Tvrdé zákony ma pripravia o strechu, tvrdí vdova

Daniele Hajnovičovej chýbalo ešte jedno dieťa na to, aby mala nárok na vdovský dochodok. Dve deti nestačili.

Pani Hajnovičová z Mojzesova tvrdí, že sa kvôli nekompromisným pravidlám v zákonoch ocitla na hranici bezdomovectva. Sociálna poisťovňa 45-ročnej vdove zo začiatku vyplácala pozostalostný dôchodok vo výške 270 eur. To spolu s jej mesačným príjmom 320 eur ešte stačilo na pokrývanie mesačných výdavkov vo výške 450 eur.

Po roku jej však vdovské vyplácať prestali. Dôvod bol podľa nej absurdný. „Povedali mi, že nespĺňam podmienky. Nemám tri deti a nemám 52 rokov a moje dve deti sú už zaopatrené. Ako to mám vydržať do päťdesiatky?“ pýtala sa Hajnovičová. Samotný jej plat na mesačné platby už nestačí. Z neho dá 150 eur na plyn a 150 eur na splátku úveru na rekonštrukciu domu, ktorý si brali ešte ako manželia. Na lieky, jedlo, či ošatenie jej už nezostane.

Živí ju jej 78-ročná mama z približne 300-eurového dôchodku. Požičiavajú im susedia. Hajnovičová nebola nikdy nezamestnaná, už niekoľko rokov pracuje za pásom vo fabrike. Vyučená krajčírka si novú a lepšie platenú prácu nedokáže zohnať, všade ju odmietajú kvôli veku.

Platnosť pravidla o počte detí pri nárokoch na vdovský dôchodok potvrdila aj Jana Hrabková zo Sociálnej poisťovne. Podľa ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny je takéto rozlišovanie počtu detí v poriadku. Žena s tromi deťmi sa podľa ministerstva nemá šancu sa uživiť, no žena s dvomi deťmi áno. „Žena, ktorá vychovala viac detí, z dôvodu starostlivosti o ne nemohla byť zárobkovo činná a získať nárok na starobný dôchodok v takom rozsahu, ako žena, ktorá nevychovala žiadne dieťa, respektíve vychovala menej detí. Máme za to, že súčasná právna úprava vdovských dôchodkov je vyhovujúca,“ naznačila hovorkyňa Barbora Petrová.

Podľa Pavla Rafaja, advokáta z Občianskeho združenia na pomoc sirotám a vdovám, je to síce nespravodlivé, no nedá sa nič robiť. „Je to holý fakt, zákon musí platiť. Kedysi však existoval inštitút na odstraňovanie tvrdosti zákona, ktorý riešil práve takéto veci, ktoré boli na hrane.“

Spomínaný inštitút fungoval do roku 2003. Ľudia si mohli dať žiadosť, ktorú posudzovala špeciálna komisia na ministerstve práce. Minister mal právo udeliť výnimku a rozhodnúť, že pre daného človeka nejaký zákon jednoducho neplatí. Pomohlo to viacerým ľuďom, ktorí kvôli detailom v zákone stratili nárok na dôchodok.

Ministerstvo práce v súčasnosti o jeho znovuzavedení neuvažuje. Inštitút sa na pôde parlamentu opakovane pokúšali presadiť obmudsmani, a to práve na základe podobných prípadov ako u pani Hajnovičovej, no poslancov nepresvedčili.

Bude sa o to snažiť aj verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová. „Minister práce sociálnych vecí a rodiny by mal mať kompetenciu rozhodovať v hraničných prípadoch núdze o mimoriadnej a účinnej pomoci a o odpustení tvrdosti zákona, a rovnako aj súdy v prípadoch hodných osobitného zreteľa.“

Podľa sociologičky Zuzany Kusej je inštitút odstránenia tvrdosti zákona potrebný. „Chránil by najslabších. Naše zákony sú deravé a umožňujú veľkým rybám, aby sledovali svoje záujmy. No pokiaľ ide o tých najdrobnejších, tam je akákoľvek výnimka neprípustná.“

Zmierňovací inštitút, ktorý fungoval ešte pred prevratom v roku 1989, nebol podľa Kusej žiadnym československým výmyslom, používali ho aj iné krajiny na zvyšovanie citlivosti zákona. Úvahy o jeho obnovení však narážajú na jeden veľký nedostatok v spoločnosti. „Slovensko patrí ku krajinám, kde je najnižšia dôvera v cudzích ľudí, v ich čestnosť. Toto je výraz našej nízkej kultúry, pretože za všetkým je hneď obava, že sa veci zneužijú.“

Presne z týchto dôvodov sa podľa nej aj zrušila táto norma v roku 2003. „Boli tu obavy, že by mohlo dochádzať ku korupcii a k neoprávnenému prospechu,“ uzavrela Kusá.