Škola v Banskej Štiavnici bola kedysi pýchou celej krajiny

15.12.2012 10:19
Banská Štiavnica
V Belházyho dome v Banskej Štiavnici bola kedysi Katedra chémie a laboratórium Banskej akadémie. Autor:

Slovenské vysoké školstvo sa pri hľadaní východísk zo svojej súčasnej biedy nemusí obzerať len po zahraničných vzoroch. Veľký zdroj poučenia i povzbudenia nájde vo vlastných dejinách a v zabudnutej domácej tradícii. Veď štiavnická akadémia mala kedysi vo vyučovaní banských vied, chémie či metalurgie aspoň taký cveng, ako parížska Sorbonna v štúdiu teológie alebo talianska Bologna v príprave právnikov.

Vyučovacie metódy „Bergakademie Schemnitz“ preberali svetoznáme polytechniky a po jej absolventoch bol veľký dopyt v celej Európe i v zámorí. Čoskoro si pripomenieme 250. výročie vzniku tejto nezvyčajnej školy.

O zriadení akadémie rozhodla 13. decembra 1762 vtedajšia panovníčka Mária Terézia na základe návrhu Dvornej študijnej komisie. Tá pre cisárovnú pripravovala reformné kroky v školstve a pedagogike. Niektoré sa potom osvedčili viac, iné menej, ale založením Banskej akadémie reformátori nesporne udreli klinec po hlavičke.

Málo sa však vie, že pôvodne úvahy počítali s Prahou ako so sídlom novej vysokej školy. Ba vplyvní ľudia predložili s týmto zámerom cisárovnej ešte krátko pred jej definitívnym rozhodnutím obsiahly elaborát „o zavedení teoretického štúdia banských vied v Českom kráľovstve“.

Ale podľa zistení historika Jozefa Vozára, ktorý za týmto účelom prekutral pred polstoročím viedenské archívy, väčšmi zavážilo odporúčanie komisie pod vedením Gerharda von Swietena. A prečo viedenská komisia uprednostňovala „uhorské banské mesto“ Štiavnicu – Schemnitz?

„Vzhľadom na to, že sú tam poruke úplné banské, stupové, hutnícke, pohonné a skúšobné zariadenia a popri nich aj ohňové, vodné a vzduchové stroje, štangenkusty, t.j. čerpacie zariadenia s kývavým pákovým prevodom, ktoré na iných miestach chýbajú,“ uvádza sa v zdôvodnení komisie pre panovníčku. „Na týchto zariadeniach môže profesor predvádzať svoje prednášky a poslucháči si môžu najrýchlejšie overiť svoje teoretické poznatky.“

Panovníčka rozhodla napokon šalamúnsky: v Banskej Štiavnici sa má zriadiť „škola pre praktické vyučovanie baníctva“ a v Prahe pri filozofickej fakulte katedra banských vied.

Toto umelé rozdelenie s istým politickým kalkulom však nemalo trvať dlho. Už o desať rokov sa katedra aj s jej profesorom Thaddeasom Peithnerom sťahovala zo „stovežatej“ do Štiavnických vrchov, aby skompletizovala tamojšiu akadémiu.

Podľa historika Ivana Herčka z Banskej Bystrice, ktorý sa téme venuje dlhodobo, bola táto škola vyše 150 rokov (až do zániku v roku 1919) pýchou mesta pod Sitnom i celej krajiny. „Stala sa nielen prvou vysokou školou tohto typu na Slovensku, ale aj v celej habsburskej ríši, v Európe a dokonca i na svete,“ prízvukuje docent Herčko.

Stalo sa v zlatom veku Štiavnice

Nedajme sa pomýliť prítomnosťou, Banská Štiavnica v druhej polovici 18. storočia nebola malým bezvýznamným mestom okresného formátu. Patrila jej druhá priečka medzi mestami na Slovensku a tretia v Uhorsku. V čase vzniku akadémie mala dvakrát viac obyvateľov (21-tisíc), ako má dnes

Bola hlavným strediskom ťažby drahých kovov v monarchii a tretím najvýznamnejším remeselníckym centrom v Uhorsku (po Budíne a Komárne).

Štiavnica v tom čase prežívala svoj zlatý vek doslova i obrazne. Ten paradoxne prišiel – ako to už v dejinách často býva – po desaťročiach hospodárskych kríz, vojen a živelných pohrôm. Len epidémii cholery v roku 1709 padla za obeť takmer polovica obyvateľstva, rapídne klesali výnosy štiavnických kráľovských baní.

Približne od roku 1740 sa však mestu začalo opäť dariť a čoskoro zažilo obdobie svojho najväčšieho rozkvetu. V tom čase sa tu priam striedali návštevy príslušníkov panovníckeho rodu Habsburgovcov, čo zrejme tiež prispelo k tomu, že Štiavnica sa postupne stala nielen sídlom akadémie, ale aj biskupstva a Zvolenskej župy.

Podľa údajov, ktoré zhromaždil Mikuláš Čelko, súčasný šéf štátneho archívu v Banskej Štiavnici, vzrástli za tridsať rokov (1750 – 1780) príjmy mesta z 50-tisíc zlatých takmer na dvojnásobok.

V pamätnom roku 1762 odviedla Štiavnica Viedni 12-tisíc zlatých, čo bol veľký peniaz. A keďže ešte pokračovala sedemročná vojna monarchie o Sliezsko, mesto prispelo okrem toho aj na dozbrojenie cisárskych vojsk, predovšetkým 600 mužov regimentu grófa Esterháziho.

Po vyčíslení týchto a podobných súm čitateľ vari lepšie ocení veľkorysosť vtedajšieho štátu pri financovaní Banskej akadémie v jej začiatkoch.

Ako prvá vznikla katedra metalurgie a chémie. Jej prvým profesorom sa stál významný vedec Mikuláš Jozef Jacquin, ktorý predtým prednášal hutnícku chémiu na viedenskej univerzite.

Aby profesora dostali z európskej metropoly do hornouhorských vrchov, stanovili Jacquinovi plat 2-tisíc zlatých ročne. Hlavný komorskogrófsky úrad, čo bola vtedy najvyššia inštitúcia v baníctve, mu dal k dispozícii takzvaný Kretsmáryovský dom v centre mesta (dnes je obytným domom). Prenajal ho za 300 zlatých ročne, ale profesor v ňom nielen býval, ale aj prednášal svojim prvým 40 poslucháčom.

(Len tak na okraj: platy špičkových profesorov Slovenskej technickej univerzity v Bratislave sú v priemere nižšie ako platy ich špičkových kolegov z Masarykovej univerzity v Brne. Dôvod? „V porovnaní s ňou chýba STU ročne 60 až 100 miliónov eur z verejných zdrojov,“ uviedol v našom rozhovore rektor Róbert Redhammer. A následok: špičkoví odborníci odchádzajú za lepším platom buď do zahraničia, alebo do súkromnej sféry. Treba však dodať, že kým štiavnická akadémia bola po presťahovaní Trnavskej univerzity do Budína jedinou vysokou školou na území Slovenska, tak STU je jednou z premnohých. Veď pomaly už každé okresné mesto má aspoň jednu…)

Pre zaujímavosť, profesor Jacquin strávil celý prvý rok pobytu v Štiavnici nie prednášaním, ale zariaďovaním chemického laboratóriá a prípravou prednášok. Vyplatilo sa to. O rok neskôr začal Jacquin uplatňovať v Banskej akadémii vyučovaciu metódu založenú na bezprostrednom spájaní prednášanej teórie s praktickými cvičeniami v laboratóriách. Pred štvrťtisícročím to bolo čosi neobvyklé a vrcholne moderné. Nie náhodou sa Francúzi pri koncipovaní svojej školskej reformy v roku 1794 nechali inšpirovať práve systémom výučby na štiavnickej akadémii

No Jacquin dal novej škole do vienka ešte jeden smer – povedané dnešným slovníkom – a to orientáciu na „výskumnú univerzitu“. Bol nielen pedagógom, ale aj vedcom, v laboratóriu robil vlastné vedecké výskumy a nabádal k nim aj svojich poslucháčov.

Čo profesor, to skvelý učenec

To sa stalo neskôr takmer pravidlom, že banskoštiavnickí profesori a ich študenti boli zároveň objaviteľmi, vynálezcami, zakladateľmi nových vedných odborov.

Patril medzi nich aj Leopold Anton Ruprecht, rodák zo Smolníka. Najprv študent štiavnickej akadémie (v rokoch 1772 – 1774) , potom jej slávny profesor (1779 – 1792), spoluautor tzv. európskej amalgamačnej metódy v hutníctve a spoluobjaviteľ chemického prvku telúr.

Ruprecht pochádzal z chudobnejšej rodiny, lebo už pred nástupom do školy musel žiadať o finančnú výpomoc na nájomné a palivo. Vyhoveli mu a počas celého štúdia poberal aj štipendium.

Ináč, školské a laboratórne potreby a pomôcky dostávali študenti zadarmo, neplatilo sa ani za prednášky. Na štiavnickú vysokú školu sa však nedostal ktokoľvek. Podmienkou bolo, že uchádzač dovŕšil 18 rokov, absolvoval aspoň gymnázium a ročnú (od roku 1797 dvojročnú) prax. Prax sa vyžadovala aj vtedy, ak išlo o absolventa univerzity.

Ročná prax nasledovala tiež po skončení trojročného štúdia. Počas nej museli akademici vypracovať písomné práce. Udelenie absolutória sa viazalo na splnenie praktickej úlohy pod vedením a dohľadom skúsených odborníkov

Ruprecht nastúpil po skončení akadémie na Vrchný inšpektorský úrad v rodnom Smolníku. Neskôr ho Dvorská komora vo Viedni poslala na dvojročnú študijnú cestu do Škandinávie. Správa z tejto cesty komoru zrejme nadchla, lebo 31-ročného Ruprechta vzápätí vymenovali za cisársko-kráľovského radcu a profesora III. triedy s ročným platom 1 500 zlatých.

Ako vedúci katedry chémie a metalurgie profesor Ruprecht ďalej rozšíril jej laboratórium a zdokonalil Jacquinovu vyučovaciu metódu. Dobrá povesť katedry priviedla na štúdium a na stáže do Banskej Štiavnice budúcich vedcov zvučných mien z celej Európy, za všetkých spomeňme aspoň Alessandra Volta.

Vrcholom Ruprechtovho organizačného úsilia bol zrejme prvý svetový kongres chemikov metalurgov, ktorý sa konal v roku 1786 Sklených Tepliciach. Mimochodom, pri tejto príležitosti vznikla Spoločnosť pre rozvoj banskej ťažby, prvá vedecká spoločnosť svojho druhu na svete.

Revolúcia v multikultúrnom meste

Ak škola začínala v roku 1763 s jednou katedrou, tak o sedem rokov neskôr ich už mala tri. Najprv pribudla katedra matematiky, mechaniky a hydrauliky, neskôr katedra náuky o banských dielach. Od roku 1770 prednášali na akadémii na želanie panovníčky aj lesníctvo. V roku 1846 dokonca školu premenovali na Banskú a lesnícku akadémiu (Berg – und Forst – Academie).

To už sa blížili revolučné meruôsme roky a stupňoval sa maďarizačný tlak v uhorskom školstve. Najmä na protest proti nemu odišlo z akadémie 133 nemeckých a českých poslucháčov. V polovici mája 1848 dali o sebe vedieť aj slovenskí študenti. Na budovu akademickej kaviarne vztýčili národnú zástavu. Revolučné udalosti dočasne prerušili systematickú výučbu v akadémii.

V škole sa však aj potom prednášalo po nemecky, maďarčinu ako vyučovací jazyk tu zaviedli až od roku 1867, ale odchod nemeckých a českých študentov urýchlil zriadenie ďalších banských akadémií – v Leobene a v Přibrami. „Dali definitívne bodku za niekdajším medzinárodným významom tejto školy,“ konštatuje docent Herčko.

Na tomto mieste treba vari poznamenať, že Banská Štiavnica – Schemnitz sa v dôsledku tzv. nemeckej kolonizácie vyvinula ako internacionálne, dnes by sme povedali multikultúrne mesto. Nemecká vrstva však bola najmajetnejšia, preto ešte dlho sa mohol stať mešťanostom iba občan nemeckej národnosti. Ale slovenský živel v meste a jeho okolí vždy prevládal, a tak už v 17. storočí si Slováci vynútili zastúpenie v mestskej rade a každý druhý rok aj voľbu richtára slovenskej národnosti (voľba sa inak konala každoročne).

Koncom 18. storočia už bola Štiavnica významným strediskom slovenského národného života. Hutnícky inžinier a skvelý amatérsky historik v jednej osobe Richard Kafka v svojom blogu upozorňuje na denníky nórskeho prírodovedca Mortena T. Brűnicha, ktorý v roku 1769 navštívil Banskú Štiavnicu a zaujímal sa tu aj o slovenčinu. Dokonca si zaznamenával „vybrané“ slovenské slová a slovné spojenia. Najmä tie, ktoré ho ako mladého muža obzvlášť zaujímali. Napríklad: „Ja pojdem do mesta“, „pekná panenka“, „Dajte mi pišťok“…

„Česť si nikdy nepredáme“

Budúci vzdelanci spoluvytvárali spoločenskú a kultúrnu klímu vtedajšej Banskej Štiavnice. Je všeobecné známe, že poslucháči akadémie založili tradíciu slávnosti Salamandry. Už menej sa vie o študentských sprievodoch pred začiatkom každého školského roka 15. októbra.

Na čele sprievodu, ktorý sa večer o siedmej pohol okolo trojičného súsošia, kráčali tretiaci, takzvaní veteráni, nasledovaní študentmi druhého ročníka, tých nazývali „uhliari“. Na chvoste išli „zelenáči“, takzvané líšky. V rukách držali banícke kahany a krátke čakany.

Za spevu došiel sprievod až na koniec mesta k tzv. Glanzberskej dedičnej štôlni. V slávnostnom tichu zostúpili študenti do bane, takmer hodinu obchádzali štôlne a nakoniec vystúpili z hlbín Pacherovou štôlňou. Znovu sa zoradili do sprievodu a pochodovali mestom späť na Trojičné námestie

Po večeri sa poschádzali v tzv. Novošachtskej budove za hradbami mesta na „krst“ nových akademikov. A spievali si:

Študent žije zo dňa na deň,
veselo a bez starosti
nadobúda vedomosti.
Čoskoro sám veru spozná,
že to práca tvrdá, hrozná,
zato mu však úctu vzdajú,
za vedca ho pokladajú.

Banícky stav v úcte máme,
česť si nikdy nepredáme,
ani keby sám pán kráľ
kráľovstvo nám ponúkal.

Banská a lesnícka akadémia vychovala počas svojej existencie viac ako 10-tisíc odborníkov. Zanikla po rozpade Rakúsko-Uhorska v dôsledku štátoprávnym zmien. Jej inventár s bohatou knižnicou, mineralogickými zbierkami a ktovie čím ešte odviezli na množstve vozov do Šopronu v Maďarsku. Zrušenie školy s takou tradíciou považuje Herčko za nenahraditeľnú stratu nielen pre mesto, ale najmä pre ďalší vedeckotechnický a kultúrny rozvoj Slovenska.

Oprávnene…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk