Pradiarenské stroje, ktoré vysťahovali pred štyrmi rokmi, vystriedali maliarske stojany a podstavce na sochy. „Tieto priestory sú ako stvorené pre umenie. Ich výnimočnú atmosféru dotvárajú úžasné stĺpy a vysoké okná. Je to architektonický skvost,“ hovorí maliar Miroslav Gábriš a ukazuje výhľad na Bratislavský hrad. Gábriš je zároveň kurátorom multimediálnej výstavy, ktorú otvorili vo veľkej hale na poschodí. Storočnými niťami symbolicky spája trinástich nadšencov, ktorí sa nasťahovali do inšpiratívnych priestorov cvernovky.
„Málokto tuší, čo sa dnes v storočných halách fabriky skrýva. Má svojho neodolateľného ducha,“ pripája sa aj Patrícia Pešková. V továrni má ateliér dizajnu interiérov.
Medzi maľbami, sochami, fotografiami či videoart inštaláciami nájdu návštevníci napríklad aj expozíciu európsky známeho maliara Michala Černušáka či prierez tvorbou sklára Ivana Illovského. I keď výstava potrvá len niekoľko dní, kurátor Miroslav Gábriš verí, že továreň raz bude mať aj svoju stálu výstavnú sieň.
Spoločnosť, ktorá budovu vlastní, jej ešte v januári pripravovala ničivý ortieľ. Chcela ju zbúrať. Vtom sa ohlásili pamiatkari, ktorí továreň vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Hovorca rezortu kultúry Jozef Bednár spresnil, že hlavný továrenský objekt je pod ochranou pamiatkového fondu od apríla. Dnes investor mladých podporuje nízkym nájomným.
História fabriky siaha do roku 1909, keď sa viedenskí obchodníci Juraj Richter a Jozef Salcher spojili s anglickým výrobcom nití firmou Coats a spoločne založili Uhorskú cvernovú továreň. Bola najväčšou fabrikou na cverny v Rakúsko-Uhorsku, zamestnávala okolo 800 robotníkov. Spolu s pradiarňou na Trnavskej ceste prešla názvami Danubius, Danubia, Závody MDŽ a Bratislavská cvernová továreň.
