V mladších generáciách Hložníkovcov sú aj ďalší výtvarníci, ale títo dvaja bratia patrili ku generácii, ktorá vytvorila základ moderného slovenského umenia. Meno Hložník je stále pojmom. A to nielen výtvarným, ale aj etickým.
„Učil ma profesor Vincent Hložník,“ spomína výtvarníčka Naďa Rappensbergerová-Jankovičová. „Vštepil do nás svojich žiakov hodnoty humanity, cítili sme jeho ušľachtilosť, láskavosť a na to sa nedá zabudnúť. A takí boli obaja bratia. V dnešných časoch, keď sa tieto hodnoty zo vzťahov vytrácajú, si odkaz Hložníkovcov o to viac cením.“
O Vincentovi ani o Ferdinandovi nezostalo veľa historiek. Žili usporiadaným životom, boli skôr tichí a najradšej sa venovali svojej práci. V nej išli do filozofických hĺbok, zaujímala ich ľudská dráma.
„Na svoj prvý kontakt s dielom Ferdinanda Hložníka si veľmi dobre pamätám,“ hovorí kunsthistorik Fedor Kriška. „Bolo to asi v roku 1954, myslím, že išlo o výstavu k desiatemu výročiu SNP. Zaujímavé bolo, že veľkú výstavu mladých moderných umelcov inštalovali priamo na Filozofickej fakulte v Bratislave, na Šafárikovom námestí. Obrazy viseli všade – vo vestibule, v aule aj v posluchárňach. Ani sa vtedy nechodilo do školy, dvere boli vysadené a namiesto nich viseli závesy. Miestnosti univerzity boli slávnostne upravené, lebo vtedy ešte neboli k dispozícii iné veľké galérie. Ja som bol vtedy prvák na dejinách umenia a kolegyňa Eva Šefčáková chodila už do druhého ročníka – ona nám robila výklad. Trávili sme na výstave veľa času a mne utkveli v pamäti práve obrazy Ferdinanda Hložníka. Mal tam kolekciu partizánskych výjavov, ktoré boli na tú dobu veľmi dobré. Spomínam si tiež, ako sme chodili s bývalým riaditeľom mestskej galérie Ľudovítom Medveckým na výkup diel do ateliérov a návštevy u oboch Hložníkovcov boli vždy veľmi príjemné. Mali vždy zaujímavé veci a bola okolo nich pohoda, hoci v umení išli komplikovanejšími cestami.“
Hložníkovci pochádzali z dedinky Svederník pri Žiline. Je to dedinka pri Váhu, ktorá si zachovala charakter drevenicovej výstavby. Aj oni pochádzali z malej dreveničky. „Neviem, kde sa vzal ich veľký talent,“ hovorí znalec života a diela týchto umelcov Ľudovít Petránsky. „Sám som bol prekvapený, keď som prišiel do Svederníka, aké to bolo skromné. Spomínali, že mali strýka kolára, ktorý im pomáhal, ale tie gény, to asi išlo cez stáročia. Povedal by som, že Ferdinand bol v živote razantnejší než Vincent, ale jeho maľby boli veľmi jemné. Jemne, elegantne prišiel až na hranicu nefiguratívneho umenia a približoval sa k hlavným snahám umenia šesťdesiatych rokov. Pred dvomi rokmi mal výstavu na Zelenej ulici v Bratislave a tá nie náhodou vzbudila taký veľký záujem.“
Mohlo by sa predpokladať, že medzi bratmi vznikne rivalita. Pamätníci sa však zhodujú, že to sa neprejavilo nikdy. Dobrácki Hložníkovci boli naozaj takí zaujatí tvorbou, že sa ničím prízemným nerozptyľovali. „Ferdinand brata pravidelne navštevoval a mali vždy veľmi dobré vzťahy. Ja som sa s Ferdinandom zblížili najmä v posledných rokoch, keď mal zdravotné ťažkosti s očami a chodieval k môjmu kamarátovi profesorovi Černákovi. Poukazoval mi celý svoj vývoj, všetko čo mal v depozitári obrazov a prekvapil ma osobitým výrazom, ktorý bol iný ako u Vincenta Hložníka. Niektoré práce išli až k sureálnej polohe. Okrem toho sa venoval aj rámcovej téme slovenského, ale aj svetového umenia – Donovi Quijotovi. Je naozaj až neuveriteľné, že z tej malej dreveničky vyšli takí umelci. Keď ich vo Svederníku, už v dospelosti, raz navštívil básnik Laco Novomeský, vraj mu až vyšla slza z očí. Nechcel veriť, že to je možné.“ Áno, Hložníkovci boli jedným z prekvapení našej kultúry, zrodili sa z nedotknutej prírody a hoci sa v umení dotýkali najbolestnejších ľudských problémov, zanechali odkaz radosti.
**Výtvarník Ferdinand Hložník ** sa narodil 18. novembra 1921 vo Svederníku. Študoval na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej technickej univerzite u profesorov J. Mudrocha a M. Schurmanna (1942 – 1946). V rokoch 1947 – 1948 bol profesorom kreslenia na gymnáziu v Jure, potom, do roku 1952 profesorom na reálnom gymnáziu v Bratislave. Od roku 1952 pôsobil ako umelec na „voľnej nohe“. Bol zakladajúcim členom Skupiny 29. augusta. Jeho doménou boli krajinomaľby, ilustrácie a súbor malieb s tematikou Slovenského národného povstania. V roku 1967 získal Cenu Cypriána Majerníka a v roku 1982 mu udelili titul zaslúžilý umelec. Za svoju ilustrátorskú prácu získal v roku 1976 na Bienále ilustrácií Bratislava Cenu Ľudovíta Fullu. Zomrel 27. februára 2006 v Bratislave.
