Ako by už dedinčan vedel opraviť moderný automobil? Urobil to na počkanie a čoskoro pokročil oveľa ďalej. Zostrojil prvé osobné auto na Slovensku. Stalo sa tak pred približne sto rokmi a jeho jedinečný kabriolet jazdil až do roku 1952. Volali ho Majerova Drndička.
Náhoda spojila šikovného majstra s cárom na ceste medzi Kozárovcami a Psiarmi, ktoré sú dnes súčasťou Hronského Beňadika. Dohovoriť sa s veľkými pánmi nemal problém. Hovoril plynule nielen po maďarsky, ale aj po nemecky. „Keď uvidel odstavené auto, ponúkol sa, že sa naň pozrie. Šofér sa na neho opovržlivo oboril s povýšeneckými posmeškami, čo by už taký gaťaš s bičom na sedliackom voze vedel urobiť. Cára však trúfalosť neznámeho muža pobavila natoľko, že mu povedal, nech to teda skúsi,“ približuje takmer zabudnutý príbeh Terézia Rybárová, ktorej otec bol Majerovým synovcom.
Auto opravil na mieste bez akéhokoľvek náradia. Stačil mu len nôž, odrezaná koža z biča a kamene popri ceste, ktoré použil na brúsenie. Na cárovu otázku, čo chce za odmenu, Majer pohotovo odpovedal: volant, štyri kolesá a dokumentáciu od automobilu. Všetko z Budapešti naozaj dostal a so svojimi učňami a tovarišmi sa vo svojej zámočníckej dielni pustil do výroby vlastného auta. Len motor si dal odliať v Kachelmanových strojárňach vo Vyhniach.
Automobil na drevených kolesách
Kedy presne jedinečný slovenský kabriolet uzrel svetlo sveta, nie je hodnoverne doložené. Isté však je, že sa to stalo približne pred sto rokmi. Hoci niektoré zdroje udávajú rok 1913, Rybárová podľa zozbieraných dobových materiálov a historických súvislostí hovorí, že to bolo pravdepodobne až po skončení prvej svetovej vojny, koncom 20. rokov minulého storočia. „Zo spomienok môjho otca viem, že s autami sa jeho ujo zoznámil počas vojny, keď ako vojak robil šoféra. Z toho obdobia sa zachovala aj fotografia,“ vysvetľuje miestna historička Rybárová. Odpoveď hľadala aj vo vyhnianskych archívoch. Pôvodný stojársky podnik však vyhorel a doklady o motore pre Majerovo auto, ktoré by pomohli spresniť rok výroby, sa nezachovali.
Automobil mal drevené kolesá a nesvietil. Majer ho vyrobil iba pre vlastnú potrebu. Keď sa plánoval niekde zdržať do tmy, brával so sebou učňa, ktorý mu svietil lampášom. Plechové auto na hrboľatých cestách poriadne hrkotalo, miestni mu preto hovorili Drndička.
Postupne svoje auto zlepšoval a zdokonaľoval. Vymenil kolesá, pridal osvetlenie, upravil interiér. Traduje sa, že s beňadickým mlynárom dokonca jazdili až do Bratislavy a raz, poriadne podgurážení, vošli autom rovno do kaviarne Štefánka.
Drndička jazdila až do roku 1952, aj keď ku koncu už mala iného majiteľa. Jej príbeh sa napokon skončil na smetisku v Hronskom Beňadiku. Asi pred dvadsiatimi rokmi sa tam našli zvyšky plechov a motor. Aj ten sa vzápätí záhadne stratil.
Auto bolo na začiatku podľa niektorých pamätníkov vraj béžové. Novodobá malá maketa, ktorú vyrobil Roman Holý z Novej Bane, je však vyhotovená v zelenej farbe. Rybárová hovorí, že podľa sfarbenia zvyškov plechov z beňadického smetiska. Ako to vlastne bolo, či a kedy auto neskôr premaľovali, nevedno.
Aj veľa ďalších podrobností, ktoré by pomohli z doterajších útržkov pozliepať celistvý príbeh Drndičky, je nenávratne preč. „Môžeme sa skôr opierať už len o dobové fotografie a spomienky pamätníkov, aj to neraz už iba sprostredkované,“ uzatvára.
Majstra dnes pripomína Drndičkin pamätník
Michal Majer pochádzal z rodiny vzdelaného roľníka. Narodil sa i zomrel v Psiaroch. Mal tu zámočnícku dielňu, v ktorej sa vyučilo okolo osemdesiat učňov. „Boli to naslovovzatí odborníci. Aj môj svokor bol uňho tovarišom a vedel opraviť všetko od šijacieho stroja až po lokomotívu vo zvolenskom depe, kde pracoval takmer celý život,“ spomína Rybárová. Posledný z jeho učňov zomrel vo vysokom veku tento rok.
Zručný majster svojich zverencov neučil vo svojej dielni len remeslu. Bola aj miestom, ktoré mladí využívali ako kultúrny dom. Majer vlastnil v dedine prvé rádio i fotoaparát.
Nechýbal mu ani zmysel pre huncútstva. Aby vôbec mohol zámočnícku dielňu mať, musel v Budapešti urobiť skúšky. Vystrojil sa do kroja, ktorý bežne vôbec nenosil. Moderne vyobliekaní páni, ktorí tiež čakali na skúšky, nad ním odhŕňali nos a robili si žarty. O to viac ich zaskočilo, keď sa ukázalo, že nakoniec bol z nich najlepší.
Ani cárov nafúkaný šofér neobišiel skrátka. Keď Majer auto opravil, povedal mu, nech ho trochu roztlačí. Ešte to ani nestihol poriadne urobiť, už sa automobil rozbehol a nóbl šoféra s bielymi rukavičkami nechal za ním bežať až do dediny.
Zašlú slávu šikovného miestneho zámočníka dnes v Psiaroch pripomína Drndičkin pamätník v podobe veľkej tabule na miestnom pohostinstve. „Históriu, ktorá tu bola, by sme mali odovzdávať ďalším generáciám. Aj keď z auta sa už v podstate nezachovalo nič,“ vysvetľuje majiteľka pohostinstva Helena Bandziová. Vnútri návštevníci nájdu dobové fotografie na stenách i malú maketu jedinečného automobilu. Zaslúžila sa o to hŕstka nadšencov, ktorým záleží na tom, aby sa na ich rodáka a jeho počin raz úplne nezabudlo.