Takmer dvestoročné náhrobné kamene sú neskutočne rozkývané. Zosúvajú sa na každú svetovú stranu. Medzi hrobmi i priamo po nich pobehuje asi 60-kilogramový Bari, kríženec boxera.
„Bari, poď sem,“ kričí na neho správkyňa cintorína Mária Rajnáková. Aby prestal vrčať, hádže mu bravčovú kostičku. Priamo tam, v malom domčeku, ďaleko od mesta, býva sama a Bari ju stráži. A nie je jej jediným psom.
Okrem brvna je medzi hrobmi veľa prekážok, o ktoré sa dá potknúť. Hrdzavé plechovky, špinavé igelity, kusy skla či staré rámy okien. Na jednom hrobe je uložené náradie na prepravu ťažkého nákladu. Na pieskovcovom náhrobníku si od leta našiel miesto prebytočný koberec. Po každom daždi sa tam suší.
Aj iné miesta posledného odpočinku správkyňa využila netradične. Vzácne náhrobky slúžia ako stojany na hadice, drôty či vedrá. Uličku narúša spadnutý kotol s popolom. Ako päsť na oko pôsobí na pietnom mieste cirkulárka. „Syn tu niekedy majstruje,“ vysvetľuje Rajnáková.
To nie je všetko. Priestor medzi hrobmi zaberá búdka z nepremokavej plachty. Hadica zo sprchy, zavesená na najbližšom náhrobnom kameni, prezrádza, že ide o provizórnu kúpeľňu.
Zub času odhryzol z viacerých náhrobkov z ružového pieskovca. Niektoré hroby sa prepadli do hlbokej jamy.
„Už dvadsať rokov sa na obnovu hľadajú peniaze a ešte sa nenašli,“ hovorí úprimne správkyňa.
Na tento cintorín chodí málo ľudí. Pri chladnom kameni náhrobku Adolfa Schlusslera sa jeho príbuzná rozplakala.
V Trnave je ešte jeden židovský cintorín. Tam stoja náhrobné kamene rovno ako vojaci v rade. „Keď padajú, manžel ich napravuje,“ hovorí manželka tamojšieho správcu Katarína Ružarovská.