Predvolebnú kampaň máme takmer za sebou. Ako ju hodnotíte?
Zase sa to zvrhlo na to, kto za kým stojí. Za kým je Fico, za kým nie je Fico, za kým sú mimovládky… Viac sa to točí okolo tohto než okolo samotných programov prezidentských kandidátov. Viac sa hovorí o ich osobnom pozadí, o tom, kto ich kritizuje, kto ich podporuje, a nie o ich víziách. Prezident musí mať víziu o tom, kde by mala krajina byť – a to aj keď na túto víziu nemá legislatívnu silu. Síce to v kampani zaznieva, ale v oveľa menšej miere, ako by sa patrilo. Vstúpili do toho aj hodnotové otázky, v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami sa výraznejšie prejavuje hodnotová orientácia kandidátov, prístup k LGBTI, k manželstvám homosexuálov, k interrupciám a tak ďalej. Inak povedané, dnes je okatejšie rozdelenie liberálno-ľavicové a pravicovo-konzervatívne alebo konzervatívno-kresťanské. Viac to ide do popredia dnes ako v predchádzajúcich voľbách.
Aké ďalšie rozdiely vidíte v aktuálnej kampani v porovnaní s tou spred piatich rokov?
Povedal by som, že teraz je pestrejšia, spestril ju Harabin. Podobné je to v tom, že ak sa vtedy niektorí z nás pozastavovali nad osobou Andreja Kisku, tak ešte viac sa pozastavujeme nad osobou Zuzany Čaputovej. Je to veľmi podobný príbeh bez politickej minulosti, bez akýchkoľvek politických skúseností. Zrazu sa objavila, zrazu vyletela. Je to porovnateľný príbeh. Bizarnejší je v tom, že Kiska mal za sebou aspoň celoslovensky známeho Dobrého anjela, venoval sa charite. Pani Čaputová sa preslávila ako bojovníčka proti odpadu, aj to na lokálnej úrovni. Len sa potvrdzuje, že žijeme v postfaktuálnej dobe, kde na veľkú popularitu stačia spin doctori a mediálno-politický marketing.
Viacerí kandidáti v kampani deklarujú, že nechcú rozdeľovať, ale spájať. Je medzi nimi niekto, kto môže tento sľub reálne splniť a nepolarizovať spoločnosť?
Nie. Dnes nie je možné takého kandidáta nájsť. Aj vzhľadom na to, čo som povedal, je vyostrený súboj medzi liberálmi a konzervatívcami, kresťanmi a liberálmi. Ďalšia deliaca čiara je medzi ficovcami a protificovcami. Je toľko výrazných deliacich čiar, ktoré nemajú prienik na kompromis. V zostave, ktorú tam dnes vidíme, taký kandidát neexistuje. Ak existujú, tak sú na konci popularity. Ale z tých hlavných kandidátov tam taký nie je ani jeden.
Viacerí kandidáti sa namiesto na témy domácej či zahraničnej politiky zamerali na otázky, na ktoré nemá prezident priamy vplyv – sľubujú napríklad lepšie podmienky pre seniorov, sociálne opatrenia, čistejšie životné prostredie. Prečo siahajú po sľuboch, ktoré nemajú tak celkom vo svojich rukách?
V zásade o tom môžu hovoriť, lebo majú minimálne vplyv odvodený z priamej voľby prezidenta. Samozrejme, nemajú možnosť predkladať zákony, ale majú možnosť ich vracať, vystúpiť v parlamente, zúčastniť sa na rokovaní vlády. Síce je ten vplyv odvodený len od sily mandátu priamo zvoleného prezidenta, ale nie je zanedbateľný.
Kto zvládol kampaň najlepšie a kto sa nevyhol prešľapom?
Dobre ju určite zvládla Čaputová, lebo je tam, kde je. Harabin nevyužil potenciál, ktorý má, a zbytočne sa „vystrieľal“ na osobných útokoch. Fero Mikloško tiež nevyužil potenciál, lebo robil kampaň veľmi laxne. Je vidieť, že je to nízkonákladová kampaň. Šefčovič pôsobí ako diplomat, jeho kampaň ide menej agresívnym smerom a je to kampaň určená pre špecifickejší druh voliča, ktorý si uvedomuje aj medzinárodné súvislosti a ktorý má vyhranenú predstavu o tom, ako má prezident vyzerať, akú má mať politickú minulosť. Ale toto sa týka aj Mikloška. Šefčovič a Mikloško sú kandidáti pre politicky zrelšieho voliča, ktorý si vie vyhodnotiť ich minulosť. U Kotlebu nie je čo hodnotiť, očakávania, ktoré od neho mali jeho voliči, asi naplnil. Bugár má z tých kandidátov, ktorých som vymenoval, najmenej výraznú kampaň.