Krematórium nemá na smiech moratórium

Dokážu sa ľudia, čo ich smrť živí, v práci usmievať? Smiať? "Viete, mohol by som vám vyrozprávať stovky historiek, o ktorých by aj farár radšej nemal vedieť..." Mohol by, no nesmie. Musí zostať férový voči príbuzným ľudí, ktorých tu spopolnili. Michal Merva, vedúci bratislavského krematória, sa preto rozhovorí radšej... o umení.

09.03.2008 17:52
Michal Merva Foto: ,
"Poď, bude to zaujímavé," lákal priateľ Michala Mervu pred rokmi na prácu vedúceho krematória. Dnes o nej hovorí, že je to robota ako každá iná. Človek si zvykne aj na smrť.
debata

Predovšetkým je dirigent. V jeho orchestri hrajú aranžérky kytíc, vodiči, obradníci, sadoví robotníci, paliči. „Ja dohliadam na načasovanie, určujem scenár, skladám atmosféru.“ Ladí slovnú rozlúčku, s pozostalými vyberá v kancelárii básne, Čižmárik, Kostra, Sailer, Rábindranáth Thákur, listuje v zozname najobľúbenejších skladieb, Schubert – Ave Maria, Verdi – Nabucco, Mozart – Requiem. „Výber je pestrý, ako aj vkus našich zákazníkov. Pustíme im aj vlastné pesničky, no malo by to byť dôstojné.“ A predsa sa raz objavil ktosi s pesničkou Jede, jede mašinka, kouří se jí z komínka…

Zo smrti si radi strieľajú aj tí, čo často strieľajú. Vojaci, policajti, poľovníci. Niekedy sa snažia kolegovi na „druhú stranu“ prepašovať patrónu. Pre istotu…? „V peci potom dokáže narobiť riadnu "paseku“. Všetkých uniformovaných preto vopred upozorňujem, aby do truhly dávali len vypálený náboj." Aj dobre vypálená slivovica v sklenenej fľaši, akokoľvek dobre mienená, by sa mala spotrebovať radšej až na kare.

Popri všetkom dirigovaní času, poriadku, čistoty, hygieny, úctivosti a vážnosti diela zvaného pohreb, je Merva zároveň aj dôstojným divákom. Biela, čierna, čierna, čierna. Košeľa, oblek, topánky, motýlik. Čierny klobúk si zo šedivej hlavy sníma precízne, naučeným pohybom. Pery sa mu pohybujú pomaly, hovorí premyslene, vari v každej vete urobí dlhú pauzu. Zvláštnu pauzu, pri ktorej sa mu rozširujú zreničky. „Nie. Ten opakujúci sa pohľad… neotupil cit. Ani… príliš neprehĺbil súcit. Hýbe to aj s nami, zložíme čiapku, no ideme ďalej.“

Z vedra pod pecou naplneného klincami, nespálenými zvyškami po kremácii, vytiahne prehnutý kus železa zakončený guľou. Bedrový kĺb. Uškrnie sa. „Hm, niekto na to čaká celé roky…“ Hodí ho späť. A ide ďalej.

Nikam sa však neponáhľa, napokon, ako všetci tí, čo vstúpia na toto miesto. „Pred majestátom smrti sa skloní každý. A každý sa s touto obrovskou a ťaživou pokorou vyrovnáva rôzne.“ Ázijčania polievajú vodkou okolie katafalku, kladú ryžu, ovocie na obetné stoly, zapaľujú vonné tyčinky. Východniari silno a nahlas plačú. A pohrebníci, ktorí ich pri tom sprevádzajú, sú smutní. Aj musia, aj sa neubránia.

debata chyba
Flowers