Traja zo štyroch našich prezidentov sa narodili na východnom Slovensku. Prezrádza to už zbežný pohľad do ich životopisov.
Medzi doterajšími prezidentmi nenájdeme rodeného Bratislavčana. Zato všetci absolvovali vysokoškolské štúdium v Bratislave (Michal Kováč – Ekonomickú univerzitu, Rudolf Schuster a Andrej Kiska tunajšiu techniku, Poltárčan Ivan Gašparovič vyštudoval právo na Univerzite Komenského).
Foto: SITA, Martin Dorčák
Dvaja (Schuster a Kiska) sa časom vrátili na východ – do Košíc a do Popradu, ďalší dvaja zostali žiť v Bratislave. Všetci pôsobili určitý čas v svojom odbore – Kováč a Gašparovič ako asistenti na rodných fakultách, Schuster ako hydrológ, Kiska projektoval v popradskom Naftoprojekte.
Neskôr si všetci našli iné povolanie, dvaja vzdialené od toho, čo vyštudovali. Kováč sa uplatnil v bankovníctve, a to aj v Londýne (Živnostenská banka) a na Kube (Bankový inštitút), Schuster – vo Východoslovenských železiarňach na obchodnom úseku, Gašparovič na prokuratúre rôznych stupňov, Kiska odišiel hneď po revolúcii do USA, kde chcel zostať natrvalo.
Traja starší vstúpili v časoch svojej mladosti do radov KSS, Kiska ako syn nomenklatúrneho komunistu si tiež podal prihlášku, ale neprijali ho (údajne preto, že spieval Kráľove piesne). Na začiatku normalizácie počas politických previerok prišli o členstvo v strane Kováč i Gašparovič, Schuster zostal síce v KSS, ale musel odísť z VSŽ. Neskôr však urobil kariéru v mestskej i regionálnej samospráve, stal sa košickým primátorom a zvolili ho za člena Ústredného výboru KSS.
V čase nežnej revolúcie a po nej sa zapojili do politického diania a obsadili významné funkcie. Schuster sa stal predsedom revolučnej Slovenskej národnej rady a po prvých slobodných voľbách zamieril ako veľvyslanec ČSFR do Kanady. Kováč bol ministrom financií vo vláde národného porozumenia i v prvej vláde Vladimíra Mečiara (za VPN), neskôr spoluzakladal HZDS a po smrti Alexandra Dubčeka viedol krátko federálny parlament (až do rozdelenia spoločného štátu). Gašparovič dva roky zastaval post generálneho prokurátora ČSFR a potom sa stal predsedom Národnej rady SR (za HZDS). Kiska sa po roku a pol vrátil zo Spojených štátov do vlasti, aby spolu s bratom založil niekoľko splátkových spoločností, obviňovaných neskôr z úžerníctva.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ženy zatiaľ neuspeli
Traja zo štyroch našich prezidentov sa dostali do funkcie priamou voľbou, len prvého, Michala Kováča zvolili v parlamente. Podmienkou vtedy bolo získať trojpätinovú väčšinu v 150-člennom zákonodarnom zbore. Konali sa dve voľby s dvoma kolami. V prvej voľbe stáli proti sebe vo finále Roman Kováč za HZDS a Milan Ftáčnik zo SDĽ. Viac hlasov (78) dostal Roman Kováč, ale na víťazstvo to nestačilo.
Musela sa teda uskutočniť druhá voľba a podľa platných pravidiel sa na nej už nemohli zúčastniť kandidáti z prvej. HZDS nasadilo do boja tentoraz Michala Kováča, voľba sa konala 15. februára 1993 a on v nej nemal protikandidáta. Dostal 106 hlasov, čo znamená, že prinajmenšom 32 hlasov museli za kandidáta HZDS odovzdať poslanci iných strán.
Dvaja zo štyroch doterajších prezidentov sa dostali do dlhodobého sporu s premiérmi. Prvým bol práve Kováč, ich vzťahy s Mečiarom sa vyhrotili najmä v marci 1994, keď prezident kritizoval v Národnej rade štýl vládnutia predsedu vlády. Viedlo to až k pádu celého kabinetu. Po víťazstve HZDS v predčasných parlamentných voľbách sa "vojna“ medzi prezidentským a vládnym palácom rozhorela s novou silou. Sprevádzali ju demarše z Bruselu i zo zámoria, vynechanie Slovenska z rokovaní o vstupe do NATO i EÚ. V dlhodobom spore sa nachádzal aj terajší prezident Andrej Kiska s expremiérom Robertom Ficom.
Foto: PROFIMEDIA
Za uplynulé štvrťstoročie sa vyskytlo aj pomerne dlhé obdobie (470 dní), keď Slovensko nemalo riadne zvolenú hlavu štátu a musel ju zastupovať predseda vlády. Stalo sa tak po vypršaní funkčného obdobia M. Kováča, keď sa parlamentu nepodarilo nikoho zvoliť ani na piaty pokus.
Aj to bol jeden z dôvodov prechodu na priamu voľbu prezidenta všetkými občanmi. Ako prvý v takejto súťaži zvíťazil 30. mája 1999 Schuster, spoločný kandidát vtedajšej širokej vládnej koalície. Ani jeden z troch prezidentov, ktorí vzišli z priamej voľby, nevyhral už v prvom kole nadpolovičnou väčšinou hlasov oprávnených voličov. Preto sa zakaždým muselo konať druhé kolo voľby. Dvakrát vyhral prvé kolo iný kandidát než celkový víťaz (Mečiar – 2004, Fico – 2014). Dvaja víťazní uchádzači boli nominantmi politických strán, dvaja vstupovali do súboja ako občianski, resp. nezávislí kandidáti.
V troch prípadoch sa uchádzal o túto funkciu aj bývalý alebo úradujúci prezident (Kováč, Schuster a Gašparovič), ale opakovane zvoleným bol iba Gašparovič (v rokoch 2004 a 2009). Dvakrát sa do prezidentskej súťaže prihlásil bývalý alebo úradujúci premiér. Tak Mečiar (v rokoch 1999 a 2004), ako aj Fico (v roku 2014) postúpili do druhého kola, nakoniec však neuspeli.
Viackrát kandidovali na prezidentský post aj ženy. Do druhého kola sa dostala len Iveta Radičová, v súboji s Gašparovičom začiatkom apríla 2009 obsadila druhé miesto so ziskom 988-tisíc hlasov. V roku 1999 vstúpila do boja o prezidentské kreslo ako občianska kandidátka aj herečka Magda Vášáryová a mnohí jej dávali veľké šance. Podľa viacerých analytikov o jej vypadnutí rozhodol súboj v najsledovanejšej televízii. V porovnaní s Mečiarom a so Schusterom si v ňom počínala dosť neskúsene.
Foto: SITA
Aktívni politickí hráči
Dvadsaťročné dejiny priamej voľby prezidenta na Slovensku ukazujú, že volebné preferencie kandidátov treba brať s rezervou. Prieskumné agentúry očividne „prestrelili“ počas predvolebnej kampane v roku 2004, keď zhodne favorizovali Eduarda Kukana. Výsledky prvého kola preto mnohých šokovali – Kukan z ďalších bojov vypadol.
„Prekvapila už nízka účasť, až o 26 percent nižšia ako sme v poslednom prieskume predpokladali,“ skonštatoval František Szabo, vtedajší šéf Ústavu pre výskum verejnej mienky. „Vytvorili sme dojem, že o nič nejde, lebo Kukan jasne vedie, a mnohí jeho voliči si povedali, že pôjdu voliť až v druhom kole,“ pripustil Pavel Haulík, šéf agentúry MVK. S odstupom času to znie ako varujúce poučenie.
Najvyššiu účasť voličov (75,45 percenta) malo doteraz druhé kolo historicky prvej priamej voľby 29. mája 1999. Nasledujúce voľby sa k tejto úrovni ani nepriblížili (účasť sa pohybovala medzi 43 až 51 percentami).
Všetci doterajší prezidenti sľubovali nadstraníckosť, ale prinajmenšom traja z nich sa počas výkonu svojej funkcie prikláňali viac na stranu opozície. Ukázalo sa, že najmä v krízových situáciách nie je hlava štátu len neutrálny arbitrom, ale stáva sa aktívnym politickým hráčom.
Ako sa striedali
Michal Kováč (1993 – 1998)
Zvolený 2. marca 1993 v druhej voľbe trojpätinovou väčšinou poslancov Národnej rady SR. Nominovalo ho HZDS a nemal protikandidáta.
Rudolf Schuster (1999 – 2004)
Zvolený 30. mája 1999 ako kandidát vládnej koalície v druhom kole priamej voľby. Kandidovalo 10 uchádzačov, prvé kolo vyhral Schuster, ktorý potom porazil Vladimíra Mečiara.
Ivan Gašparovič (2004 – 2009, 2009 – 2014)
Zvolený po prvý raz 17. apríla 2004 v druhom kole priamej voľby ako občiansky kandidát, pričom prvé kolo vyhral Vladimír Mečiar. Celkovo kandidovalo 12 uchádzačov. Staronovým prezidentom sa potom Gašparovič stal 4. apríla 2009, keď v druhom kole porazil Ivetu Radičovú. Celkovo kandidovalo 7 uchádzačov, z toho 3 ženy.
Andrej Kiska (2014 – 2019)
Zvolený 29. marca 2014 v druhom kole ako nezávislý kandidát, pričom prvé kolo vyhral vtedajší premiér Robert Fico. Celkovo kandidovalo 14 uchádzačov (iba 1 žena).
VIDEO Zuzana Kusá zo Sociologického ústavu SAV o prezidentskej kampani: Boli tu aj témy, kedy ľudia iba neveriacky otvárali oči. Neviem či tento kolotoč niekto zastaví, dodala. Sociologička varuje pred extrémami vo forme bulvarizácie politiky a pred kampaňou, po ktorej sa voliči rozhodujú na základe emócií a nie rozumu.