Ale v obciach, kde úspešne začleňujú Rómov do spoločnosti, je politická korektnosť nastavená na oveľa nižšiu hlasitosť ako pri rokovacích stoloch v hlavnom meste. Skutočnosť sa pomenúva jasne a zrozumiteľne. A občas aj tvrdo. Starostovia neriešia prioritne rómsky problém, ale ťažkosti všeobecne. Táto snaha spája všetky obce, ktoré vyhrali či boli nominované na Cenu starostov o maximálne využitie európskych fondov na začlenenie Rómov (Cena MERI). Navštívili sme tri z nich.
Dôležité hlavy rodinných klanov
Vráťme sa však najskôr k Berkymu, ktorý miesto odpovede na otázku o bielych „prišelcoch“ vyjde takmer až doprostred hlavnej cesty a ukazuje rukou na dom so zelenou bránou. „Prisťahovalec. Biely.“ Vzápätí sa rómsky starosta otočí o deväťdesiat stupňov doľava a ukáže na budovu za Ipľom. „Tam prišla inžinierka architektúry. Z Banskej Bystrice.“ A pokračuje ďalej.
Rómovia z Nitry nad Ipľom nikdy nemali beznádejné renomé. Ale keď chcel pred šiestimi rokmi novopečený starosta Berky usporiadať v obci zábavu, zo zoznamu dídžejov v okrese škrtal jedno meno za druhým. „Dedinská diskotéka a honorár šesťtisíc korún? Rád prídem. Kde to bude? Aha, Nitra nad Ipľom? Vlastne som si všimol, že v tom termíne už niečo mám, dovidenia,“ vyhováral sa jeden diskotekár za druhým.
Čo sa odvtedy zmenilo? Nadväzujúc na našu politickú nekorektnosť pokračuje starosta svojou. „Viete, u Rómov ešte celkom nefunguje rovnoprávnosť žien. Nehovorím, že by boli potlačované ich práva. Majú svoje postavenie. Ale… jednoducho v rómskej rodine má hlavné slovo chlap,“ vysvetľuje Berky.
Nie však každý chlap. V dedine akoby fungovalo niekoľko mikrokomunít, ktoré majú v hierarchii jasného vodcu. Keď sa Berky stal starostom, nepracoval len so svojím zastupiteľstvom, ale k rokovaciemu stolu si posadil každého z týchto rodinných bosov. Povedal im, čo chce dosiahnuť a vysvetlil im, že sa to bude dať len vtedy, keď si spoločne určia jasné pravidlá. Ktoré budú všetci dodržiavať.
Sľúbil lepšie bývanie i prácu. A viac nebolo treba
Prvým úspechom bolo rozloženie dílerskej siete. Ako nám potvrdili aj ľudia z dediny, na dílerov vedeli prstom ukázať aj šesťročné deti. Netajili sa. A hoci v Nitre nad Ipľom brali drogy len siedmi ľudia, ich krádeže otravovali celú obec. Polícia bola bezzubá. Osvedčil sa však tlak zvnútra komunity.
Rómovia si svoje zlepšujúce sa postavenie chceli udržať, a tak na „vlastného“ nastavili pascu, ktorá poslala nepísaného drogového šéfa na viac ako päť rokov do kriminálu. Dnes pri prechádzke obcou, ktorá sa nachádza neďaleko Lučenca, vidíme pred domom opretý nezamknutý bicykel, pred novostavbou nestrážený stavebný materiál, ale aj detské ihrisko s drevenými a kovovými preliezkami v bezchybnom stave.
Receptov je viac. V prvom rade Berky symbolicky, ale aj doslovne zrušil mreže na dverách obecného úradu. Rómom prostredníctvom ich lídrov poskytol oprávnený pocit, že lepšiu dedinu si budujú spoločne.
Do školy najskôr za raňajkami
Zameral sa aj na najmenších. Do dediny dotiahol špeciálnu pedagogičku, ktorá sa stará o to, aby si deti neplnili len povinnú školskú dochádzku, ale aby z nej aj čosi mali.
Zaujímavosťou je, že žiakov do školy najskôr lákali na raňajky. „Vedel som, že mnohé rómske deti chodia spať hladné. Čo si budeme hovoriť, je to proste tak. Do školy sa tešili, lebo vedeli, že ich tu čaká jedlo. A nie hocijaké. Snažili sme sa pripravovať čosi, čo doma bežne nemávajú,“ hovoril o začiatkoch. Dnes už žiaci do školy radi chodia aj kvôli rôznym projektom, ktorými sa doma chvália.
V škole zaviedli aj nultý ročník. Deti si počas neho zvyknú na školský svet, niektoré aj na návyky, ktoré ich doma neučili. V prvej triede potom nezdržujú šikovnejších, ale vedia postupovať ich tempom. Lavice jednotriedky sú v kruhu, riaditeľke pomáha asistentka. Kým v minulosti tu vedľa seba sedeli šesť- aj šestnásťroční žiaci prvého stupňa, v poslednom čase neprepadol nik.
To, že deti majú záujem o školu, však spôsobuje aj to, že rodičia vzdelaniu veria. A systému dôverujú najmä vtedy, keď majú sami prácu. V tomto smere pohol veci dopredu jeden osvietený podnikateľ. Alebo len pragmatický. Keď mu do Nitry nad Ipľom nechceli prísť na prácu so štrkom jeho vlastní zamestnanci, vyriešil to radikálne. Vypýtal si odporúčanie na chlapov z dediny. Štrnásti Rómovia, ktorých vtedy zobral na skúšku, pracujú u neho stále.
„A tí ľudia sa už nevrátia na dávky. Myslíte si, že Rómovia si neuvedomujú, že je nedôstojné kradnúť? Že pre nich nie je nepríjemné chodiť pravidelne na poštu a stáť v rade, kde sa na nich lepia pohľady ľudí, ktorí presne vedia, po čo tam prišili?“ Pokračuje starosta, ktorý sa snaží ľudí z obce zamestnávať aj cez rôzne projekty. Napríklad na prácach proti povodniam.
Nitra nad Ipľom má aj svoju osadu. No tých pár domov na okraji dediny ani vzdialene nepripomína najznámejšie rómske osady z iných kútov krajiny. Miestni Rómovia teda k lepšiemu životu nepotrebovali až tak veľa. A predsa bol pokrok v Nitre nad Ipľom kumštom hodným európskeho ocenenia. Čím by bola potom premena naozaj zaostalých osád? Zázrakom? Sci-fi?
Jeden taký zázrak v malom sa udial priamo v Berkyho dedine. V roku 1985 sa istá rómska rodina vysťahovala do mesta. Nikdy tam nezískala trvalý pobyt, jej členovia žili v podmienkach najhorších osád, až ich pred siedmimi mesiacmi poslali späť do Nitry nad Ipľom. Na námestí, kde stojíme so starostom, vtedy vysadili 21 rómskych bezdomovcov (rodina sa rozrástla). Zdanlivo stratených prípadov.
„Mali sme plán a predovšetkým sme nespravili chybu, ktorá sa opakuje po celom Slovensku. Takýchto ľudí nemôžete dať rovno do sociálneho bytu. S prepáčením, to je, ako by ste tam nasťahovali opice. Ubytovali sme ich preto najskôr v rodinnom dome uprostred obce. Nie ako inde, kde ich umiestnia na okraj. My sme ich dali pekne do stredu, aby na nich boli všetky oči,“ pokračoval Berky.
Čakala ich akási polročná skúšobná lehota. Komunita im vysvetlila svoje pravidlá, obec im pomohla k získaniu práce. Keď sa po šiestich mesiacoch dostali do „svojho“ sociálneho bytu, uvedomovali si nový status, ktorý si za šesť mesiacov vybudovali. Cenili si, že môžu chodiť so vztýčenou hlavou, a preto v ich sociálnom byte dnes nie je nič zničené.
„Viem, že tá stará pani od nich dodnes neotočí vodovodným kohútikom. Ale aspoň povie synovi, aby jej nabral vodu do vedra, a tak si porobí,“ hovorí Berky. Jeho receptom je predovšetkým znalosť rómskej mentality. Pred obchodom ešte prstom ukazuje na jedného slušne oblečeného a upraveného človeka kráčajúceho zo stavby po obedný nákup do potravín. „To je jeden z nich, z tých 21 staronových,“ uzatvára starosta.
Už nemusia do Česka
Rómskeho pracovníka počas prestávky stretávame aj so starostom Spišského Hrhova Vladimírom Ledeckým. Na rozdiel od Berkyho ho Ledecký nielen pozdravuje, ale aj kontroluje, či má na prestávku nárok. Na prvý pohľad je jasné, že recept na začlenenie Rómov v obci neďaleko Levoče má celkom iné ingrediencie, než s akými varí starosta v Nitre nad Ipľom.
V Spišskom Hrhove je z 1 300 obyvateľov asi 17 percent Rómov. „Keď ideme v obci čosi robiť, musí byť spokojná menšina, väčšina, ale predovšetkým starosta,“ hovorí Ledecký so sebavedomým úsmevom. Nečudo. O jeho obecnom podniku, v ktorom zamestnáva takmer výlučne Rómov, idú chýry nielen po celom kraji, ale po celom Slovensku.
Pritom projekt nevznikol preto, aby riešil rómsku nezamestnanosť, ale z celkom prozaických príčin. „Keď máte v obci nejakú poruchu, musíte čakať na opravu aj niekoľko dní. A zaplatíte komerčné ceny. Obecný podnik to vie vyriešiť okamžite a za bezkonkurenčnú sumu,“ opisuje starosta.
Vyberáme sa teda pozrieť, ako funguje podnik v praxi. Je pol tretej popoludní a na stavbe obecných nájomných bytoviek pracujú vari siedmi chlapi. Správne vytušíme majstra – 52-ročného Antona Kačura. Vraví, že voľakedy musel prácu hľadať v Česku. Slovenským zamestnávateľom sa zdal príliš „opálený“ a nechceli ho.
Prácu doma mu dal až obecný podnik. Ten sa časom stal známym v celom regióne. A tiež, športovou tematikou povedané, akousi „farmou“ plnou talentov pre profesionálne tímy – súkromné firmy. Keď súkromníci videli, akí fachmani sú niektorí Rómovia pracujúci pre obec, preplatili ich a získali pre seba. To bol aj Kačurov prípad.
„Stále to je však u nás tak, že podnikateľ pred Rómom povie, že na robotu už má niekoho iného,“ prehodí počas práce Kačur, ktorý dnes opäť robí v obecnom podniku. Ďalší Rómovia na stavbe dvojizbových bytov len ticho pritakávajú.
Opačne ako chlapi na stavbe kývajú hlavami ľudia v dedine, keď sa ich pýtame, či je medzi Rómami a Nerómami nejaké napätie. Postupne zisťujeme, čo pomáha mierovému stavu. Starosta nám ukazuje kameňmi vykladané koryto potoka, ktorý prechádza obcou. „Krátko po tom, čo sa to vybudovalo, chodili za mnou občania a hovorili: Páni, to cigáni tak znajú s kameňom robic? Viete, lebo ja by som múrik potreboval…“
Nuž a keď sa už Róm zastavil u „bieleho“ na fušku, neobišlo sa to bez nejakého toho pivka. A vzťah Rómov a Nerómov v obci sa posunul do celkom inej roviny.
Predbehli novú reformu
Najnovšia celoštátna snaha o povinné predškolské vzdelávanie Rómov má v Spišskom Hrhove za sebou dávno premiéru a niekoľko rokov repríz. Nultý ročník takisto nevznikol ako projekt na riešenie rómskeho problému, ale jednoducho preto, lebo sa ľudia sťažovali na rómske deti, ktoré chodili do školy zavšivavené a bez základných hygienických návykov.
„Bolo to náročné. Deti k nám do spádovej školy totiž chodili z vedľajšej obce, konkrétne z osady v jej časti Roškovce. Žije tam asi 400 Rómov v hrozných podmienkach, elektriku majú možno dve či tri rodiny. Vedel som, že keby sme nultý ročník otvorili u nás, nikto by sem nechodil. Musel som teda zastupiteľstvo presvedčiť, aby sme postavili z obecných peňazí školu s nultým a prvým ročníkom v inej dedine. Roškovce totiž spadajú pod Doľany,“ vysvetľuje energický starosta.
Napokon poslancov presvedčil. Problém sa však vynoril ešte skôr, než škola začala fungovať. Niektorí rómski aktivisti vtedy starostu napadli, že vytvára segregáciu. Že oddeľuje rómske deti v Roškovciach od bielych v Spišskom Hrhove.
Hoci negatívne články niektorých členov zastupiteľstva znepokojili, napokon sa ukázalo, že tento krok, naopak, prispel k lepšej integrácii Rómov z Roškoviec, ktorí do školy v Spišskom Hrhove dnes nastupujú v druhom ročníku. „Učiteľkám sme hovorili, aby ich naučili len jesť príborom a hygiene,“ dodáva Ledecký.
Deti so základnými návykmi potom vo väčšej obci tak nevyčnievali. Nebúrili sa ani bieli, že „cigánom“ postavili školu z vlastných peňazí. Boli radi, že ich deti chodia do školy so spolužiakmi, ktorí vedia čosi o hygiene.
Spolužitie detí sme si pozreli na vlastné oči. Boli už štyri popoludní a v škole fungovala nielen družina ale aj hiphopový krúžok. „Ja mám radšej futbal,“ zakričal na nás mladý Róm, ktorý čakal, kým sa dievčatám skončí hodina hiphopového tanca. Cieľom školy je udržať deti pri aktivitách čo najdlhšie. Presne ako v novom celoštátnom návrhu.
Podobne ako Berky aj starosta Ledecký sa len pousmeje, keď príde reč na univerzálne riešenie problému rómskej integrácie. Kritizuje demotivačný sociálny systém aj aktivizačné práce. Obe podľa neho kazia možnosť dať Rómom zmysluplnú prácu.
„Ako to riešime? My tu v Hrhove máme také vlastné zákony,“ smeje sa a pokračuje: „Hlavné je riešiť problémy reálne a na mieste. Keď človek pozná danú lokalitu, pomery, vzťahy, tak konkrétnymi malými krokmi sa dá veľa vyriešiť,“ mieni starosta.
Aj Luník IX?
„Ten podľa mňa riešenie nemá. Ale na Slovensku máme asi len dva takéto Luníky. A ďalších päť lokalít sa k tomu blíži. V ostatných sa podľa môjho názoru dá všade niečo spraviť. Aj čo sa týka zamestnanosti. Len už, preboha, začnime niečo robiť, lebo tých Luníkov bude viac,“ uzatvára.
Metóda cukor a bič
V Spišských Tomášovciach je z 1 763 obyvateľov 40 percent Rómov. Vieme, že všetci žijú v jednej časti dediny, tak sa ešte pred návštevou starostky vyberáme na skusy tam. Stojíme síce uprostred osady, ale dlho váhame, či je to ona. Domy majú nové fasády, ulica je čistá. Až keď sa z jedného domu ozve hlasná rómska muzika, ktorá zaplaví celé údolie pri vstupe do Slovenského raja, vieme, že sme správne.
„Dobre, že máme prísnu starostku, lebo na niektorých len tak treba,“ prehodí žena, ktorá pred svojím pekne zrekonštruovaným domom čistí koberec. V tom ju prehluší prichádzajúci traktor. Chlapík za volantom zastane, pozrie sa na koberec, potom na ženu, znova na koberec, znova na ženu… „Tak mi to teda vyžehlite,“ smeje sa Rómka a ukazuje mu, nech prejde.
To už nás obstupujú ďalší obyvatelia rómskej časti obce, ktorá sa od zvyšku dediny príliš nelíši. Keď sa spýtame, ako je možné, že len o dva kilometre ďalej je známa rómska osada Letanovce, ktorá je s ich obydlím absolútne neporovnateľná, spustí sa vlna schizofrenických reakcií.
Štefan Mika, tridsaťsedemročný chlap, ktorý je práve na péenke, hovorí, že to sú iní cigáni. Hneď však dodá, že vlastne nie sú v ničom iní, len nemajú príležitosť a podmienky ako tí tomášovskí. Chlapi majú podobnú skúsenosť ako robotníci v Hrhove. Na Slovensku sa Rómom práca vraj zháňa ťažko. Ľudia majú predsudky. Viacerí Rómovia z dediny chodili preto za robotou do Česka. Ozve sa aj 53-ročný Milan Horváth, ktorý pracoval s recyklovaným odpadom v anglickom Nottinghame.
Človek sa v rómskej časti Tomášoviec naozaj nemusí cítiť ohrozený. Keď však smerujeme k obecnému úradu, všímame si, že smerom k osade sú pri každom rodinnom dome aj dva metre vysoké plechové ploty.
„Boja sa susedia krádeží?“ Pýtame sa Rastislava Knutelu, ktorý stojí pri požiarnej zbrojnici, ktorá jediná má priehľadné oplotenie. „Ale nie. To sú väčšinou chalupy. Majitelia sem prídu raz za čas, preto si to chránia. To je normálne,“ vysvetľuje a dodáva, že Rómovia v Tomášovciach problémy nerobia.
Minimálne o jednej výnimke sa však dozvedáme priamo u starostky. „Že im zmizol rošt zo záhrady. A čo som ja policajt?“ Hovorí si pred rozhovorom pri čítaní e-mailu od jedného nespokojného obyvateľa.
Zuzana Nebusová je v úrade už piate volebné obdobie. Starostkou sa stala, keď bolo v obci len 293 Rómov (dnes ich je 677) a keď mala iba 27 rokov. Od začiatku musela teda pôsobiť tvrdo, aby si vybudovala rešpekt. „Rómovia sú strašne citliví na hierarchiu, takže dnes nemám problém. Ale určite mám rešpekt aj preto, že som v osade takmer každý jeden deň,“ opisuje svoju metódu cukru a biča.
Hoci Rómovia tvoria už takmer polovicu obyvateľstva dediny a žijú vo svojom teritóriu, trenice s väčšinovou populáciou sú minimálne. Je to dané aj historicky. Pôvodní Rómovia slúžili u bielych, a tak sú s mnohými rodinami poprepletaní – sú si navzájom krstnými a podobne.
Spišské Tomášovce sú však zaujímavé aj tým, že v obci už žnú úrodu, ktorá bola zasadená ešte v 90. rokoch. Vtedy obec presadila, aby čo najviac Rómov prešlo rôznymi rekvalifikačnými kurzmi. Aj preto dnes nájdu zamestnanie lepšie ako mnohí iní Rómovia v okolitých obciach.
Na rozdiel od Ledeckého Nebusová oceňuje aj prínos aktivizačných prác. „Ostatní ľudia v dedine si Rómov potom viac vážia, keď vidia, že pracujú. A oni si zase musia vážiť prácu. Ak nechcú, už ju viac nedostanú. A mnohí vedia, čo to znamená,“ pokračuje starostka, ktorá dáva do popredia najmä otvorenosť a komunikáciu.
„V mnohých lokalitách na Slovensku toto celkom chýba. Rómov vyčlenia do priestoru, do ktorého starosta radšej ani nevkročí. A keď sú potom Rómovia uzavretí pred svetom, ako má k nim preniknúť niečo pozitívne? Tam kolujú len zlé správy a rady.“
Každá obec má iné riešenie
Hoci tri spomenuté obce nie sú jediné na Slovensku, kde rómska integrácia funguje prirodzene a správne (len na európsku cenu MERI boli nominované ešte obce Čičava, Raslavice, Sveržov, Ulič a Zbudské Dlhé), je tiež pravda, že sa dajú označiť za biele vrany riešenia začleňovania Rómov do spoločnosti.
Spoločným menovateľom je, že tieto obce dali Rómom nielen príležitosť, ale aj zodpovednosť. Keď Rómovia pocítili, že sa môžu mať lepšie a že ich začína akceptovať okolie aj autority, veľká časť z nich automaticky a elegantne zlikvidovala predsudky, ktoré o Rómoch bieli na Slovensku stále majú.
Každý zo starostov pri zlepšení ich postavenia využíval iné metódy. Niektoré sa dajú uplatniť aj inde, iné by nefungovali. Nebusová, Ledecký i Berky sa preto zdráhali vyslovovať univerzálne recepty. Sami najlepšie (a teda i oveľa lepšie ako vrcholoví politici) vedia, že rómsky problém najrýchlejšie mizne, ak je riešenie len vedľajším produktom celkového zlepšovania života v obci. A na to sa celoštátna stratégia dá sotva vymyslieť.