Historický náučný chodník vytiahne obyvateľov mesta na prechádzku do prírody a zároveň ich zoznámi s pamiatkami, ktoré majú v blízkosti, ale doteraz o nich možno ani nepočuli.
Jednu jeho časť so štyrmi historickými objektmi na trase nedávno dokončili. Týmito zastávkami je židovský cintorín, Reimova krypta, kalvária a bunker Veľryba. Je to iba časť veľkého náučného chodníka, ktorý po dokončení bude mať asi 5 kilometrov. „Okrem kalvárie sú to objekty pre väčšinu Dubničanov neznáme. Napríklad židovský cintorín je dnes súčasťou záhradkárskej oblasti, nie je voľne prístupný. Sú tu pochované viaceré významné osobnosti a obete druhej svetovej vojny. Reimova krypta patrila rodine Reimovcov. Člen tejto rodiny bol staviteľom železničných staníc na Považí aj Reimovej vily v Dubnici nad Váhom, ktorá je kultúrnou pamiatkou. Za kalváriou sa nachádza bunker z druhej svetovej vojny. Má atypický tvar pripomínajúci veľrybu, preto mu prischol tento názov,“ hovorí o projekte historického náučného chodníka Richard Benech, vedúci oddelenia kultúry Mestského úradu v Dubnici nad Váhom.
Pri obnove pamiatok pomáha množstvo dobrovoľníkov, napríklad miestni stredoškoláci, dobrovoľní hasiči a členovia Klubu vojenskej histórie. Hasiči prišli do starého bunkra aj s technikou, kalovým čerpadlom a elektrocentrálou. „Boli sme tam piati dobrovoľní hasiči. Čerpadlom sme ťahali vodu, ktorá bola v dolnom podlaží, na podlahe bolo asi 60 centimetrov vody. Pomocou elektrocentrály sme osvetľovali vnútrajšok. Bunker sme aj so stredoškolákmi vyčistili,“ povedal dobrovoľný hasič Jozef Tančibok.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Pod hladinou vody sa nachádzalo množstvo odpadu, kamene, tehly, fľaše, konáre. To všetko museli dobrovoľníci vynášať ručne, vedrá podávali cez jediný otvor, kadiaľ sa ide do podzemného podlažia po kovovom rebríku. Žiadna veľká technika.
Členovia Klubu vojenskej histórie zistili, že tento bunker nebol klasickým bojovým bunkrom, aké poznáme z pohraničia. Veľryba nemá ani jednu strieľňu, slúžila ako pozorovateľňa. „Predpokladám, že bunker bol prepojený rádiovým spojením alebo motospojkami s ostatnými bunkrami. V tom čase nebola táto pozorovateľňa taká zarastená stromami, ako je teraz. Odtiaľto mala nemecká vojenská jednotka, čo tam slúžila, výhľad na celý objekt vtedajších Škodových závodov a celé údolie Váhu. Rozprávalo sa, že má dve podzemné podlažia, ale nie je to pravda. Po odčerpaní vody a celkovom vyčistení nenašiel som žiadny vchod do ďalšieho podlažia,“ hovorí Jozef Patorek, podpredseda Klubu vojenskej histórie Dukliansky priesmyk so sídlom v Trenčíne.
Dubnické múzeum sa na tomto projekt podieľalo vypracovaním informačných textov k historickým objektom, ktoré sú zastávkami na náučnom chodníku. Pracovalo tiež na výskume, ktorý súvisel s týmito miestami. Pri tejto pokojnej práci zažili aj ostrý poplach, keď museli zasahovať policajti a pyrotechnici. Stalo sa to pri čistení studne na nádvorí Dubnického kaštieľa, ktorá bola takmer pol storočia uzavretá. Vyťahovali odtiaľ množstvo nezaujímavého materiálu, ako stavebnú sutinu, staré hrnce, betónové kocky. Poplach nastal, keď narazili na čudný predmet.
„Bol to kovový predmet kužeľovitého tvaru, ktorý pripomínal leteckú bombu. Privolali sme policajtov s pyrotechnikmi. Keď zišli dolu do studne, zistili, že je to starý hasiaci prístroj. Ten má pre nás dosť veľkú hodnotu, lebo je z obdobia druhej svetovej vojny. Postarajú sa oň archeológovia, vyčistia ho a necháme si ho tu v múzeu,“ povedala Lenka Peťovská, riaditeľka Dubnického múzea.