliktné situácie a nevyriešené politické otázky tvoria živnú pôdu pre medzinárodné teroristické organizácie. Tie si vždy nájdu niekoho, kto je ochotný byť nástrojom ich barbarských cieľov.