Ako hodnotíte výsledky volieb? Vyhral ten pokoj alebo, ako bolo včera v noci často skloňované, bolo to referendum o vláde?
Bolo to referendum o vláde a bolo to aj o referendum o pokoji. Musím povedať, že to referendum pre vládu dopadlo jednoznačne dobre, lebo ak sa pozeráme na počty hlasov, tak pred pol rokom vládne strany získali približne milión a pol hlasov. Videli sme, že túto noc získal jej kandidát Peter Pellegrini viac ako 1,4 milióna, to znamená, že v tomto vláda určite uspela, ale čo sa týka toho pokoja, tak treba povedať, že ja ho, priznám sa, neočakávam, pretože štýl vedenia kampane a to, čo sme videli aj pred druhým kolom volieb, bude skôr spoločnosť ďalej polarizovať. Nie, Peter Pellegrini nebude prezidentom všetkých Slovákov, ako si to predstavoval, že bude spájať a bude pokojný prezident. Obávam sa, že tá nenávisť smerovaná z prostredia voličov a fanúšikov politických strán súčasnej vládnej koalície voči pani prezidentke Čaputovej bude mať na svedomí, že jednoducho veľká časť voličov práve opozičných politických strán bude Petrom Pellegrinim vyslovene opovrhovať.
Čítajte viac Pellegrini pre Pravdu: Do paláca chcem pozývať aj nepriateľov. Odstup od vlády si zachovám bez problémov
Čo teda v kampani pred druhým kolom u pána Pellegriniho zabralo na voličov?
Začnem trošku nezvyčajnou odbočkou. Existuje film, ktorý sa volá Akcia Jeľcin. Je to film z americkej produkcie, ktorý hovorí o tom, akým spôsobom sa americkým marketérom podarilo urobiť víťazom Borisa Jeľcina vo voľbách v polovici 90. rokov v Rusku. Boris Jeľcin bol na tom s podporou v polovici 90. rokov veľmi zle. Práve im sa podarilo urobiť z neho prezidenta aj do ďalšieho obdobia prostredníctvom toho, že objavili, že jednoducho ľudia v úvodzovkách zaberali na slová vojna a mier. Priznám sa, že som si tento film oživil a spomenul som si naň, keď som počul prejavy kandidátov už po prvom kole – aj Ivana Korčoka, aj Petra Pellegriniho. Videli sme, že naozaj tá bazálna emócia takého až pudu sebazáchovy naozaj fungovala a že práve naratív toho filmu sme videli, že skutočne platil nielen v Rusku v 90. rokoch, ale zopakoval sa aj tu u nás teraz po 30 rokoch.
Foto: SITA
Včera niektorí koaliční podporovatelia, poslanci aj vrátane europoslankyne Moniky Beňovej zdôraznili fakt, že pán Korčok vo svojom prejave niekoľkokrát povedal, že teda gratuluje, prijíma, ale že nezabudne, že z neho urobili vojnového kandidáta, a pre nich to bol nejaký náznak toho, že vlastne tú spoločnosť takýmto vyjadrením bude rozoštvávať ďalej. Je to tak?
Myslím si, že to bolo hlavne také emocionálnejšie vyjadrenie kandidáta, ktorý si po prvom kole myslel, že má naozaj šancu na úspech aj v druhom kole. On sa voči tomu výrazne ohradzoval už po tom prvom kole. Ako sme hovorili, s tými emóciami ohľadom vojny a mieru sa pracovalo aj medzi voličmi, tak, samozrejme, aj samotní kandidáti nejakým spôsobom tieto pojmy vnímali a Ivan Korčok nemal akým iným spôsobom prejavovať svoje emócie, takže nechal ich voľný priechod práve týmto vyjadrením.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Kde Korčok urobil chybu v kampani?
Nehovoril by som o chybe. Jednoducho, Ivan Korčok narazil na politickú realitu. Napriek svojmu neúspechu dosiahol skvelý výsledok. Podporilo viac ako 1,2 milióna voličov. Čo naozaj bol presne taký istý počet, ako získali dovedna opozičné politické strany pred pol rokom v parlamentných voľbách. Sú to limity, ktoré nedokázal prekročiť, pretože vládna koalícia a protikandidát mu dali nálepku alebo v úvodzovkách psiu hlavu vojnového štváča. To rozhodlo. Myslím si, že Ivan Korčok mal možno okolo seba lepší tím ako Peter Pellegrini, lebo urobiť z menej známeho diplomata veľmi sebavedomého kandidáta do druhého kola, nie je niečo, čo je úplne samozrejmé a prirodzené. V každom prípade jeho tím ale trošku možno práve pred tým druhým kolom podcenil tie pojmy vojny a mieru, lebo naozaj Peter Pellegrini, ale aj strany Smer, SNS, Hlas veľmi intenzívne s týmto pracovali. Súčasne si Ivan Korčok musel byť vedomý, že jednoducho naozaj práve jeho protikandidáta podporia voliči vládnych politických strán, ktorí k týmto stranám inklinujú dlhodobo. Sú to historické politické strany, ktoré majú regionálne štruktúry. Práve opozičným politickým stranám táto výbava chýba. Predsa len, voliči opozičných politických strán sú menej ukotvení v prostredí týchto politických strán. Je tam takzvaná vysoká volatilita – to znamená, že voliči „voľne putujú“ od volieb k voľbám, a to bolo niečo, na čo narazil práve Ivan Korčok. Súčasne ako hovoríme, že je síce porazený, treba povedať, že tých 1,2 milióna hlasov je najväčšia podpora akéhokoľvek opozičného prezidentského kandidáta za celých zhruba dvadsať rokov. Ani Zuzane Čaputovej, ani Andrejovi Kiskovi sa nepodarilo zmobilizovať až toľko voličov na svoju podporu.
O Korčokovi a jeho budúcnosti
Ako hovoríte, pán Korčok získal 1,2 milióna hlasov, prakticky pár minút po výsledkoch sa objavili úvahy o tom, čo s týmito hlasmi. Zatiaľ si teda chce pán Korčok zobrať čas, aby porozmýšľal. Čo by podľa vás znamenalo, ak by sa rozhodol vstúpiť do tej straníckej politiky? Poprel by nejakým spôsobom to, že sa profiloval ako výrazne nestranícky kandidát?
Je to otázka nasledujúcich mesiacov a rozhodnutí Ivana Korčoka. Faktom je, že, áno, medzi 1,2 milióna hlasmi sú prirodzene terajší voliči opozičných politických strán, ale ako som hovoril, nie sú riadne v týchto stranách ukotvení. Nazdávam sa, že ak by Ivan Korčok ešte s ďalšími umiernenými konzervatívcami a liberálmi prišli s ponukou štandardnej občiansko-demokratickej strany alebo strany umiernených konzervatívcov a liberálov, dokázali by výrazne osloviť práve voličov opozičných strán – tak Progresívneho Slovenska, ako aj SaS. Keď si spomenieme na to, kto podporil PS v minulých parlamentných voľbách, tak to boli často voliči, ktorí nepodporili PS kvôli ideológii a riešeniam, ale ako politickú stranu, ktorá sa v podstate profilovala ako hlavný opozičný líder alebo oponent práve tých strán, ktoré skončili po voľbách vo vláde. To, že PS malo okolo 19 percent hlasov, neznamená, že tam nie sú voliči, ktorí by sa nedokázali stotožniť aj s o niečo konzervatívnejšími politickými stranami. Naozaj je to o tom, v úvodzovkách, ako sa Ivan Korčok vyspí zo svojej možno politickej volebnej depresie, ako dlho bude odznievať a akú veľkú chuť bude mať na revanš voči súčasnej vládnej koalícii.
Mala by nejaká nová strana, ak by ju hypoteticky založil, šancu v slovenskom politickom priestore? Nebolo by to možno nejaké ďalšie trieštenie?
Do istej miery trieštenie áno, ale keď sa pozrieme na to, ako vyzerajú opozičné rady, aké sú tam strany – hnutie Slovensko, SaS, to nie sú štandardné masové politické strany s regionálnymi štruktúrami. Majú veľké deficity svojho vlastného vnútrostraníckeho politického života. Dajú sa akoby degradovať na úroveň politických eseročiek. Myslím si, že to, čo umožnilo víťazstvo Petrovi Pellegrinimu v druhom kole prezidentských volieb bolo to, že ho práve podporili masové strany s regionálnymi štruktúrami. To znamená, že ak chce byť politická opozícia v tejto krajine niekedy úspešná, naozaj musí veľmi trpezlivo budovať členskú základňu v regiónoch. Pokiaľ by sa touto síce náročnejšou a zdĺhavou cestou predsa len chcel vydať Ivan Korčok s tým, že ide budovať povedzme stredovú stranu medzi konzervatívcami a liberálmi, myslím si, že dopyt aj nejaký pozitívny ohlas by takáto strana mohla mať, a pokojne by to mohlo byť aj dvojciferné číslo, ktoré by teoreticky mohla získať vo voľbách o nejaké tri-štyri roky.
O budúcnosti Hlasu a Pellegrinim ako prezidentovi
Čo znamená, že Slovensko si zvolilo Petra Pellegriniho? Budeme tu mať po dvoch prezidentských obdobiach hladkú spoluprácu medzi Úradom vlády a Prezidentským palácom, alebo očakávate, že sa Peter Pellegrini, teraz, keď je po kampani, dokáže vyhraniť voči premiérovi v prípadoch, keď to uzná za vhodné, ako sám hovoril?
Myslím si, že pokiaľ sa bude Peter Pellegrini vymedzovať voči vláde, tak to bude skôr také kozmetické vymedzovanie sa. Existujú úvahy o tom, či bude Peter Pellegrini nasledovať osud alebo vzor Michala Kováča. Myslím si, že tento model to nebude. Myslím si, že Peter Pellegrini sa bude viac podobať pri výkone svojho úradu Ivanovi Gašparovičovi, ktorý naozaj umožňoval veľmi hladkú spoluprácu medzi Úradom vlády a Prezidentským palácom. Bol by som veľmi prekvapený, ak by sa Peter Pellegrini odpútal od svojich bývalých priateľov, partnerov, blízkych ľudí z prostredia politiky a išiel si nejakou sólo cestou – teda, že by spravil to, čoho sa v úvodzovkách obávajú na Súmračnej. Obávajú sa toho, že kto zradil raz, zradí opäť, ale v tomto prípade to asi nebude také akútne. Myslím si, že Pellegrini ostane pevnou súčasťou vládneho tábora, ako teraz.
Aj pán Schuster hovoril, že aj on sa odpútal od svojej strany, prestal s ňou komunikovať. Ak by to nakoniec urobil, že by sa odpútal, čo by to znamenalo pre jeho kariéru?
Dá sa to ťažko modelovať, je to ťažké predvídať, v čom všetkom by sa dokázal odpútať od svojej materskej politickej strany alebo materských politických strán, alebo tých, ktorí ho podporovali. Obávam sa, že by mu to ťažko veril opozičný tábor, pretože Peter Pellegrini si už vybral 1. októbra 2023, keď veľmi rýchlo vhupol do vládnej koalície so Smerom. Dnes sme videli, že uspel s podporou vládnych politických strán Smer, Hlas a SNS. Myslím si, že nikto by mu to v prostredí opozičných politických strán alebo nejakých opozičných subjektov neuveril.
Vypiplal si pán Fico svojho prezidenta? Sám povedal, že mu Pellegrini vďačí za všetky funkcie od poslanca až po premiéra.
Dovolím si povedať, že určite áno. Síce dnes ráno hovoril Robert Fico že „áno, Peter, tak teraz si to môžeš povedať, že takto sa to robí, do psej matere“, no v tom videu, kde hovoril Robert Fico o tom, že on z urobil z Petra Pellegriniho ministra školstva, predsedu parlamentu, predsedu vlády a tak ďalej, tak áno, môže si po včerajšku počet funkcií zadokladovať, že urobil z Petra Pellegriniho do veľkej miery aj prezidenta Slovenskej republiky.
Čo znamenajú tieto výsledky pre stranu Hlas? Ešte stále nevieme, kto Petra Pellegriniho nahradí. Pravdepodobne to bude niektorý z jeho podpredsedov. Prežije strana alebo dopadne tak, ako hovorí, že ju Smer pohltí?
Dá sa očakávať, že na čelo strany a parlamentu sa postaví niekto z dvojice Richard Raši a Denisa Saková. Je dosť možné, že si to aj rozdelia, že jeden bude zastávať ústavný post a druhý stranícku funkciu. Nemyslím si, že by v tejto chvíli obaja dokázali zastávať plnohodnotne obidve funkcie. Príde mi to ako menej pravdepodobný model, aj keď ho neviem úplne vylúčiť. Skôr si myslím, že si budú chcieť tieto funkcie rozdeliť. V každom prípade, hoci je vo vedení Hlasu viacero skúsených a aj talentovaných politikov, úprimne tam nevidím nikoho s líderskými črtami, ako bol Peter Pellegrini. Takže si myslím, že v tomto sa opäť naplnia slová Roberta Fica, ktorý na minuloročnom sneme strany hovoril o prekresľovaní politickej mapy Slovenska. Predpokladám, že hoci to dnes všetci predstavitelia Hlasu unisono popierajú, príde k pohlteniu Hlasu Smerom.
Čítajte viac Korčok: Urobili zo mňa vojnového kandidáta, to je podpásovka. Hazardujete s krajinou a zašli ste priďaleko
Očakávate možno nejakú rekonštrukciu v koalícii?
Predpokladám, že národniari sa nesmelo ozvú a možno aj ráznejšie, že teda očakávajú post predsedu parlamentu. Budú sa pravdepodobne vyjadrovať v tom zmysle, že každý z predstaviteľov koaličných strán má mať nejakú najvyššiu ústavnú funkciu, ale znenie koaličnej zmluvy je iné a už doteraz sa jednoznačne strana Hlas vyjadrovala, že jednoducho výsledky prezidentských volieb na rozdelení postov v štáte nebudú mať žiadny vplyv. To znamená, že ak si bude Andrej Danko napríklad nárokovať post predsedu parlamentu, myslím si, že v tomto mu určite zvyšní koaliční partneri nebudú vychádzať v ústrety.
O tom, čo hovoria voľby o Slovensku
My sa vlastne rozprávame skôr o takej budúcnosti, o nejakých hypotetických veciach, ale faktom je, že napriek tomu, čo sa ozýva v spoločnosti, napriek protestom, mobilizácii aj pred parlamentnými voľbami… Faktom je, že Smer vyhral, zložil koalíciu, Peter Pellegrini vyhral, je prezidentom. Ako sa hovorí, hlas ľudu, hlas boží. Čo teda tieto výsledky hovoria o Slovensku?
Hovoria o tom, že voličské správanie na Slovensku sa prakticky nemení za niekoľko posledných desiatok rokov. Môžeme vnímať, že rozdelenie spoločnosti, ktoré sa vykryštalizovalo v 90. rokoch, veľmi poznačila povedzme aj ponovembrová ekonomická sociálna transformácia. To rozdelenie Slovenska zostáva takmer totožné. My tu máme takmer takú istú politickú mapu ako mu bolo dajme tomu v 90. rokoch, kde boli okresy a kraje, kde jednoznačne dominovalo HZDS a dnes v tých istých krajoch dominuje Smer spoločne s Hlasom, prípadne s SNS. Napriek tomu, že tu máme takéto rozdelenie voličov, naozaj vidím veľké rezervy v tom, že pokiaľ má akýkoľvek opozičný politik smelé plány a vízie, ako zmeniť Slovensko, ako získať moc, tak jednoducho opozičné politické strany si naozaj nerobia domácu úlohu. Podceňujú to, ako majú vôbec fungovať politické strany. Smer a povedzme SNS sú politické strany, ktoré fungujú 25 rokov, prešli rôznymi etapami vývoja, ale či s nimi sympatizujeme, alebo nie, sú to strany, ktoré majú svoje rituály, stretávajú sa na rôznych matičiarskych výročiach, historických výročiach. Vieme, že Smer organizuje MDŽ… Sú to pravidelné politické rituály, ktoré slúžia na utužovanie straníckej základe a sympatizantov a utvrdzujú si vlastnú politickú identitu. Opozičné politické strany nemajú prakticky žiadne politické rituály. Nahrádzajú to len práve tie protesty v čase, keď príde v spoločnosti nejaký problém. Keď máme pocit, že je ohrozený právny štát alebo demokracia, ale medzičasom tam nič iné nie je. Ak chcú liberálnejší, občianski alebo povedzme progresívni politici uspieť v ďalších voľbách, tak sa musia venovať najskôr úlohám vybudovať silné politické strany v regiónoch a potom možno s veľkým otáznikom môže dôjsť aj k zmene voličského správania, ale bez toho to nepôjde.
Sú tu naozaj strany, ktoré sú tu dlhé roky, majú silné štruktúry, ale možno v kontexte toho, čo sa stalo pred šiestimi rokmi, keď došlo k vražde novinára, prenikli na verejnosť viaceré kauzy… Bol to zlom a ani tento zlom vlastne voličským správaním nepohol. Čo to znamená v tomto kontexte?
Treba povedať, že naozaj vražda Jána a Martiny výrazným spôsobom lomcovala emóciami, lomcovala celou krajinou. Bol to jeden z významných míľnikov našich súčasných dejín. Lenže dva roky po tom, čo sa udiala táto vražda, prišli parlamentné voľby a tam si Slováci vybrali neštandardného politika Igora Matoviča, ktorý do roka prišiel o svoj premiérsky post. Jednoducho, jeho vládna koalícia a jeho politickí partneri toho veľmi veľa pokazili. Tá vláda sa stala jednou z najnepopulárnejších v politických dejinách a doviedla to tak ďaleko, že pomohla Robertovi Ficovi rehabilitovať sa. Pokiaľ teda môžeme hovoriť o tom, čo rozhodlo o výsledkoch volieb prezidenta v roku 2024, tak sú to presne aj okolnosti správania ešte minulých vlád. Paradoxne to bolo vidieť. Keď sme mali možnosť pozorovať dianie pred druhým kolom volieb v štábe Ivana Korčoka, tak práve tí najneúspešnejší a najnepopulárnejší politici boli práve v jeho volebnom štábe. Videli sme tam vedenie hnutia Slovensko, Demokratov, Mikuláša Dzurindu, ktorému ešte stále Slováci nezabudli jeho politickú minulosť. Takže obklopiť sa týmito ľuďmi bolo zradné aj pre Ivana Korčoka.