Interview s Jánom Kubišom je druhé zo série rozhovorov s prezidentskými kandidátmi, ktoré vám prinesieme.
Ján Kubiš v rozhovore hovorí:
- či by ako prezident podpísal zrušenie špeciálnej prokuratúry,
- v čom má navrch oproti Ivanovi Korčokovi,
- prečo sa stal členom KSČ,
- čo mu prekáža na slovenských europoslancoch,
- či by malo Slovensko podporovať Ukrajinu,
- akú má pre Slovensko víziu,
- kde by mal ako prezident červené čiary a či by vymenoval Tibora Gašpara za šéfa SIS.
Prezidentské voľby by mohli byť už v marci, zatiaľ je jediným oficiálnym kandidátom Ivan Korčok. Ako je to s vami? Odovzdali ste už podpisy?
Podpisy úspešne zbieram. Aj dnes som si overoval počet, pretože to robím aj s pomocou priateľov, známych a agentúry. Máme ich nazbieraných viac ako 15-tisíc, ale budeme pokračovať ďalej, aby sme mali rezervu. Som celkom rád, že máme ešte mesiac na vyzbieranie ďalších.
Ako teraz vyzerá váš bežný deň? Kampaňujete už, ak sa to tak dá v tejto fáze nazvať?
Zatiaľ ešte nie, až keď budem mať 15-tisíc platných podpisov. Potom by som chcel kampaň naplno rozbehnúť. Napokon, voľby ešte neboli vyhlásené a sám som zvedavý, kto budú ďalší prípadní kandidáti na tento vysoký post. Podľa toho si nastavím komunikáciu.
Čítajte viac Korčok: Ľudia chcú rovnováhu, preto kandidujem. Vyzývam Pellegriniho na férovú súťaž
Čo teraz hýbe Slovenskom, respektíve časťou verejnosti, sú zmeny v Trestnom zákone, ktoré zahŕňajú aj rušenie špeciálnej prokuratúry. Opozícia zvoláva kvôli tomu protesty, naposledy na ne prišlo viac ako 15-tisíc ľudí a konajú sa aj v dnes večer (rozhovor sme nahrávali v utorok 19. 12., pozn. red.). Pôjdete podporiť zachovanie špeciálnej prokuratúry?
Som znepokojený tým, že namiesto vecnej diskusie sa súčasná vládna koalícia rozhodla prísť s určitými krokmi, ktoré, pochopiteľne, vyvolali odozvu vrátane od občianskej spoločnosti a opozície, ktorá to využíva ako vynikajúcu príležitosť na to, aby sa zmobilizovala. Vyvoláva to aj ďalšie otázky. Bolo by ďaleko prirodzenejšie, keby sa pred takýmito zmenami konala najprv verejná a odborná diskusia, aby bolo dosť času na posúdenie veci, aby sa videlo, aký je prínos, prečo sa to robí, a aby to nevyvolávalo dojem, že ide o účelové opatrenia alebo politickú odpoveď na politické kroky predchádzajúcej vládnej garnitúry.
Prečo si myslíte, že tá diskusia nebola? Na ňu by bol určite čas. Prečo sa vládna koalícia rozhodla konať takto narýchlo?
Neviem vám to povedať. Viem akurát jedno, že i predchádzajúce vlády dávali na stôl rôzne návrhy v skrátenom konaní bez riadneho pripomienkového konania. Vládna koalícia pokračuje v tomto nastavení. Nechcem špekulovať, prečo to takto robí, no bolo by žiaduce, aby diskusia prebehla. Napokon sa k tejto otázke aj tak vyjadruje dosť odborníkov, pritom s rôznymi názormi. Konsolidácia názoru a postoja Slovenskej republiky by bola vhodná, pokiaľ ide o parlamentnú pôdu, odborníkov a verejnosť. Inak opäť pokračujeme v niečom, čo môžem nazvať povolebný predvolebný boj. Otázky, ktoré boli na stole pred voľbami, sa tak aj touto formou nastoľujú aj dnes. Myslím si, že to, že sa to deje takýmto spôsobom, iba rozjatruje spoločnosť namiesto toho, aby sa hľadali kvalifikované riešenia.
Čítajte viac Kubiš: Svinstvo na Slovensku ma šokovalo, chliev treba vyčistiť
V rozhovore pre Pravdu v januári 2020 ste hovorili, že sú veci, ktoré vás až šokovali. V tom čase sa riešila napríklad komunikácia z Threemy Mariana Kočnera. Použili ste vtedy pomerne expresívny výraz, že ten „chliev treba vyčistiť“. Myslíte si, že sa odvtedy niečo pohlo?
Domnievam sa, že áno, aj keď iba do určitej miery. Kroky vyšetrovateľov aj súdne rozhodnutia, ktoré padli v mnohých prípadoch, vyjasnili niektoré veci a zakročilo sa aspoň proti niektorým ľuďom, ktorí sa aktívne zúčastnili na rôznych korupčných škandáloch. Veľa sa urobilo, no prišli aj kroky, ktoré mnohých znepokojovali. Také tie kampaňovité úlety, keď niekomu pomaly vykopli dvere, pred deťmi ho zobrali do väzby a museli ho za pár dní pustiť. Evidentne tam nebolo dosť dôvodov ani na väzobné stíhanie, ktoré by boli uznané ako platné. Alebo smrť vysokého policajného predstaviteľa vo väzení či frivolné využívanie inštitútu kajúcnikov. Mne toto prekážalo, a myslím si, že aj mnohým ďalším, ktorí sme inak za uplatnenie princípu padni, komu padni a rozviazaných rúk polície, ale v rámci zákona.
Keby ste v tejto chvíli boli hlavou štátu a dostali by ste na stôl podpísať zrušenie špeciálnej prokuratúry bez diskusie, urobili by ste to?
Mal by som s tým problém, keďže sa to deje cez skrátené legislatívne konanie, bez riadnej odbornej diskusie. Už len z tohto dôvodu by som určite žiadal o mienku Ústavný súd a tá by potom mohla byť určujúca. Už len kvôli tomu, aby využívanie skráteného konania dostalo určité medze a žiadna z vlád, ktorá tu je a bude, by ho nebrala ako nástroj, ktorý môže bez obmedzenia využívať, až zneužívať.
Máte mimoriadne bohatý životopis – boli ste ministrom zahraničných vecí, generálnym tajomníkom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu (OBSE), pôsobili ste v Líbyi, Libanone, Afganistane, Iraku. Sledujete kroky nového ministra zahraničných vecí Juraja Blanára? Pýtam sa preto, že premiér sa vyjadril, že chce do diplomacie „šťuku“. Vy sám ste sa vyjadrili, že naša diplomacia stráca do istej miery drajv. Je Blanár šťuka, ktorú slovenská diplomacia potrebuje?
Neviem, či slovenská diplomacia nutne potrebuje šťuku, to nie sú moje slová. Potrebuje profesionálny a politicky zodpovedný výkon v prospech suverénnych záujmov Slovenska. Myslím si, že slovenská diplomacia funguje pomerne konformne až konvenčne. Spĺňa základné požiadavky, aké by sme na ňu mali mať. Je to vidieť aj na základe výsledkov rokovaní v Bruseli, na pôde EÚ a NATO a tiež v OSN. Bol by som bol však rád, keby sme aktívnejšie pôsobili ako aktér s výraznejším prínosom k riešeniam konfliktov, ktoré vidíme napríklad na Blízkom východe. Aby sme prispeli, keď už nie hneď k riešeniu ich príčin, tak aspoň následkov. Mohli by sme poskytovať humanitárnu pomoc, mohli by sme sa viac angažovať v rámci OSN, EÚ, NATO, kde by sme priniesli naše pohľady na postup, a aj o nich verejne komunikovali. To mi tiež trošku chýba. Nevidím príliš veľa oficiálnych vyjadrení, pokiaľ ide o naše postoje k tomu, čo sa deje na Blízkom východe. Čo sa týka situácie na Ukrajine, to je iné, v tomto prípade boli pozície strán koalície jasné už pred voľbami a po voľbách ich potvrdili vo vládnom programe. Opäť, pôsobíme pomerne konzistentne a nedomnievam sa, že by naše doterajšie kroky v súvislosti s Ukrajinou vyvolávali mimoriadne problémy alebo otázky, pokiaľ ide o našich partnerov.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Nová vláda sa pasuje do úlohy mierotvorcu. Schválila, že Ukrajinu už nebude vojensky podporovať. Zároveň platí, že sú rozbehnuté komerčné kontrakty a na Ukrajinu sa predsa len vojenský materiál vyvezie. Nie je to alibistický postoj?
Nemyslím si, že je to alibizmus, ale skôr určitý realizmus. Je dôležité, že podporujeme Ukrajinu. Bráni sa voči agresii, ide o porušenie jej suverenity a územnej celistvosti použitím sily. Je to nebezpečné nielen pokiaľ ide o túto vojnu, ale aj o situáciu v našom regióne a v celom svete. Takýto prístup môže viesť ešte k oveľa väčším konfliktom a až k eskalácii do širokej vojnovej konfrontácie. Preto by sme mali urobiť maximum, aby sme pomáhali Ukrajine. Musíme to ale robiť aj realisticky. Z našich skladov sme dodali, čo sme mali a čo sme mohli. Teraz môžeme zapojiť náš obranný priemysel, aj na základe spoločných európskych politík a pomáhať Ukrajine dodávkami na komerčnom základe. A tiež sa podieľať na rekonštrukcii Ukrajiny. A napokon sa zasadzovať o skoré politické, mierové riešenie. Zo zásob štátu už nemáme čo dodávať. Nejde iba o politickú pózu, je to realizmus, a je to i praktický a konzistentný postoj. Z môjho pohľadu je to aj postoj európsky.
Šéf Smeru Robert Fico už avizoval podporu Petrovi Pellegrinimu v prezidentských voľbách. Predseda SNS by si v paláci vedel predstaviť Fica. Zdá sa, že s podporou koaličných strán rátať nemôžete. Hovorili ste s nimi?
Žiadnu politickú stranu som nežiadal o podporu. Pochopiteľne, nemôžem vylúčiť, že v určitej dobe by mi niektorá mohla poskytnúť podporu, ale zatiaľ sa to nestalo. Od začiatku som vychádzal z toho, že prezident by mal byť občianskym kandidátom. Nemal by byť straníckym kandidátom a teda súčasťou straníckej politiky. Keď ste straníckym kandidátom, tak sa tomu nemôžete vyhnúť. Sme v situácii, keď pán Pellegrini ešte neohlásil kandidatúru, ale môže sa stať, že budeme mať dvoch veľmi silných straníckych kandidátov. Jeden bude provládny, druhý opozičný. Bude to naďalej rozdeľovať spoločnosť, budeme mať čoraz viac problémov a nebudeme sa sústreďovať na riešenia, ale na konfrontáciu a udržiavanie rozporov. Nesmieme zakrývať, že máme rôzne pohľady na riešenia. Ale ani jeden z takýchto kandidátov nemôže utlmovať vášne a byť súčasťou hľadania spoločných riešení. Budú rozdeľovať. Ak sa však pre nich občania rozhodnú, bude to treba rešpektovať.
Progresívne Slovensko (PS) už verejne vyjadrilo podporu Ivanovi Korčokovi. Mali by ste záujem o podporu strán z opačného spektra, ako je vládna koalícia?
Ako občiansky kandidát určite, no nepovažujem za reálne, že by som získal širokospektrálnu podporu predstaviteľov či už súčasnej koalície, ale aj opozície. Ak by som mal podporu predstaviteľov, ktorých si občania zvolili do parlamentu naprieč politickým spektrom, mohol by som pôsobiť ešte viac ako občiansky kandidát. A tak isto sa to týka aj niektorých subjektov, ktoré sú mimoparlamentné, ale majú značnú podporu medzi ľuďmi.
Kandidatúru zvažuje – aj keď sa to javí ako hotová vec – predseda parlamentu Pellegrini. Zaznievajú hlasy, že by nebolo dobré, aby všetky tri ústavné funkcie mali pod palcom koaličné strany. Mal byť prezident z inej časti politického spektra, ako je vláda, alebo aspoň niekto iný, kto nie je spojený s koaličnými stranami?
Hlava štátu by mala reprezentovať občanov, nemala by byť straníckym predstaviteľom. Áno, je to jeden z možných scenárov, že koalícia obsadí všetky hlavné ústavné pozície. Mali by sme tu vo vedení štátu jednoliaty politický priestor a na to by reagovala opozícia a zrejme aj občianska spoločnosť. Alebo sa môže stať, že by tu bola vláda, ktorá kontroluje parlament, a hlavou štátu by bol opozičný kandidát, tak by to opäť jatrilo situáciu a nehľadali by sme spoločné riešenia najpálčivejších otázok. Tieto dva scenáre z môjho pohľadu nie sú výhodné pre záujmy Slovenska a jeho občanov. Zdôrazňujem, že občiansky, nezávislý kandidát by bol zrejme lepším riešením, ale rozhodnú voliči.
Čítajte viac Pellegrini by Korčoka jasne porazil v oboch kolách, ukázal prieskum. Hlasujúci: Matovič „nikdy“
Z prieskumov vyplýva, že máte podporu aj medzi voličmi Smeru aj Hlasu. Nie je váš najväčší problém, že Pellegrini bude kandidovať? Nechcete ho presvedčiť, aby nekandidoval?
Nie je to moja záležitosť, a nie je to ani to, o čo by som sa mal snažiť. Pokiaľ som zachytil správne, pán Pellegrini si nechal čas, aby hovoril so straníckymi štruktúrami. Uvidíme, čo mu z toho vyjde, čo je lepšie nielen pre neho, ale možno aj pre Hlas a pre krajinu. Jednotliví kandidáti by mali brať v prvom rade do úvahy, čo je dobré pre Slovensko, nie to, čo je dobré pre tú či inú garnitúru alebo osobu.
Vy aj Ivan Korčok ste obaja bývalí diplomati. Budú prezidentské voľby súbojom bývalých ministrov zahraničných vecí? V čom máte navrch?
Jednoznačne v skúsenostiach, čo sa týka politického a diplomatického výkonu. Riešil som bezpečnostné, zahranično-politické situácie, ale aj vnútropolitické. Od Afganistanu, cez Irak, Libanon, Líbyu a predtým Tadžikistan či Kirgizsko, ale aj Ukrajinu, Kaukaz, Západný Balkán. Tie ostatné, keď som pracoval ako generálny tajomník OBSE. To všetko je úplne iná parketa než v domácej diplomacii. Mám skúsenosti, výsledky, dôveryhodnosť, znalosti, od čoho sa odvíja, kto som a čo predstavujem. To pán Korčok nemá takto vybudované. Fungoval ako predstaviteľ vlády, niekoľkých vlád, to je úzky výsek. Moje skúsenosti a schopnosť riešiť vnútropolitické a zahraničnopolitické krízové otázky až globálneho dosahu je niečo, čo Korčok nemôže ponúknuť.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Ministrom zahraničných vecí ste boli dva roky vo vláde Roberta Fica zloženej zo Smeru, HZDS a SNS. Pamätám si, že boli diplomati, ktorí hovorili, že musia žehliť niektoré záležitosti. Môže nastať podobný stav s touto vládou?
Nemyslím si to, no na vnútropolitický vývoj si musíme dávať väčší pozor. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, zatiaľ nemám varovné signály, ktoré by mi hovorili, že by sme pôsobili výrazne problémovo vo vzťahu k partnerom. Keď som bol ministrom, prijali sa zložité rozhodnutia, ktoré sme komunikovali a obhájili sme si ich. Boli to suverénne rozhodnutia vlády, ktoré partneri akceptovali. Nešlo o žehlenie. Išlo o hľadanie východísk, ktoré by zohľadnili naše suverénne a aj spoločné záujmy a pôsobenie, napríklad aj pokiaľ išlo o Irak. Našli sme spôsob, ako sa vyrovnať s otázkou stiahnutia našich vojakov z Iraku tak, aby sme si nezhoršili postavenie v očiach spojencov. Mali sme na stole otázku Kosova a situáciu sme zvládli napriek tomu, že sme aj tu mali osobitný názor. Z nášho pohľadu išlo o jednostranné vyhlásenie nezávislosti bez konzultácií a bez posvätenia Bezpečnostnej rady. Pamätám sa na situáciu, ktorá okolo toho vznikla, keď napríklad naši vtedajší partneri v Moskve, s ktorými som konzultoval, sa pousmiali a hovorili, že to otvára dvere na obdobné riešenia aj v iných situáciách. Už vtedy to brali pre nich ako určitú výhodu. Musíme vždy vedieť, nielen čo a prečo robíme, ale aké môžu mať naše kroky širšie dosahy.
Čítajte viac Kubiš: Boj proti mafianizácii štátu je dobrý, ale vojna policajtov je hanba
Povedali ste, že si musíme dávať pozor na vnútorný vývoj. Opozícia o ňom hovorí a debatuje aj na úrovni Európskeho parlamentu (EP). Európska komisia (EK) povedala, že sa pozerá na procesy a legislatívu, ktorú vláda predkladá. Premiér reagoval na opozičných poslancov aj europoslancov tým, že keď sa sťažujú, sú to vlastizradcovia. Vy to tak vnímate?
V prvom rade očakávam, že európske inštitúcie si všímajú a budú všímať, čo sa deje v jednotlivých členských štátoch z hľadiska dodržiavania noriem, princípov a záväzkov, na ktorých stojí EÚ a naše členstvo v nej. Z tohto pohľadu to beriem ako legitímny záujem. Bol som rád, keď vláda iniciatívne otvorila o niektorých vnútropolitických otázkach dialóg aj s EK, keď vyslala signál o ochote už vopred konzultovať zmeny, i pokiaľ ide o Úrad špeciálnej prokuratúry. Považujem to teda za legitímne, ak zo strany EK, ale aj európskej prokuratúry zaznievajú určité otázky. Je ich treba vyjasniť, to je možné urobiť iba v dialógu. No pokiaľ ide o situáciu v EP a kroky niektorých našich europoslancov, prekáža mi to. Sú to poslanci, ktorí by mali reprezentovať Slovensko. Veci, ktoré nás trápia doma, by sa mali prioritne vyriešiť doma. Vynášajú ich však a mobilizujú EP, aby prijímal rezolúcie proti vláde Slovenska ešte predtým, než vyčerpajú vnútropolitické možnosti. Toto som málokedy zažil. Je mnoho krajín, ktoré majú vnútropolitické problémy, ale nevynášajú otázky za hranice. Máme často plné ústa toho, ako chceme fungovať ako USA. V Spojených štátoch majú mnohé problémy a rozpory medzi demokratmi a republikánmi o základných otázkach vrátane tých o fungovaní demokracie. Ale videl som vysokých predstaviteľov USA, ktorí aj v novinárskych diskusiách odmietali kydať na vlastnú krajinu. Povedali, že je to ich štát a vyriešia si to doma, pričom využijú všetky zákonné prostriedky, ale svoju krajinu v zahraničí špiniť nebudú. Preto mi prekáža, ako konajú niektorí naši europoslanci. Máloktorí predstavitelia suverénnych demokratických štátov postupujú takto.
Zaznieva, že Slovensko by mohlo prísť o eurofondy. Je to nafúknuté alebo by táto hrozba mala byť pre našu vládu výkričníkom?
Môže to byť jeden zo závažných vplyvov, ak si vláda nevykomunikuje svoje zámery a opatrenia najprv vnútropoliticky, aj v rámci odborných diskusií, na ktoré je stále čas, a potom aj v dialógu s európskymi štruktúrami. Pokiaľ by sme nepresvedčili EK, môže nastať aj situácia, že sa dostaneme do takých vzťahov s EÚ, ako sa dostalo Maďarsko alebo Poľsko. To znamená, že nám budú blokovať určité fondy, čo by pre nás malo zásadne nepriaznivý dosah. Veď vieme, v akej finančnej a ekonomickej situácii sa nachádzame, aj pokiaľ ide o rast zadlženosti.
Pellegrini už raz termín, do kedy sa rozhodne kandidovať, posunul. Ivan Korčok ho vyzval v rozhovore pre Pravdu na férovú súťaž. Pridáte sa k tejto výzve?
Nie. Vidím mnohých ľudí, ktorí hovoria, že by sa mohli stať kandidátmi, alebo že to zvažujú. Kedy kto ohlási kandidatúru, je dané termínmi volieb. Zatiaľ to vyzerá tak, že bude čas až do konca januára na predloženie podpisov. Nemôžem vychádzať z toho, že niekto povedal alebo nepovedal, či do toho pôjde.
Pellegrini je však trochu v inej situácii. Kritika smeruje na to, že má bohatý program ako šéf parlamentu a či už tak trochu nekampaňuje.
Keď je niekto v médiách každý deň z titulu takej vysokej ústavnej funkcie, má veľkú výhodu pred ostatnými, vlastne si vedie kampaň a má lepšiu príležitosť oslovovať ľudí – či už s pozitívnym, alebo negatívnym dosahom. Pán Korčok tiež fungoval dosť dlhú dobu ako vysoký vládny predstaviteľ a stále je v médiách. Zostalo mu to, že je rozpoznateľný. Niektorí ďalší kandidáti to majú podobne. Ja sa s tým trošku pasujem. Desať rokov som bol mimo Slovenska a potrebujem sa dostať na oči verejnosti. Beriem túto situáciu ako fakt. Pán Pellegrini koná ako predseda NR SR a niektoré kroky mu pomáhajú, a niektoré mu možno nepomôžu pri získaní podpory. V prvom rade si sám musí vyhodnotiť, či je to voči ostatným férové, alebo nie.
Na dobrú kampaň treba aj peniaze. Na transparentnom účte máte niečo vyše 15-tisíc eur, Ivan Korčok takmer 230-tisíc (údaj k 19. 12., pozn. red.). Budete hľadať sponzorov alebo sa budete spoliehať na dary od ľudí?
Komunikujem s potenciálnymi sponzormi a signály nemám zlé. Čakajú na to, kedy odštartujem kampaň. Potom by som sa obrátil na donorov a predpokladám, že finančný stav budem mať o niečo lepší. To, čo tam mám, mi v tejto etape postačuje.
Máte zriadené účty na sociálnych sieťach – na Facebooku, Instagrame, Tik Toku, Youtube, no obsah žiaden. Neukracujete sa o potenciálnych voličov?
Keď rozbehnem kampaň, spustím aj sociálne siete. Fungovať na sociálnych sieťach znamená venovať tomu veľmi veľa času, nota bene, keď ešte nie som rozbehnutý. Dobre urobená kampaň môže urobiť zázraky, pozrite sa na Zuzanu Čaputovú, ktorá bola pár mesiacov pred voľbami skoro neznáma a potom, keď sa to roztočilo, stala sa prezidentkou.
Čítajte viac Europoslanci za Smer a PS o hádke v europarlamente či zákaze spaľovacích motorov: V čom našli zhodu?
Jednou z tém českej prezidentskej kampane bola komunistická minulosť kandidátov. Počas štúdií v Moskve ste vstúpili do Komunistickej strany Československa. Môže to zarezonovať aj na Slovensku?
Kandidát na prezidenta musí byť aj z tohto hľadiska celkom transparentný. Áno, bol som členom KSČ. Bolo to dané mnohými dôvodmi, aj tým, že pochádzam z ľavicovo orientovanej rodiny, otec bol členom KSS. Študoval som v Moskve na škole, kde sa predpokladalo, že do strany vstúpim. Musím povedať, že to trvalo dosť dlho, a bol som jeden z posledných v ročníku, kto v nej ešte nebol. Začali pribúdať otázky prečo, či je za tým nejaký dôvod, hoci nebol. Áno, budú určite ľudia, ktorí to budú brať veľmi negatívne a budú ľudia, ktorí to budú brať tak, že to bola súčasť situácie a nevymykalo sa to niečomu, čo bolo pomerne bežné vo vtedajšom Československu, a že netreba šmahom ruky vyraďovať zo spoločnosti ľudí len preto, že boli v KSČ, pokiaľ nemajú za sebou niečo konkrétne, za čo by mali byť spoločensky alebo politicky vylúčení a prípadne potrestaní. Keď som po revolučných zmenách nastupoval do vysokej pozície na federálnom ministerstve zahraničných vecí vedenom Jiřím Dienstbierom, preverovali ma sprava aj zľava. Keby sa našlo čokoľvek, čo by ma mohlo diskvalifikovať z významného postu, na ktorý ma pán Dienstbier nominoval a ktorý som zastával, tak by sa to určite stalo. Nebol žiaden dôvod, prečo by ma tam niekto mal držať. Minulosť sebe ani štátu neodpárame. Mnohí by sme boli radšej, keby sme sa narodili do iného systému, ale narodili sme sa vtedy, keď sme sa narodili. Mnohí sme sa snažili aj za danej situácie poctivo a čestne konať, pracovať pre vlasť, venovať sa rodine, vychovávať deti.
Vašou víziou je nájsť medzi Slovákmi a Slovenkami spoločnú reč. Ako to chcete docieliť, keď sa polarizácia preniesla už aj do rodín?
Máme veľmi veľa problémov a otázok, ktoré nás občanov Slovenska rozdeľujú, ale aj spájajú, no treba o tom komunikovať. Plánujem to robiť aj v kampani. Pokiaľ by som sa dostal do pozície prezidenta, tak môj dialóg s občanmi a samosprávami by bol permanentný, neustály. Aj s politickými predstaviteľmi, ktorí sa dostali do parlamentu. Mali by sme si zadefinovať veci, ktoré nás najviac pália, a potom hľadať východiská v konzultáciách s politickými, spoločenskými a odbornými silami. Chcel by som na to vytvoriť platformu, keď už sa politické sily v parlamente nedokážu zhodnúť. Mohol by ňou byť práve prezidentský úrad, pokiaľ na jeho čele nebude stranícka hlava štátu.
Ako si predstavujete zlepšovanie komunikácie medzi koaličnými a opozičnými stranami?
Viem si predstaviť odbornú diskusiu. Že by sme zvolali za okrúhly stôl politických predstaviteľov, odborných predstaviteľov, keď budeme hovoriť o tom, aké sú problémy a aké môžeme nájsť riešenia. Uznávam, že toto by sa malo diať na úrovni parlamentu, ale zatiaľ sme toho svedkami len výnimočne. Keď som to dokázal urobiť v iných, zložitejších situáciách, napríklad v Afganistane, kde som posadil za stôl predstaviteľov Talibanu a vládnej moci a začali sme diskutovať o riešeniach, tak nevidím žiaden dôvod, aby sa mi to nepodarilo v oveľa kultivovanejšom slovenskom prostredí.
Posledné mesiace ste zbierali podpisy pod vašu kandidatúru, ste teda viac medzi ľuďmi. Čo ich najviac trápi?
Inflácia, zložité životné podmienky, nedostatočná perspektíva pre mladých ľudí a takisto aj veľké otázky ako vojna na Ukrajine, konflikty vo svete, neistota, nezáujem politikov hľadať spoločné riešenia, rastúca agresivita a konfrontácia. Iste, politika je o vyhraňovaní sa. Nemôžem byť naivný a očakávať, že všetci budeme bratmi. No ľuďom hrubosť, agresivita, neustála polarizácia a netolerantnosť prekážajú. Keď je tu neustály tlak a konfrontácia, tak to pôsobí na psychickú rovnováhu nielen jednotlivca, ale aj spoločnosti.
Mali by ste ako prezident červené čiary? Nedávno sa riešila potenciálna nominácia Tibora Gašpara na post šéfa Slovenskej informačnej služby. U vás by to prešlo?
Určite by som zvážil všetky okolnosti a faktory, aj z hľadiska dôveryhodnosti, princípov, právnych noriem a potom by som prijal rozhodnutie. Nechcem špekulovať o konkrétnych menách a nedomnievam sa, že je to vhodné, no môžem povedať, že by som nikdy nebral tieto veci na ľahkú váhu. Domnievam sa, že počas môjho doterajšieho pôsobenia som dokázal presvedčiť, že keď mám názor, tak si za ním stojím a je mi jedno, ako za to zaplatím.
Foto: Robert Hüttner, Pravda