Čumí pod sukne už desať rokov

Čo keby tak z ulíc zmizli Čumil, Schöner Naci a Napoleonský vojak? Japonským turistom by z hodinovej návštevy nezostala vari žiadna veselá fotospomienka na Bratislavu, Angličania by v meste pomaly nemali o čo zavadiť a Výskumný ústav zváračský by sa isto nudil. A vôbec, gýče-negýče, z korza by sa zrejme vytratil úsmev. Pritom spomínaní traja páni majú práve dnes právo si niekam odskočiť. Slávia totiž svoje desiate narodeniny.

26.07.2007 13:08
Čumil, Bratislava
Ilustračné foto
debata

Korzo party. 26. júla 1997. Na zrekonštruovanej Panskej a Michalskej ulici sa tlačí asi 30-tisíc ľudí zvedavých na „počatie“ troch úsmevných figúrok. Najobdivovanejším je stále Čumil. „Diváci sa zvyčajne delia na dve polovice – jedným sa socha páči a druhým nie. Čumil však prekonal všetky moje očakávania, zaujímajú sa oňho po celom svete,“ prezradil jeho „otec“, sochár Viktor Hulík.

Zahraničné médiá o Čumilovi naozaj napísali mnoho. A mnoho z toho samotný autor ani len netušil. Podľa reportáže o Bratislave uverejnenej v denníku Wall Street Journal je Čumil pomníkom pre vodcu odboja proti sovietskej okupácii v roku 1968. The Slovak Spectator ide v histórii dokonca ďalej. „Čumil sa počas bombardovania za druhej svetovej vojny skrýval v kanáloch. Keď sa vojna skončila, mohol konečne vyliezť zo svojho úkrytu, a preto sa vlastne tak usmieva.“

Trafili do čierneho? Ktohovie. „Je to na každého fantázii,“ smial sa Hulík. Pre neho je to stále len anonymná figúrka. „Hoci je to trochu aj spomienka na atmosféru bratislavského korza v 60. rokoch. Keď som bol ešte chlapec a dievčatá začali nosiť minisukne.“

Podľa autora ďalších dvoch jubilantov, Napoleonského vojaka a Schöne Naciho, sa však pôvodne zmýšľaný úsmev ustálil skôr na úškrne. „Dozvedel som sa o niektorých plytkých výkladoch našich sôch. Mrzí ma, že ich často ničia vandali,“ povedal sochár Juraj Meliš. Čumilovi pred ôsmimi rokmi taliansky šofér odrazil hlavu. Odvtedy ho chráni dopravná značka s nápisom Man At Work. Schöner Nácimu zas ktosi vyfúkol klobúk či dokonca amputoval ruku.

Istotne to nie je to príjemná odmena za namáhavú prácu. „Vyberali sme z množstva historických a pre toto mesto charakteristických postavičiek. Tieto tri mali byť len začiatkom. Potom to však zamrzlo a nerobili sme už ďalšie sochy,“ objasnil Meliš. Bratislavským centrom sa tak zrejme už nikdy nepreženú bronzové turecké či tatárske hordy, turistov už nepobaví richtárka zamurovaná pre neveru. Škoda?

Čumil sa už celé desaťročie venuje príjemnej špionáži na rohu Rybnej brány a Panskej ulice.

debata chyba