Zrušené trate ožili. Vďaka modelárom

Na storočnej trati z Prievidze do Nitrianskeho Pravna opäť premávajú vlaky. Zvážajú turistov pod Kľak, vozia drevo do Tatranábytku v Pravenci a odtiaľ zas nosia plné kontajnery stolov, stoličiek.

16.04.2013 12:00
vlaciky, vlaky, vlak, zeleznice, zeleznica,... Foto:
Ličko sa spolu s ďalšími modelármi pokúša zachovať dnes už nefungujúce trate v okolí Prievidze.
2

Z ruín povstala dokonca aj stará výhrevňa parných vlakov. Všetko je to skutočné, len asi 87-krát menšie a sú za tým roky driny Maroša Lička a jeho partie z Klubu železničných modelárov Bojnice. V roku 2003 sa podujali verne zachytiť život v železničnom uzle v Prievidzi. Výsledok ich snaženia predvádzajú od soboty do 21. apríla na Výstave vláčikov v Galérii MLYNY v Nitre.

Zrekonštruovaná trať meria 80 metrov a ešte stále nie sú hotoví. „Snažíme sa aspoň takto uchovať históriu. Vyrobili sme napríklad prievidzské depo, to ešte stihli vyhlásiť za národnú technickú pamiatku a tak stojí dodnes. Inak sa skoro všetko ruší a rúca,“ naznačil Ličko. Spomínaná výhrevňa, v ktorej sa zahrievali parné mašinky na pracovnú teplotu, už také šťastie nemala, a preto ju možno obdivovať už len na modelárskom stole.

Vyrobiť 87-krát menšie realistické budovy a ich okolie je hotová veda. Využili reálne nákresy budov, staré fotografie. Dielce vyrábali z papiera, či plastu s laserovými rezačkami. Pri tráve využili špeciálny prístroj a elektrostatiku, aby sa mohli čiastočky sklených vlákien zapichovať do zeleného koberca a zostali stáť ako skutočná tráva.

Realistické sú aj súpravy a lokomotívy. Jazdí tu napríklad okuliarnik, ktorého veľké okná vyzerajú ako okuliare. Tiež ceckaňa, ktorá má trochu výraznejšie popredie. Zo železničiarskeho žargónu Ličko vyloví ešte lokomotívu rakaňu. Takú dostal aj s rýchlikovými vagónmi pod vianočný stromček, keď mal asi 8 rokov, a to je zároveň odpoveď na otázku, čo ho k tomu priviedlo.

Skutočná zábava príde na rad, keď je to už všetko postavené a zoradené. Pri staniciach vyzváňajú telefóny a vyprávcovia sa pýtajú, či môžu pustiť nákladný vlak, či je trať voľná. Dokola pobehujú rušňovodiči s ovládačmi v rukách, každú chvíľu sa s pripájajú k trati a prehadzujú výhybky. „Až má toho človek ako rušňovodič niekedy dosť, ubehá sa a vtedy dobre padne si zas posedieť pri stanici a dvíhať telefóny,“ opisoval Ličko.

Občas sa stane aj vlakové nešťastie. Jedno zažili presne pred dvomi rokmi, práve tu, na výstave v Nitre. „Naháňali sme západonemecké IC. Najprv jazdilo v jednom smere maximálnou rýchlosťou, potom sme ho pustili v opačnej strane. Na jednej výhybke vyskočil vagón a trafil vedľajšiu súpravu v stanici,“ rozprával Ličko. Podľa neho to bola verná, hoci neúmyselná kópia zrážky v nemeckej obci Eschede. Najhoršej havárie vysokorýchlostného vlaku na svete, ku ktorej došlo v roku 1998. K veľkým modelárskym škodám nakoniec nedošlo, hoci aj ich súprava „lietala“ poriadne. V prepočte na skutočnú rýchlosť by to bolo podľa Lička asi 400 kilometrov za hodinu.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy