Výťahom sa vyvezie na štvrté poschodie paneláka, zazvoní. „Dobré ránko, ujo Jožko,“ pozdraví svojho 88-ročného zverenca a hneď sa aj dá do roboty. Posadiť z lôžka do kresla, vyzliecť, dôkladne poumývať mokrým uterákom, znovu obliecť do čistého. „A teraz, len poďte, skúsime prejsť aspoň pár krokov,“ s námahou, no napriek tomu s úsmevom postaví útleho chlapa na nohy a pomáha mu pri chôdzi. Potom ho znovu uloží do postele, poprikrýva, pohladí, podá liek a na uši nasadí slúchadlá, aby z rádia mohol počúvať hudbu. Nakoniec sa ospravedlní: „Prepáčte, musím letieť, už ma čakajú inde,“ narýchlo sa rozlúči.
„Pani Helenka je náš dobrý anjel. Bez nej by môj muž musel kamsi do ústavu a ja by som tu zostala sama,“ v očiach 81-ročnej Jozefovej manželky vidno slzy. Jej muž mal pred tromi rokmi úraz, zlomil si bedrový kĺb. Najprv to vraj vyzeralo dobre, chodil o barlách, navštevovala ho rehabilitačná sestra. No potom sa pridali aj iné diagnózy, trikrát bol v nemocnici na geriatrii, až pred rokom skončil nevládny. „Našťastie upratať, navariť, vyprať či vyžehliť stále dokážem. Nakúpia mi mladí, máme dve deti, štyri vnúčatá, dokonca aj pravnučku,“ pochváli sa.
Za hodinu opatrovateľskej služby platí táto rodina 3,40 eura, zvyšok do ceny 4,60 hradí miestny úrad. „Mesačne nám to vychádza na 74 eur. Dá sa to zatiaľ vydržať, máme dôchodky a pomôžu aj deti,“ pripúšťa pani domu. Horšie by to podľa nej bolo, keby aj ona prestala vládať a potrebovali by viac hodín opatrovania. „Manžel by určite aj pristal. Helenka síce chodí len v pracovných dňoch, ale on sa po nej pýta aj v sobotu. No ako by sme to utiahli finančne…“ uvažuje.
Podľa Jany Bachmanovej, sociálnej sestry miestnej samosprávy a koordinátorky práce opatrovateliek, Helenke podobných „dobrých duší“ majú momentálne na úrade 21. „Každá z nich denne opatrí päť až sedem našich klientov. Z toho sú väčšinou dva prípady ťažké, ostatným stačí priniesť obed alebo porobiť len drobné jednoduché veci,“ vysvetľuje.
Ako tvrdí, služby tohto typu sú nevyhnutnosťou pre mnohých starkých či ťažko zdravotne postihnutých, ktorí žijú v tejto mestskej časti metropoly. „Štát by ich preto mal viac podporovať. Aby títo ľudia nemuseli odchádzať z kruhu rodiny, v ktorej sa určite cítia lepšie ako v tom najkrajšom sociálnom zariadení,“ uzatvára sociálna sestra.
