Jej ordinácia bývala v dome na začiatku Laurinskej ulice a dojem z pani doktorky bol nezabudnuteľný – dominantná osobnosť, čierne, na hladko učesané lesklé vlasy, v strede rozdelené prísnou cestičkou. Mala vynikajúcu odbornú povesť a vedela sa prihovoriť deťom s autoritou, ale aj láskavo.
Peter Ševčovič sa na mamu nepodobal, nemal tie havranie hladké vlasy, ale zdedil po nej vzťah k medicíne. Medicínu aj vyštudoval, ale byť promovaný nemohol, lebo to boli roky päťdesiate a jeho kádrový profil nevyhovoval. Po revolúcii sa veľmi tešil, lebo titul mu bol dodatočne priznaný a on bol rehabilitovaný. Medzitým však ubehol život… Našťastie, Peter Ševčovič mal aj talent na písanie a tento talent uplatnil. Vydával knihy, písal scenáre. Tešil sa aj z tejto práce a dobre „zapadol“ medzi spisovateľov. Bol kamarátsky a bol gurmánom života – o všetko sa zaujímal, rád ochutnával, rád sa stretal s priateľmi. Rád pískal na drevenej píšťale, ktorá patrila medzi jeho najobľúbenejšie veci. Navždy si zachoval niečo z toho dieťaťa z dobrej rodiny: mal spôsoby, vzdelanie, mal v sebe niečo fajnového, niečo, čo mu mohlo zaručiť veľmi dobrý životný štart. Ale práve vtedy prišiel od života aj prvý podraz – zmarené štúdium.
Pocítil nedôveru voči sebe preto, že jeho rodina bola úspešná, že mala bohatú históriu a niečo znamenala. Zdalo sa, že Peter Ševčovič mal v sebe vždy trocha smútku, nostalgie, a určitej ostražitosti, že táto rana sa zabudnúť nedala. Ani nasledujúce roky života totiž neprežil v spoločnosti, ktorá by uznávala výnimočné rodokmene. S tým sa radšej nebolo treba vyťahovať, skôr to bol hendikep. V závere života zasa smútil za väčšími možnosťami publikovania, ako mnohí jeho kolegovia, a keď potom mohol vydať knižky o Bratislave, o receptoch, o prešpurských receptoch a vodníkoch, bolo to pre neho veľké šťastie a zadosťučinenie. Tam mohol zužitkovať aj to, čo vedel z domu, zo svojej zaujímavej rodiny, z prostredia, v ktorom vyrastal. Bolo to, ako keby písal vlastný životopis.
Peter Ševčovič mal šťastie na životnú partnerku. Elegantná, urastená Hana Špálová mu bola celoživotnou láskou, priateľkou i oporou. To ona vzala Petrove prvé poviedky a zaniesla ich do redakcie Mladej tvorby. Texty uverejnili a osud Petra Ševčoviča sa začal uberať novou cestou. Stal sa spisovateľom a dramatikom, žena bývala jeho prvou čitateľkou.
„Nikdy však neprestal byť ani lekárom, pre nás priateľov ordinoval dobrými radami,“ spomína celoživotná rodinná priateľka, pedagogička a publicistka Zlata Černilová. „Mohla som mu zatelefonovať kedykoľvek, aj o pol noci, nikdy nepovedal, že nemá čas. Vždy mi pekne vysvetlil, čo ma trápilo, vyložil mi to vo všetkých súvislostiach. Vedel všetko o enzýmoch, o krvinkách, o tom ako to v ľudskom organizme funguje a ako spisovateľ vedel o tom pekne hovoriť. Mňa okolie ohovára, že som troška aj hypochonder, ale Peter mal vždy pre mňa pochopenie a ochotu, trpezlivo ma vypočul. Mal však aj svojský humor a niekedy ma najprv strašil: "No, je to s tebou veľmi veľmi zlé!“ Poznala som ho od študentských čias, lebo s jeho budúcou manželkou Hanou som bývala v jednej internátnej izbe. Peter tam za ňou prichádzal a bol vždy veľmi milý. Obdivovali sme jeho galantnosť a vzdelanie. Bol to veľmi kultivovaný pán. Neskôr sme sa priatelili aj ako rodiny, môj muž má rád históriu a s nikým si tak dobre o nej nepodebatoval ako vždy s ním. Peter bol človek s obrovským rozhľadom. Zaujímavé je, že takýto človek aj rád a dobre varil: u nich bolo vždy niečo dobré pripravené, nátierky, paštéty, koláče. Bol aj v tomto smere tvorivý a vedel viac než iní ľudia: ako zaobchádzať s potravinami, čo koľko vydrží v chladničke, ako zachrániť znehodnotenú potravinu, čo s čím kombinovať a pod. Bol aj veľký hubár. Žiaľ, v posledných rokoch už zle chodil, a tak nemohol navštevovať obľúbený hríbový lesík v Budmericiach… Keď sme boli na poslednom krste jeho knihy, už veľmi namáhavo chodil… Ešte na tom krste sa však tešil, že pôjde vnukovi na stužkovú. Mal s dcérou a vnúčatami krásny vzťah."
Peter Ševčovič nemohol zrejme uplatniť všetko, na čo mal, lebo ľudský osud sa vždy musí napasovať do toho prostredia, do ktorého sa narodí. Bol však určite aj tak šťastný. Mal dcéru Katku, vnúčatá, mal rád Bratislavu, Budmerice, kolegov, mal krásne manželstvo. Jeho život bol naplnený a aj smrť k nemu bola láskavá: prišla k nemu náhle a nenápadne. Zosnul tíško vo svojej rodnej Bratislave a na pultoch kníhkupectiev zostali ešte jeho čerstvé a úspešné knižky… On sám mal vraj rád svoju knižku Tretinový chlap, do ktorej asi najviac premietol seba.
**Peter Ševčovič ** sa narodil 16. marca 1935 v Bratislave. Vyštudoval medicínu a pražskú FAMU, pracoval vo filme, v Slovenskej televízii, prednášal autorskú tvorbu na bratislavskej VŠMU. Písal knihy pre deti a mládež, divadelné hry, bol dlhoročným dramaturgom Slovenskej televízie, z jeho tvorby sú známe Balada o uznaní (1976), Príbeh o Fatime a Omarovi (1976), Kamarátka pre nás dvoch (1977).Chlap prezývaný Brumteles (1981). V roku 2000 vydal netradičnú kuchársku knihu Z kuchyne starého Prešporka plnú receptov a kuriozít z prostredia starej Bratislavy. Na túto knihu nadviazalo rozprávanie Z kuchyne prešporských vodníkov. Ožili v nej doteraz neznáme príbehy, ktoré si rozprávali a zapisovali starí Prešporčania. Peter Ševčovič zomrel v Bratislave 14. apríla 2006.
