Keramiku naučili Modranov maľovať starí habáni. Majstri už nepribúdajú

12.08.2009 14:47
keramika, modrany
V modranskej dielni sa naplno pracuje len tri dni v týždni. Celá výroba stále prebieha ručne. Autor:

Spoza otvárajúcich sa dverí príjemne zavanie zabudnutý svet. Chladné múry ukrývajú zásobníky s horninou zvanou kaolín. Hojne ju poskytujú okolité malokarpatské úbočia. Oproti stoja bubnové mlyny a kalolis, ktoré vzácnu surovinu dokážu upraviť na tvárnu hlinu.

Všade cítiť človeka, ktorý ten polotovar vzápätí s láskou tvaroval, vypaľoval v horúcej peci, polieval glazúrou, jemným štetcom naň maľoval ornamenty a opäť ho vypaľoval. Výsledkom sú bohato zdobené taniere, šálky, džbániky, vázy, črpáky, čutory, košíčky, svietniky, figurálne plastiky, ozdobné plakety. Ale aj pekáče na hydinu a iný úžitkový riad, stavebné dlaždice, výparníky na radiátory, kachliarske prvky, črepníky, popisné čísla na domy…

Hľadáme najkrajšie miesta Slovenska.
Hľadáme najkrajšie miesta Slovenska.

V Múzeu keramiky v Modre sa možno podrobne zoznámiť s jej výrobou od počiatku až po finále. „Vyrástlo na troskách historickej manufaktúry, z ktorej zostali len holé hradby, hoci bola národnou kultúrnou pamiatkou,“ približuje Štefan Gregorička, správca múzea a vlastník miestneho hotela Majolika, ktorého je súčasťou.

Modrá je len keramika. Modra nie

Pôvod slova „majolika“ treba hľadať v španielčine. „Mallorca“ rovná sa pestrofarebná keramika. A názov Modra, mimochodom, zase vôbec nesúvisí s modrou farbou. Hoci tá patrí k najpoužívanejším pri výrobe miestnej keramiky. Mestečko sa kedysi volalo Modor, z nemeckého „močiar“. Práve mokrade menili naplaveniny z vrchov na kaolín.

Korene výroby modranskej keramiky siahajú do 14. storočia. V roku 1636 vznikol v meste hrnčiarsky a keramikársky cech. V 17. a 18. storočí tadiaľ vandrovali tovariši z Čiech, Moravy, Sliezska, Rakúska a Bavorska, poniektorí sa v Modre aj usadili. Rozvoju remesla výrazne pomohli habáni, keramikári vyhnaní z Nemecka, ktorí sa v 30. rokoch 19. storočia usídlili na Záhorí či v Dolnom Rakúsku. „Habáni poznali oveľa náročnejšie postupy výroby majoliky – fajansy. Začali ich uplatňovať aj v novej domovine,“ spomenie Gregorička.

Hlina z modranských ložísk sa tri roky suší v...
Hlina z modranských ložísk sa tri roky suší v zásobníkoch. Potom sa zomelie na jemnú kašu, ktorú keramikári v tuhšom stave tvárnia na hrnčiarskom kruhu. Autor: Ľuboš Pilc

Kredit cechu v roku 1883 ešte zvýšil keramikár Jozef Mičko, keď v Modre zriadil keramicko-priemyselné učilište. „Sám majster Mičko získal skúsenosti v Rakúsku. Žiakov učil rozkresľovať vzory, pracovať s farbami, zasväcoval ich do fachu,“ pokračuje správca.

Začiatky 20. storočia síce pre modranských keramikárov neboli veľmi „úrodné“. Na istý čas museli svoju dielňu aj zatvoriť. Potom však prišiel obrat. A s ním uznania a ocenenia na medzinárodných výstavách. Napríklad medaila Grand Prix získaná v roku 1925 v Paríži a o rok neskôr vo Filadelfii, či zlatá medaila z Barcelony v roku 1929. Výrobný podnik sa zväčšoval a v roku 1952 sa ustálil pod názvom Slovenská ľudová majolika. Pod ním vstúpil aj do zväzu výrobných družstiev.

Heřman Landsfeld, Viliam Peško, Ján Bázlik, Ignác Bizmayer, Michal Petráš… Dávno mŕtvi, ale aj ešte žijúci modranskí majstri majú v múzeu vyhradené čestné miesto. S vlastným portrétom, životopisom a ukážkami z tvorby.

Praží sa aj pri tisíc stupňoch

Po zamatovej revolúcii si zamestnanci podniku založili samostatné ľudovoumelecké výrobné družstvo. „Žiaľ, už dvadsiaty rok sa nevedia pohnúť z miesta. Trh zaplavili pochybné výrobky z Číny, kaolín sa na Slovensko dováža z Nemecka, hoci doma ho máme na tony. A učilište zaniklo…“ vzdychne si Gregorička.

V súčasnej dielni, ktorá funguje zhruba dva kilometre od múzea, sa preto naplno pracuje len tri dni v týždni. „Celá výroba stále prebieha ručne,“ zdôrazňuje tunajšia maliarka keramiky Jana Hrdličková. Hlinu z modranských ložísk najprv tri roky sušia v zásobníkoch. Potom ju zomelú na jemnú kašu, ktorú v tekutejšom stave odlievajú do foriem alebo v tuhšom tvárnia na hrnčiarskom kruhu.

„Normy sú tvrdé. Za deň musím vykrútiť 80 až 100 kusov misiek,“ hovorí Michal Petráš mladší, ktorý kráča v šľapajach otca keramikára. Šúľok plastickej hliny si „od oka“ rozdelí na viac kusov. Po chvíli z nich stvorí výrobky jeden ako druhý, akoby vznikli na bežiacom páse. Je v tom rutina a zvyk, ale aj nevídaná zručnosť, fortieľ, láska k remeslu. Jeho kolega Ľuboš Šimonovič vďaka týmto vlastnostiam získal aj titul majstra Slovenska v točení na kruhu.

Najtypickejší je dekór z pestrých farieb,...
Najtypickejší je dekór z pestrých farieb, ktorým sa znázorňujú najmä vinohradnícke a poľovnícke motívy. Autor: Ľuboš Pilc

Obrovské vázy tu skladajú z troch menších vykrútených kusov. Typickú „čipku“ na tanierikoch tvoria špeciálnymi vypichovadlami. Vyschnuté výrobky zaradom putujú do elektrických pecí. Mäkká a úžitková fajansa sa „praží“ pri teplotách 960 až 980 stupňov, kamenina potrebuje vyše 1 100 stupňov, záhradná keramika ešte o 400 viac. Po prvom vypálení treba všetko popolievať surovou bielou glazúrou z najemno rozomletého kremičitého piesku. Na ňu sa voľnou rukou maľujú vzory.

Farba krvi sa nepoužíva

„Niektoré chybičky v kresbe sa dajú opraviť. Niekedy však aj takmer hotová váza pre malý omyl vyjde nazmar,“ dokáže aj pri nanášaní zložitého ornamentu vysvetľovať Renáta Fričová. Pri tvorbe využíva ozdobné prvky zo vzorníka zozbieraného Heřmanom Landsfeldom na začiatku minulého storočia. Uplatňuje však aj vlastnú fantáziu. Pomaľované výrobky musia prejsť druhým výpalom, pri ktorom získajú vysoký lesk, sýtosť a trvanlivosť.

Originálna modranská majolika využíva štyri druhy základných dekórov. Najstarší, zelený vychádza z habánskej tradície. Červenú habáni nepoužívali, keďže je farbou krvi. Obľúbený je aj dekór modrý či zelený s hnedou kontúrou. Najtypickejší je však dekór z pestrých farieb (už aj s použitím červenej), ktorým sa znázorňujú najmä vinohradnícke a poľovnícke motívy.

Na pohľad krásne, ale aj praktické a užitočné keramické výrobky. Vzbudzujú obdiv, spríjemňujú každodenný život človeka. Zdravotne sú bezchybné, chránené známkou. Krása ručne vyrábanej keramiky z Modry je nadčasová. Len Slováci, zdá sa, naskočili na „moderné“ trendy. A často sa opičia za akýmkoľvek zahraničným brakom. „Našťastie, keď k nám do dielne zavíta výprava Američanov, dávajú si za oceán posielať obrovské balíky našich výrobkov,“ pochvaľuje si hotelier Štefan Gregorička.

Mesto vína a keramiky. Tie prívlastky patria Modre hádam odvtedy, čo jej v roku 1607 Rudolf II. udelil mestské práva. Leží síce mimo hlavných ciest, keďže „vláčik“ do nej jazdí iba v elánovskej pesničke. Môže však ponúknuť veľa. Udržiavané cyklotrasy, turistické chodníky, kultúrne akcie, malebné slávnosti vinobrania. Bolo by škoda, keby sa z nej práve tradícia keramiky navždy vytratila.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku