Tvorí ho desať obrazov namaľovaných temperovými farbami na drevených tabuliach. Sú dielom maliarskeho majstra Narda di Cione z Florencie z polovice 14. storočia. Ich finančnú hodnotu nikto nedokáže vyčísliť, ale keď ich v roku 1995 prevážali z Prahy do Bojníc, zásielka bola poistená na 1,7 milióna dolárov. Skutočná hodnota tohto diela je však v niečom inom, nie v peniazoch.
„Oltár je preto taký vzácny, lebo je to dielo, ktoré stojí na počiatkoch rozvoja renesancie. Dovtedy sa obrazy maľovali v gotickom štýle, teda plošne. V renesancii sa snažili maliari priblížiť obrazy čo najviac skutočnosti, maľovali ich plasticky, aby vynikla telesnosť a objemy. Tu sa začína vývoj novovekého maliarstva, až došiel ku kubizmu, ktorý rozložil formu. Toto obdobie je dlhý historický proces a na jeho začiatku stoja aj tieto obrazy,“ vraví o oltári Ján Papco, riaditeľ Bojnického múzea.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Z veže späť do kaplnky
Počas celého trvania povojnového Československa bol oltár v Prahe. Keď ho 15. decembra 1995 doviezli na Bojnický zámok, neinštalovali ho späť do kaplnky, ale do Päťhrannej veže Bojnického zámku. V kaplnke nebolo vtedy možné zabezpečiť stálu teplotu a vlhkosť, vo veži bola klimatizovaná miestnosť. Vežu rekonštruovali a súčasťou týchto prác bolo aj premiestnenie oltára do zámockej kaplnky. Celá obnova, financovaná z eurofondov, stála do 900-tisíc eur. Do tejto sumy sú zarátané aj náklady na vybudovanie špeciálneho „skafandra“ pre bojnický oltár. Je to veľká sklená vitrína, v ktorej je samostatná klimatizácia. To bude vzácne obrazy chrániť pred škodlivými vplyvmi z okolitého ovzdušia.
„Je to na Slovensku ojedinelá metóda inštalácie zbierkových premetov, čo bude pre návštevníkov určite zaujímavosťou. Takýto spôsob inštalácie sa momentálne nevyskytuje nikde inde na Slovensku. V boxe je lokálna klimatizácia, stále hodnoty teploty a vlhkosti, aby sa nemusel klimatizovať celý priestor,“ pripomenul Papco.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Obrazy sú zostavené do dvoch radov, horný rad tvoria väčšie tabule, spodný menšie. Jeden z nich zobrazuje svätého Raniera, ktorý pochádzal z Pisy a neskôr sa stal hlavným patrónom tohto mesta. Preto sa predpokladá, že oltár bol pôvodne vyhotovený pre niektorý kostol alebo kaplnku v Pise. Oltár má za sebou pohnuté osudy, stal sa predmetom kúpy, krádeže, dlhoročných sporov a dohadovaní.
Dlhá cesta domov
V polovici 19. storočia oltár kúpil gróf Ján František Pálfi, posledný šľachtický majiteľ Bojnického zámku. Najskôr ho mal v Zlatej sále, potom v Päťhrannej veži, napokon sa ho rozhodol, že ho umiestni na tom najčestnejšom mieste, v kaplnke Bojnického zámku. Pod touto kaplnkou chcel byť podľa poslednej vôle aj pochovaný. Premiestnenia oltára na nové miesto v kaplnke sa už nedočkal, aj keď sám navrhol celú jeho architektúru. Zomrel ako starý mládenec v roku 1908, štyri roky pred zhotovením architektúry oltára. O dve desaťročia neskôr najvzácnejšiu časť oltára ukradli zlodeji.
Prispela k tomu aj zúriaca svetová hospodárska kríza. Na krádež sa podujali miestni obyvatelia, ktorí si chceli predajom obrazov do zahraničia pomôcť. Koncom augusta 1933 sa dali počas prehliadky zámku zavrieť do kaplnky. V noci odmontovali päť najhodnotnejších a najväčších tabúľ oltára a cez okno kaplnky ich na lane spustili do zámockej priekopy. Potom po ne prišli a preniesli ich do blízkej dediny, kde ich zakopali. Neskôr ich odviezli na Moravu, kde boli pripravené na predaj do zahraničia.
Jeden zo zlodejov sa však pochválil svojim kolegom, na základe čoho polícia spustila pátranie, policajti odhalili všetky okolnosti krádeže a zaistili tabule oltára. Po krádeži z Bojníc odviezli aj spodné obrazy oltára, najskôr do Bratislavy, potom do Prahy, kam dopravili aj hlavnú časť oltára. Ten sa stal súčasťou Obrazárne spolku vlasteneckých priateľov umenia, neskôr zbierok Národnej galérie v Prahe.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Nasledovali roky žiadostí slovenskej strany o prevezenie oltára do Bojníc a ich následného odmietania. V osemdesiatych rokoch Národná galéria v Prahe vyhotovila profesionálne kópie oltára, ktoré nahradili dovtedajšie kópie z dielne amatéra. Až zmluva o usporiadaní hodnôt kultúrneho dedičstva medzi Českou a Slovenskou republikou umožnila návrat originálu do Bojníc. Slovensko recipročne vydalo do ČR iné diela, slovaciká.
„O navrátení oltára na Slovensko sa viedli dlhé debaty. Pri rokovaniach česká strana dokázala, že jej patrí desať slovacík, ktoré dala do Slovenskej národnej galérie za oltár, ak ho teda Slovensko chce späť, musí vrátiť všetky slovaciká,“ povedal o pozadí tejto dohody Ján Papco.
Osudy bojnického oltára
- V 50. rokoch 14. storočia ho vo Florencii namaľoval Nardo di Cione, ktorý bol najvýznamnejším predstaviteľom florentskej maľby po veľkej morovej epidémii. Bojnický oltár je jeho jediné kompletne zachované dielo.
- V polovici 19. storočia oltár kúpil gróf Ján Pálfi, ktorý ho previezol do Bojníc. Navrhol a dal zhotoviť vyrezávaný pozlátený oltár, do ktorého boli neskôr obrazy osadené. Konečnej podoby sa však nedožil.
- Gróf Pálfi zomrel ako starý mládenec, bez priamych dedičov. O jeho dedičstvo vznikli spory, napokon však vznikla dohoda, podľa ktorej boli niektoré diela vyňaté z dražby. Medzi nimi bol aj oltár, ktorý zostal v Bojnickom zámku.
- V auguste 1933 najväčších päť obrazov z kaplnky ukradli zlodeji. Po krádeži odviezli aj zvyšné obrazy najskôr do Bratislavy, potom do Prahy.
- V Prahe bol oltár až do roku 1995, keď ho na základe slovensko-českej dohody previezli späť do Bojníc.
- Oltár provizórne inštalovali v Päťhrannej veži Bojnického zámku. V stredu 27. novembra 2013 ho premiestnili do kaplnky, kde medzitým namontovali špeciálny s box s vlastnou klimatizáciou.