Podľa historika Štefana Holčíka palác nebol spočiatku určený na bývanie. „Pôvodne to bol záhradný pavilón, v ktorom Grasalkovičovci prenocovávali len v lete. Mal jednoduché okná, nie v každej izbe bola pec a v pavilóne bol vlastne stále prievan. Anton Grasalkovič, ktorý sa neskôr stal predsedom Uhorskej kráľovskej komory, však nebol odkázaný na to, aby býval v tomto pavilóne,“ odkrýva históriu paláca Holčík.
Až grófov syn sa rozhodol pavilón prestavať tak, aby bol vhodný na celoročné bývanie. Historik pripomína, že keď Grasalkovičova rodina vymrela, rezidencia sa dostala do iných rúk. Stala sa miestom výstav, časť miestností si prenajala škola pre slečny, istý čas v paláci bolo aj skladisko. Až kým sa doň nenasťahoval arcivojvoda Fridrich, vzdialený bratranec cisára Františka Jozefa I.
Foto: webumenia.sk
Arcivojvoda Fridrich bol na prelome 19. a 20. storočia posledným dlhodobým obyvateľom paláca. Ako vojenský veliteľ potreboval honosné sídlo. „Fridrich sa rozhodol, že potrebuje niekde bývať aj so svojou veľkou rodinou, a tento palác bol najšikovnejší. Najprv si ho prenajal od grófa Karácsonyiho, a keď zdedil veľké peniaze po strýkovi, tak aj ho kúpil,“ spomína ďalšieho majiteľa Holčík. Fridrich sa oženil s arcivojvodkyňou Izabelou, mali spolu veľa dcér a nakoniec aj syna. Hoci sa po čase presťahoval do Viedne, Grasalkovičov palác vlastnil až do roku 1919.
V čase prvej Československej republiky sa stal palác štátnym majetkom. „Podľa zákonov sa majetok cisárskej rodiny mal skonfiškovať. A to sa stalo aj s palácom,“ vysvetľuje historik. Podľa Holčíkových slov palác v prvej polovici minulého storočia viackrát zmenil svoje určenie. „Počas prvej Československej republiky v ňom sídlilo zemské vojenské veliteľstvo. Od roku 1939 to bol zas prezident tzv. Slovenskej republiky. Jozef Tiso býval iba v jednej miestnosti a hneď vedľa mal kanceláriu,“ opisuje historik. Po skončení druhej svetovej vojny palác krátko patril predsedníctvu Slovenskej národnej rady. Prezident Edvard Beneš prišiel s manželkou na návštevu do Grasalkovičovho paláca len raz, podľa Holčíka v ňom nikdy nebýval ani neúradoval.
Foto: TASR, Magda Borodáčová
Asi najkurióznejšie bolo podľa historka pre palác obdobie socializmu. Keď sa roku 1948 stal prezidentom Československej republiky Klement Gottwald, sídlil v Prahe a Grasalkovičov palác nevyužíval. Venoval ho pionierom, ktorí v jeho priestoroch organizovali rôzne povinné mimoškolské aktivity. Štefan Holčík spomína na toto historické obdobie paláca celkom pozitívne. „Tomuto objektu sme hovorili pioniersky palác, no keďže slovo palác sa nepáčilo vtedajšiemu vedeniu, tak sa mu hovorilo pioniersky dom. Oficiálne sa volal Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda. Ako školáci sme tam chodili, boli tam pionierske krúžky, ako napríklad dramatický, bábkarský, mičurinský, zoologický, modelársky či maliarsky. Napríklad miestnosť, ktorá je dnes veľkou jedálňou, kedysi využíval dramatický krúžok ako divadielko. Časť sály bola oddelená, bolo tam urobené pódium a opona. Veľká časť sály bola hľadiskom a malá časť bola javiskom. Mnohé z tých detí, čo tam vtedy hrali, sa stali skutočnými hercami,“ spomína si Holčík.
Na prízemí bola aj veľká herňa s rôznymi hračkami a preliezkami… Záhrada bola premenená na veľké ihrisko s bazénom na kúpanie či s vežou, z ktorej sa dalo skákať s padákom. „Bolo to také veľmi vysoké zariadenie postavené v záhrade. Okolo chodil vláčik ako v lunaparku,“ hovorí historik. Budova však nebola vhodná na pedagogické účely, keďže nemala žiadne triedy, a navyše vyskytli sa problémy s prevádzkou v zimných mesiacoch. Nakoniec sa pioniersky dom presunul do novovybudovaných priestorov Iuventy v bratislavskej Karlovej Vsi.
Holčík pripomína, že v roku 1993 sme si síce zvolili svojho prezidenta, ale zabudli sme, že by mal mať aj honosné a oficiálne sídlo. „Keďže niektorí prezidenti bývali buď v Bratislave, alebo blízko nej, táto potreba nebola akútna. Prezident Rudolf Schuster, bydliskom Košičan, však potreboval v Bratislave aj sídlo. V paláci to nedopadlo dobre, predsa len nebol určený na bývanie. V každej krajine má prezident k dispozícii rezidenciu,“ mieni Holčík.
Podľa historika je škoda, že prezident nemá oficiálne sídlo, ktoré by bolo hodné svojho postavenia, pretože je viacero alternatív, ktoré by mohli tento problém vyriešiť. „Ideálne by bolo, keby pre prezidenta, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je z Bratislavy, bol stále pripravený objekt, jedna vila v Bratislave. Tú by však musel kúpiť alebo postaviť štát. Zároveň by musela byť na mieste, ktoré je ľahko prístupné, ale aj ľahko strážiteľné. V Bratislave je množstvo miest, ktoré by sa dali využiť na taký účel. Teoreticky by to mohlo byť napríklad v areáli Železnej studničky alebo Kamzíka,“ uzavrel Holčík.
Grasalkovičov palác
- v roku 1760 ho dal postaviť gróf Anton Grasalkovič, ktorý sa neskôr stal predsedom Uhorskej kráľovskej komory
- autorom projektu bol Andrej Mayerhofer, hovorí sa však aj o F. A. Hillebrandtovi
- v prvej polovici 40. rokov minulého storočia bol palác upravený podľa návrhu Emila Belluša
- od 50. rokov ho využívali deti a mládež, hovorilo sa mu dom pionierov alebo dom detí
- v roku 1996 sa stal sídlom prezidenta SR, rekonštrukcia trvala vyše troch rokov a stála vyše 9 miliónov eur
- v paláci je pôvodne samostatne stojaca kaplnka svätej Barbory
- k palácu patrí aj rozsiahla záhrada či skôr park s fontánou Radosť zo života autorov Tibora Bártfaya, Karola Lacka, Imricha Ehrenbergera a Pavla Mikšíka či s jazdeckou sochou Márie Terézie, ktorá kedysi patrila Veľkoprepoštskému palácu v Nitre